Či to nebude spôsobené tým, že u vás exponenciála ešte iba naberá momentum.

Ja si myslím, že len málokomu sa podarilo v sebe mizantropiu vypestovať do tak výstavného exemplára, ako sa to podarilo mne. Napriek tomu vo mne aktuálna situácia vyvoláva dosť zvláštnu úzkosť. Takto kríza v úvodzovkách nevyzerá.

Teraz u nás v našej obci na COVID zomrie nejakých príjemných 200 ľudí každý deň (tiež sa ešte iba rozbiehame). 10 tisíc ľudí je hospitalizovaných a potvrdených chorých pribúda denne cca toľko čo v česku máte suma sumárum. Bývam kúsok od nemocnice, kde každý deň skoro ráno zaparkujú tri autobusy, z ktorých zdravoťáci do tej nemocnice utekajú ako súťažiaci v úvodnom kole takešiho hradu. Z druhej strany nemocnice sú zaparkované dve chladiarenské nákladné autá. Tam už sa to až tak veľmi nehýbe, aj keď mám obavy, že je tam dosť plnka.

V tej nemocnici zhodou okolností praxuje kolegova manželka, ktorá ašpiruje na lekárku. Keď som sa s ňou rozprával asi pól roka dozadu, tak mi povedala, že jedna z vecí ktoré sa jej protivia a ktoré nikdy nechce robiť je pchať nevládnym ľuďom hadice dole priedušnicou. Surprise motherfucker. Ten môj kolega (jej vyvolený) je zhodou okolností diabetik po štyridsiatke, ergo vysoko riziková skupina, tak sa teraz nestretávajú, aj keď bývajú v jednom byte.

Dole pod domom v bežné dni postáva taký sympatický rumun, čo predáva ovocie a zeleninu. Predvčerom ho od toho stánku upoteného skolabovaného odvážala sanitka. Včera a dnes už tam nestál - dúfam že sa vráti. Oproti tomu stánkarovi sedáva na schodoch muž bez domova a predáva svoje čmáranice. Ten tam sedí a čmára stále. Keby nemal cez ústa namiesto rúška okuliare na spanie, tak by som ho v tomto príbehu ani nespomenul.

V činžáku sú na našom poschodí štyri byty, ale dva z nich sú momentálne prázdne. Z oboch sa rodiny s deťmi museli narýchlo odsťahoval po tom, čo všetci zo dňa na deň prišli o prácu a takmer všetky úspory. Na poschodí bývam teraz už len ja a za rohom chodby 85 ročná Róza, ktorej minulý rok zomrel manžel. Pred pár dňami mi popod dvere posunula lístoček na ktorom bolo stareckou rukou napísané, že jej mám dať vedieť či som v poriadku, lebo že sa o mňa bojí. Nakúpiť jej má kto, ale jej je smutno a nemá sa s kým porozprávať. Tak si teraz podšuchujeme lístočky popod dvere.

Ešte tak pred tromi týždňami by som sem možno tiež napísal, že som totálne v pohode. Že zdravíčko slúži, hladina inzulínu aj krvný tlak sú tam kde majú byť a v pracovnom čase môžem vypisovať slohové práce na kybériu, takže žiaden dôvod na paniku. Tých ľudí okolo mňa, ktorých to zasiahlo (a zasiahne) mnohonásobne tvrdšie ako mňa, mi je ale úprimne ľúto a myslím si že tebe bude tiež keď ti táto ""kríza"" zaklope na dvere. Len dúfam, že v záujme ponaučenia a toho aby sa niečo reálne zmenilo nebude potrebné, aby voda zaplavila plúcne laloky aj niekomu z tvojich blízkych.