Ano, túto námietku som už počula a rozumiem jej :) Vychádza ale podľa mňa z nepochopenia pojmu túžby u DaG. Pokúsim sa to napísať tak, ako tomu rozumiem ja.


Na prvý pohľad sa to môže tak zdať, že kapitalizmus rozvoľňuje túžbu, keďže je hnaný neustálym vzbudzovaním nových túžob (a ich - hoci chvíľkovým -napĺňaním). Toto ale nie je definícia túžby ani podľa psychoanalýzy ani podľa DaG - spomeň si na ten video-rozhovor s Deleuzem na tému túžby. Tá podľa neho nikdy nie je namierená na konkrétny predmet. Pre psychoanalýzu je za všetkou túžbou kastrácia (a teda lack - prázdne miesto) - s čím DaG zásadne nesúhlasia a považujú to za idealizmus. So psychoanalýzou sa ale zhodnú v tom, že to, čo sa nám javí ako predmet túžby, nie je skutočným predmetom túžby. Čo ním teda je?

Podľa DaG je túžba čistá pozitivita - konštruktivizmus. Za každou túžbou je produkcia - ale produkcia čoho? Pre DaG je to produkcia spojenectiev-medziľudských spojenectiev. Kapitalizmus teda je obrovským "strojom túžby" (po peniazoch, spoločenskom statuse), no zároveň je obrovským strojom odcudzenia. Rovnako je pre DaG aj fašizmus stojom túžby - túžby po likvidácii a smrti všetkých "odlišností".

Kapitalistický stroj sleduje určité záujmy - a týmto záujmom sa ľudia podriaďujú aj vo svojom konaní a výberom predmetov túžby. Je pritom vytvorené zdanie, že konajú "slobodne". Je to niečo, čo DaG nazývajú "delíriom kapitalistickej spoločnosti" - niečo naprosto šialené, iracionálne - čomu vonkajšiu koherenciu a zdanie racionálnosti dodáva jedine kapitalistický stroj túžby a zákonitosti jeho fungovania. Na to, aby bola táto koherencia zachovaná, aby megastroj mohol fungovať, musí byť potlačený skutočný obsah túžby - a robí to takým spôsobom, že vytvára zdanie, že predmet túžby a jej obsah sú jedno a to isté - že záujem kapitalistického megastroja túžby je individuálnym záujmom. Obsah túžby a záujem ale nie je to isté.

Neustála produkcia túžob v kapitalizme teda nie je to, čomu DaG rozumejú ako obsahu túžby, jej dekódovanie a voľný flow - pre nich je každý štátny aparát (aparát cháp doslova ako stroj) zároveň ná-strojom represie. Pričom fašizmus je mimoriadne a otvorene deštruktívny aparát voči všekému odlišnému - nerovnosť je preň rezervoárom "odlišnosti", na ktorú zvaľuje každé zlyhanie, do ktorej projektuje každú (aj vlastnú) nedokonalosť a dôvody nespokojnosti. Kdežto liberálna demokracia (a kapitalizmus) je aparát, ktorý nerovnosti zahmlieva: tým, že vytvára zdanie formálnej rovnosti pred zákonom (ľudské práva, rovnosť mužov a žien, rovnosť ľudí rôznych rás atď..), ktorá však v skutočnosti nie je vymáhateľná. Sociálne a štrukturálne nerovnosti v spoločnosti zostávajú v kapitalizme zachované, no pred zákonom sme si všetci rovní. Nerovnosti majú tendenciu replikovať sa, niekde až prehlbovať - pričom formálne zdanie spravodlivosti a rovnosti znemožňuje nielen prehliadnuť existujúcu realitu ale aj pomenovať ju ako nespravodlivú a následne meniť spoločenské štruktúry, narušiť rozdelenie moci atď.


Represívne mechanizmy tak boli zachované aj po buržoáznej revolúcii a ďalej zdokonaľované do bodu, kedy sa formálne ľudia javia ako rovní a každý sa javí ako slobodný - sám tvorcom svojho osudu a šťastia - no realita je tomu na míle vzdialená.

Toto je podľa DaG ideálne podhubie a materiál pre fašistický stroj túžby keď sa dostane k moci štátneho aparátu, ktorý bol vytvorený liberálnou demokraciou a všetkými predchádzajúcimi štátnymi aparátmi (pretože podľa DaG bola aj buržoázna revolúcia iba prebratím moci určitou spoločenskou triedou - oni doslova hovoria, že progres sa v tomto zmysle ako progres iba javí, no v skutočnosti ide zase o prebratie moci iba určitou záujmovou skupinou ľudí, ktorá represívne aparáty zdokonaľuje).

Mimochodom - toto je veľmi podobná téma ako tá, ktorú ste tu mali s aufhebungom k liberálnemu progresivizmu https://kyberia.sk/id/8832737