Podľa mňa ti pointa toho pôvodného článku unikla. Určite to pani nepísala preto, lebo by ju iritovalo že ľudia píšu o nových zaujímavých aktivitách v karanténe. Písala to pre ľudí, pre ktorých je práca viac než zdroj príjmu a ktorých teraz kríza od práce natotálku odstavila (ako mňa napríklad). Pre takých ľudí je neschopnosť v ich projektoch plynulo pokračovať dosť výrazným zásahom do ich sveta a s týmto zásahom sa nejak musia vyrovnať.

Neviem ako je to u vás, ale tu sa tu s tým vyrovnávame tak, že sa tvárime, že sa nič nedeje. Denne dostávam tridsať emailov o tom, že sa mám uistiť, že mi funguje VPN a zoom, že treba streamovať prednášky a zapájať sa do diskusií, interagovať, brainstormovať a organizovať online coffee breaks. Nemôžeš pracovať experimentálne? Nevadí! Píš recenzie, rešerše, analyzuj dáta, pracuj teoreticky! Myšlienka je tá, že keď toto skončí, tak sa vrátime späť do zabehnutých koľají a nikto z nás by snáď nechcel mať v životopise dieru, keďže nejaká pandémia predsa akademickú neaktivitu nemôže ospravedlniť.

Tí útlocitnejší z nás však majú s týmito skvelými nápadmi na nové zaujímavé aktivity a príležitosti rozvoja problém, pretože predtým než sa do nich budeme schopní zapojiť, cítime akútnu potrebu tie vonkajšie udalosti nejak vnútorne spracovať. Ten článok od evad, aspoň teda v tom ako ho čítam ja, má takýmto slaboduchým ľuďom radiť ako na to a uistiť ich, že neistotu a nedostatok motivácie necítia sami. Autorka možno nepoužila kvantifikátory úplne technicky správne a namiesto “I am struggling like everyone else to adjust to the pandemic” mohla napísať “I am struggling like ALMOST everyone else”, lebo však nájdu sa aj takí, ktorých kvalita života žiaden veľký dip neutrpela a prispôsobovať sa nemajú čomu. Bojovať ešte aj v tomto kontexte za inklúziu a tváriť sa offended, lebo pani nevenovala dostatočne veľký priestor ľuďom, ktorí si to užívajú a cítia sa dobre sa mne osobne zdá trochu také, ako by som to povedal, kokotské.. Ale možno som naozaj iba precitlivený.