Myslim, ze tu je na case debatu z mojej strany ukoncit, lebo uz sa tocime v kruhu nepochopenia miesto skutocneho nazoroveho konfliktu, ktory by mohol drivovat debatu nejakym zmysluplnym sposobom.

Ja si myslim, ze rozumiem cielu tychto clankov a myslim, ze je ich cielom je v podstate to, co tvojich prispevkov: nastolit urcitu experience ako realnu a uistit sa, ze je adekvatne prezivat urcite emocie a ze potreba sa s tym vyrovnavat je validna psychicka potreba (trebars aj priamo pomoct s tym vyrovnavanim sa). A ja uplne suhlasim s tym, ze je to validna reakcia aj validne psychicke potreby. Chapem to tak, ze to robite prave v reakcii na prostredie, ktore tieto potreby ignorovalo a nastolovalo nerealisticky pozitivnu normu a preto sa voci tomu potrebujete vymedzit a vratit normu do realistickych medzi menej naficanych na produktivitu.

Z mojej strany to vsak nieje debata o tom, kde je norma, pretoze si myslim, ze validnych reakcii je siroke spekrum a stojim an tvojej strane v tom, ze by sa nemalo automaticky ocakavat, ze kazdy s tym bude automaticky pohode, nevzniknu mu tym ziadne problemy a nebude sa s tym potrebovat vyrovnat. Takze myslim, ze si zo mna trochu spravil slameneho panaka - proponenta pristupu, ktory v skutocne nezastavam.

Ale chapem preco tak reagujes - asi lebo mne to mozes exemplarne vyargumentovat a povedat trebars, ze je to kokotske, zatial co s univerzitou alebo implicitnymi ocakavaniami spolocnosti sa to neda spravit spolocensky akceptovatelnym sposobom. A ono je podla mna nakoniec dobre, ze tu tie veci zaznievaju, aj ked teda ma trosku zasahuje, ze su castocne mierene proti mne osobne (ale nejak sa uz v zaujme nazorovej plurality zmierim s touto svojou mucednicou rolou :))