Re[3]: Acheronta movebo - psychoanalyticke forum :: Remember, remember, the velvet November


node:	Re[3]: Acheronta movebo - psychoanalyticke forum
template:	4
parent:	Re[2]: Acheronta movebo - psychoanalyticke forum
owner:	čo
viewed by:
created:	30.01.2021 - 12:45:30

cwbe coordinatez:
809096
8580402
8833245
8834874
8834904

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

neurons
stats|by_visit|by_K source tiamat K|my_K|given_K last commanders polls
total descendants::3
total children::1
1 ❤️

show[ 2 | 3] flat

čítal si knihu alebo teraz píšeš k tomuto úryvku?

Som momentálne v druhej polovici knihy, kde venujú väčší priestor kritike spoločnosti (socius). Keď dočítam, tak možno sem niečo napíšem k tomu ako celku. Myslím, že vytrhnúť z antioidipa iba kritiku psychoanalýzy bez jej vzťahu k buržoáznej spoločnosti, v ktorej sa zrodila a ktorú následne DaG v tej druhej časti kritizujú, je iba čiastkové čítanie a generuje neporozumenia. Z tej druhej polovice knihy je zrejmé, že to, čo sledujú, je celospoločenská organizácia a zasadenie "individuálnych" strojov túžby do komplexného - spoločenského megastroja, z ktorého predstavuje schizofrénia alebo psychóza bolestný únik (za privysokú cenu pre subjekt). Preto si schizofréniu vyberajú ako referenčný bod - neromantizujú ju - pre nich je to túžba vo svojej "pravej" podobe a vo svojej plnej produktívnej sile. Popisujú tendenciu represívnej spoločnosti k fašizmu - pričom hitlerov fašizmus alebo taliansky fašizmus považujú iba za slabý odvar toho, čo podľa nich "príde" ako dôsledok potlačovanej túžby v kapitalistickej spoločnosti.

008090960858040208833245088348740883490408834946

K tomu úryvku.

Priznám sa, že mne osobne to až ta nevadí, keď ich zle pochopím, keďže ich čítam ako zdroj inšpirácie a myslím, že by proti tomu Deleuze nič nenamietal.

Tá posledná veta má dostala.

"Pričom hitlerov fašizmus alebo taliansky fašizmus považujú iba za slabý odvar toho, čo podľa nich "príde" ako dôsledok potlačovanej túžby v kapitalistickej spoločnosti."

Všeobecná námietka by znela - kapitalizmus je predsa spoločnosťou, ktorá je založená na ukájaní túžby.

Ktoré túžby podľa nich v kapitalizme potlačujeme?

Napríklad Houllebecq v Rozšírení bojového poľa tvrdí, že hoci to vyzerá, že dnes je strašne všetko o sexe a erotike a šeci by len šukali, je to práve naopak. On tvrdí, že v stredoveku bola sexualita strašne nespútaná a divoká a práve preto na to cirkev dávala pozor. A že dnešný pornopriemysel je vlastne len také svietenie baterkou do vyhasnutých očí asexuálnej spoločnosti.

To ma len tak napadlo ako príklad na to, že... proste prístup ku komoditám, ktoré majú potenciál napĺňať ľudské túžby neznamá, že A) sú to skutočné túžby a B) ak hej, že sú takým spôsobom vôbec naplniteľné.

00809096085804020883324508834874088349040883494608834970

Ano, túto námietku som už počula a rozumiem jej :) Vychádza ale podľa mňa z nepochopenia pojmu túžby u DaG. Pokúsim sa to napísať tak, ako tomu rozumiem ja.

Na prvý pohľad sa to môže tak zdať, že kapitalizmus rozvoľňuje túžbu, keďže je hnaný neustálym vzbudzovaním nových túžob (a ich - hoci chvíľkovým -napĺňaním). Toto ale nie je definícia túžby ani podľa psychoanalýzy ani podľa DaG - spomeň si na ten video-rozhovor s Deleuzem na tému túžby. Tá podľa neho nikdy nie je namierená na konkrétny predmet. Pre psychoanalýzu je za všetkou túžbou kastrácia (a teda lack - prázdne miesto) - s čím DaG zásadne nesúhlasia a považujú to za idealizmus. So psychoanalýzou sa ale zhodnú v tom, že to, čo sa nám javí ako predmet túžby, nie je skutočným predmetom túžby. Čo ním teda je?

Podľa DaG je túžba čistá pozitivita - konštruktivizmus. Za každou túžbou je produkcia - ale produkcia čoho? Pre DaG je to produkcia spojenectiev-medziľudských spojenectiev. Kapitalizmus teda je obrovským "strojom túžby" (po peniazoch, spoločenskom statuse), no zároveň je obrovským strojom odcudzenia. Rovnako je pre DaG aj fašizmus stojom túžby - túžby po likvidácii a smrti všetkých "odlišností".

Kapitalistický stroj sleduje určité záujmy - a týmto záujmom sa ľudia podriaďujú aj vo svojom konaní a výberom predmetov túžby. Je pritom vytvorené zdanie, že konajú "slobodne". Je to niečo, čo DaG nazývajú "delíriom kapitalistickej spoločnosti" - niečo naprosto šialené, iracionálne - čomu vonkajšiu koherenciu a zdanie racionálnosti dodáva jedine kapitalistický stroj túžby a zákonitosti jeho fungovania. Na to, aby bola táto koherencia zachovaná, aby megastroj mohol fungovať, musí byť potlačený skutočný obsah túžby - a robí to takým spôsobom, že vytvára zdanie, že predmet túžby a jej obsah sú jedno a to isté - že záujem kapitalistického megastroja túžby je individuálnym záujmom. Obsah túžby a záujem ale nie je to isté.

Neustála produkcia túžob v kapitalizme teda nie je to, čomu DaG rozumejú ako obsahu túžby, jej dekódovanie a voľný flow - pre nich je každý štátny aparát (aparát cháp doslova ako stroj) zároveň ná-strojom represie. Pričom fašizmus je mimoriadne a otvorene deštruktívny aparát voči všekému odlišnému - nerovnosť je preň rezervoárom "odlišnosti", na ktorú zvaľuje každé zlyhanie, do ktorej projektuje každú (aj vlastnú) nedokonalosť a dôvody nespokojnosti. Kdežto liberálna demokracia (a kapitalizmus) je aparát, ktorý nerovnosti zahmlieva: tým, že vytvára zdanie formálnej rovnosti pred zákonom (ľudské práva, rovnosť mužov a žien, rovnosť ľudí rôznych rás atď..), ktorá však v skutočnosti nie je vymáhateľná. Sociálne a štrukturálne nerovnosti v spoločnosti zostávajú v kapitalizme zachované, no pred zákonom sme si všetci rovní. Nerovnosti majú tendenciu replikovať sa, niekde až prehlbovať - pričom formálne zdanie spravodlivosti a rovnosti znemožňuje nielen prehliadnuť existujúcu realitu ale aj pomenovať ju ako nespravodlivú a následne meniť spoločenské štruktúry, narušiť rozdelenie moci atď.

Represívne mechanizmy tak boli zachované aj po buržoáznej revolúcii a ďalej zdokonaľované do bodu, kedy sa formálne ľudia javia ako rovní a každý sa javí ako slobodný - sám tvorcom svojho osudu a šťastia - no realita je tomu na míle vzdialená.

Toto je podľa DaG ideálne podhubie a materiál pre fašistický stroj túžby keď sa dostane k moci štátneho aparátu, ktorý bol vytvorený liberálnou demokraciou a všetkými predchádzajúcimi štátnymi aparátmi (pretože podľa DaG bola aj buržoázna revolúcia iba prebratím moci určitou spoločenskou triedou - oni doslova hovoria, že progres sa v tomto zmysle ako progres iba javí, no v skutočnosti ide zase o prebratie moci iba určitou záujmovou skupinou ľudí, ktorá represívne aparáty zdokonaľuje).

Mimochodom - toto je veľmi podobná téma ako tá, ktorú ste tu mali s aufhebungom k liberálnemu progresivizmu https://kyberia.sk/id/8832737

0080909608580402088332450883487408834904088349460883497008835075

Áno, áno, áno.

Deleuze a Guattari stoja na strane nevedomia a chránia ho pred kolonizáciou akýmkoľvek aparátom alebo režimom. V tom sú prísne psychoanalytickí, hoci niektoré šablóny psychoanalýzy prepracuvávajú.

Ja osobne si ale myslím, že v civilizácii odjakživa (floskulou povedané) túžba a represia patrili k sebe. Preto sa napríklad surrealisti tak radi obracajú k primitívnym spoločnostiam, kde sexualita a majetok fungujú oslobodené od nejakej represívnej kultúry. Surrealisti ich vidia ako slobodnejších ľudí, v psychoanalytickom význame slova.

Dám ti do pozornosti výbornú odpoveď Jana Švankmajera Václavovi Klausovi, keď mu chcel udeliť štátne vyznamenanie:

Vážený pane Weigle,

Celý život jsem dodržoval určité zásady, mezi něž patří nepřijímat žádné pocty, nebo vyznamenání od státu. Od jakéhokoliv státu. Proto jsem v roce 1989 odmítnul titul Zasloužilý umělec a v polovině devadesátých let nepřijal od francouzského státu insignie rytíře Řádu umění. Nevidím tedy důvod, proč bych se měl v tomto případě zachovat jinak.

Stát je organizované násilí, je zdrojem represe a manipulace. Celou svojí tvorbou jsem vždy stál na druhém břehu.

S pozdravem Všechnu moc imaginaci

Jan Švankmajer