Lacanov III. seminár: Psychózy :: Remember, remember, the velvet November


node:	Lacanov III. seminár: Psychózy
template:	4
parent:	Acheronta movebo - psychoanalyticke forum
owner:	aufhebung
viewed by:
created:	24.08.2019 - 14:31:06
updated:	24.08.2019 - 14:32:32

cwbe coordinatez:
809096
8580402
8655984

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

venovane komentarom, diskusiam, studiu tretieho Lacanovho seminaru

00809096085804020865598408695248

Základná vec, ktorú nám chce Lacan zdeliť je, že pri psychoanalýze, je základnou jednotkou signifier, a teda odlíšiť sa od hľadačov významov, vykladačov snov na základe ich zmyslu. Význam prichádza až sekundárne, nevedomie má štruktúru jazyka zloženého z jednotiek, ktoré samé o sebe význam nemajú.

Pre človeka je situácia zložitá, pretože bytie je mu dané takto nepriamo a musí sa akoby vnoriť do tejto orientačnej siete, len cez ktorú môže bytie prijať. Z tohto pohľadu sa zdá, že Oidipov komplex nie je len nejaké riešenie dospievajúcej sexuality, ale všeobecne dáva zakladajúcu odpoveď na otázky, ktoré vyvstávajú smerom k bytiu. Nejde o imaginárnu úroveň, aj keď sa zdá, že sa mediuje imaginárno- tak napr. môžeme zle chápať kastračný komplex ako reálny strach z kastrácie, ktorého dôsledkom je nové usporiadanie túžby. Ale pointa je práve uchopiť phallus symbolicky, teda ako signifier vďaka ktorému dochádza u oboch pohlaví k rovnakej forme identifikácie cez Phallus, pretože ženská pozícia nie je symbolicky vyjadrená: LACKUJE na druhú.

Pre túto odvodenosť imaginárneho phallu do symbolického máme aj viac žien hysteričiek ako mužov hysterikov: Lebo tým, že muž má bližšiu imaginárnu oporu v symbolickom- akoby mu bolo viac očividné, čo znamená byť muž, ale čo znamená byť žena? Krajné otázky bytia- čo to znamená priviesť niekoho na svet, čo to znamená umrieť? akoby mali byť už zodpovedané prácou signifiera, ale problém je v tom, že to robia nedostatočne a neurózy sú toho dôsledkom. Nebyť tejto symbolickej intervencie, tak človek je len zhluk čiastkových pudov orientovaných na objekty.

Prečo treba zdôrazniť, že signifier nič neznamená- pretože pointa je, že sa cez neho dostaneme do určitého klbka vzťahov, cez ktoré svetu rozumieme, ale ako taký nie je ešte jednotkou významu. Podstatné je nejaké usporiadanie týchto signifierov, ich kombinatorika, ich vzájomné postavenie, ktoré sa v čase a dejinách mení, ich diferencia, z čoho ten význam pramení- nie je daný priamo v nich. To je vidieť práve pri jeho zlyhávaní, ako v prípade psychóz. Pri neuróze ešte sme ešte v klbku, len nám dôležité spojivá nepripadajú samozrejmé- sú tam medzery, symptomatické náhrady, kdežto pri psychóze sme z klbka vypadli, stratili niť celkom.

Schreberova pozícia nevzíde z otázky hysterika, čo to znamená byť mužom/ženou- jeho prepsychotický stav začína ako ohrozenie existencie, keď sa ukáže absencia orientačného bodu, ktorý po celý čas podľa Lacana bola nanajvýš imaginárna identifikácia s mužstvom, ale chýbalo Meno otca ako symbolická identifikácia. V čom je rozdiel? Zdá sa, že neurotik aj psychotik hľadajú riešenie v simulácii ženstva, ale u Schrebera je to kompenzácia toho, že nepozná ani obsah otázky, pomocou ktorej sa dovtedy identifikoval, počuje len nástojčivé volanie.

Zlyhávanie primordiálneho signifiera má teda najskôr účinky na “nevýznamovej” úrovni, a práve cez ne, chce Lacan vysvetľovať halucinačné stavy. Počúvajme psychotika, ale zaoberajme sa štruktúrou jeho jazyka, nie významom. Psychotik je teda vystavený tomu, že zrazu sa pred ním otvorí diera bytia skrze operáciu zvanú Verwerfung, čo zažíva ako kompenzáciu na nevedomej úrovni prácou signifiera, ktorá ústi do halucinácie. Miesto identifikácie s otcovskou funkciou, je tu obraz krutého otca (možno preto, že obraz otca bol taký neprístupný, že neumožnil preniesť to symbolické) na imaginárnej úrovni vo vzťahu odcudzenia a súboja bez možnosti utvorenie nejakého uceleného rámca osobnosti.

Lacan hovorí o troch spôsoboch ako sa niekto môže stať otcom: bežný ako imaginárny súboj s otcom, ktorý ústi do symbolickej identifikácie, potom ako simulácia otcovstva cez rituál couvade, čo je iný názornejší typ symbolickej transpozície, a pri Schreberových halucináciach malých mužov a spermií, ide o realizáciu reálneho otca, teda niečoho nemožného/nepredstaviteľného.

Freud podľa Lacana sám predpovedal štrukturálnu lingivistiku opismi práce signifiera v neurózach- kondenzácia ako metafory a premiestnenie ako metonýmie.

Tu je dôležité to nevýznamové odlíšenie- pre Lacana je základná práca signifiera, teda symbolických reprezentantov nevedomia, založená čisto akoby na matematickej operácii so zameniteľnými signifiermi- dobrý príklad sú rozvinuté metafory, kde význam nemáme ako získať so spojenia slov ako významov, ale zo syntaktickej štruktúry, podľa ktorej sa skladajú vety. Ďalší príklad sú afázici, ktorí radia za sebou určité vety, ale nedokážu vyjadriť význam, napriek tomu, že ho majú, prípadne nevedia inými slovami opísať.

Signifiere fungujú ako jazykové jednotky, ktorých usporiadanie medzi sebou sprostredkuje známu kolektívne zdielanú realitu, pričom najväčšie záhady bytia, sú vďaka nim nejako zodpovedané. Primordiálny signifier, niečo ako master key k sociálnemu, funguje ako pripínací- kotviaci bod, ktorý okrem toho, že je prepojený s celou sieťou významov, akoby ihneď sprostredkoval subjektu jeho miesto. To je problém Veľkého Druhého, čo je efekt jazyka, ktorý umožňuje “odpočinúť” subjektu z imaginárneho zajatia protipólu agresívneho druhého/ega. Je to zneistenie na jednej strane, ale na druhej strane možnosť odpovedať na predostretú otázku, vopred pripravenou cestou signifiera- to je tá spomenutá diaľnica, ktorá prepája jasne miesta na mape jednoduchým spôsobom, kdežto pri ceste po lokálnych komunikáciách, sa oveľa ľahšie stratíme.

Schreber sa teda dostal do situácie, ktorú ostatní zvládajú, lebo získajú odkaz Signifiera “Byť otcom”, resp. Meno otca. Lacan pripomína neintuitívnu vec, že nič nie je menej intuitívne ako len tak vedieť, čo znamená byť otcom. Nedá sa to len tak odpozorovať- a tu je vidieť silná stránka signifiera ako štrukturálnej jednotky- pretože tá je primárna- nestačí to spraviť naopak, oboznámiť niekoho významami, vymenovať atď., ale ten signifier akoby osvetĺoval každú situáciu retroaktívne, ale aj do budúcna, dával nejaký subjektívny význam, aby subjekt z pozície do ktorej je interpelovaný, vedel odpovedať. Schreber podľa Lacana postrádal túto možnosť, a výsledkom bolo, že jeho subjekt bol odkázaný na vlastné vypracovanie otázky, ktorá naňho útočila- a to sú tie halucinácie a ich fragmentarizačný, kontinuálny, prezmyselný alebo nezmyselný dopad, ktorý viedol k tomu,že Schreber znovuvyskladal Veľkého Druhého zo seba, svojho ega, kde otázku aj zodpovedal, sám seba zaradil do pozície ženy kopulujúcej s Bohom.

00809096085804020865598408662477

Psychoanalýza umožňuje neodvrhnúť psychotikov svet len ako nezrozumiteľný svet blázna. Práve naopak je to asi prvý diskurz v dejinách, ktorý má nástroje na to, aby síce nie “prekladom” zmyslu psychotických bludov, ale ich znázornením v štrukturácii sveta dokázal ukázať celkovú komplexnosť ľudskej skúsenosti založenej na nevedomí.

Ak sa pozrieme na psychotický blud, a porovnáme ho s bežnou skúsenosťou, získavame určitú kontinuitu javov, ktoré sa dajú vysvetliť, ktoré u “normálneho” subjektu sú realizované tak, aby príliš nevyčnieval. Teda nie je to tak, že by šlo o totálnu diskontinuitu, že by sa zrazu niečo v psychotikovi úplne zlomilo a preplo ho to do videnia a počutia niečoho “neskutočného”. Na takéto frázy treba vedieť najskôr opísať bežnú ľudskú skúsenosť, ktorá je všetko len nie intuitívne prekladanie reality do opisného jazyka.

Čo kvalitatívne tak odlišuje bludy a halucinácie od bežného vnímania? V prvom rade, negatívne sa dá povedať, že to nie je obsahový charakter, ale formálny, istota (istota imaginárna), s ktorou sa psychotik vo svojom svete s bludmi stretáva. Rovnako nie je ani problém v tom, že by nevedel, že niečo vníma inak ako ostatní, teda uvedomuje si nadprirodzenosť toho čo pozoruje, ale táto istota niečoho akoby zoslaného “zhora” namierená práve preňho, je práve definičný rozdiel. Nejde tak ani o to, že by tým bludom rozumel ako sa bežne rozumie, ale jednoducho sú mu natískané, aby niečo kompenzovali, čo ostatní majú a jemu chýba.

Tu sa musíme obrátiť na užitočný opis štrukturácie sveta ako imaginárny, symbolický a reálny.
To, čo nepsychotici bežne zažívajú je tiež určitá istota (istota v pozadí symbolického), lenža táto istota je v konečnom dôsledku neistota, ktorá vôbec umožňuje koherenciu ich sveta. Iným slovami, istota nepsychotikov je v symbolickom svete, spoločnom zrozumiteľnom zdielanom, ktorý potichu beží niekde na pozadí a má štruktúru jazyka. Toto je to čo voláme diskurz, v rámci ktorého bez nutnosti vysvetľovania, keď niekto niečo povie, nemusí povedať všetko to zamlčané na to, aby druhý nejako rozumel. Tento symbolický svet je teda triadický medzi mnou, tebou a Ním. ON je kto? Je ton garant diskurzu, kedysi volaný Boh, ktorý tu je skôr ako sa narodíme, a cez ktorý sa učíme uchopiť svet- svet je takto mediovaný a nikdy nie je entitou ovládanou inštinktami.

Pre psychotika má tento ON úplne iný charakter, dalo by sa povedať, že je mu upretý spolu so všetkým, čo k tomu prináleží, teda umožnením spoločenského žitia. V bežnom diskurze práve tento ON, veľký Druhý, dáva v komunikácii s druhým možnosť tejto komunikácie, umožňuje jej hladkosť, pretože je vždy nejaké riešenie, aj keď nie je jasné v danej komunikácii (hovorí pravdu, klame), ako druhého doplniť. Paradoxne komunikácia prebieha hladko, lebo sú zamaskované priepasti (prácou signifiera), ku ktorým sa človek dostane až vo chvíli keď opustí bežnú hantýrku a začne pokladať krajné otázky zmyslu. Toto môžeme konkrétne aplikovať na náboženskú skúsenosť, ktorá dáva/la ľuďom väčšinu dejín rámec bežnej skúsenosti.

Neveriacky Schreber sa stáva tiež veriacim, ale jeho Boh je celkom iný ako kresťanský. Ak kresťanský boh je garanciou reality (v tomto čase si myslím, že Lacan používa Reálno ako efekt diachronického/nezrozumiteľného blúdenia medzi niekoľkými diskurzmi), Schreberov boh je ten čo zavádza, čo nevie, dokonca je sám od Schrebera závislý, a nakoniec celé bytie sa stáva od jeho činnosti závislé. Opäť prekladom cez iný register tu vidíme boha, ktorý zostúpil z pozície neprístupného Druhého, do pozície druhého, teda zo symbolickej roviny do imaginárnej, s dôsledkom, že chýba garant reality na jeho mieste. Týmto garantom sa stáva Schreber. Dalo by sa povedať teda, že všetky halucinácie a bludy Schrebera sú akoby jeho rozpriestranením a fragmentáciou ega.

Nejde o to, že by ego u nepsychotického človeka bolo dobrým nástrojom syntézy bordelu vnemov, práve naopak. Aj u nepsychotického človeka sa stretávame s formou narcistickej identifikácie, ktorá je založená na odcudzení seba-ako-druhého. To čo Lacan ukazuje je, že táto skúsenosť na imaginárnej úrovni sa deje aj u bežného človeka, pre ktorého však nemá práve vďaka intervencii Druhého (a nie dobre fungujúceho ega) blud charakter psychózy. Používa pekný príklad diskurzu slobody, ktorý každý nejako pre seba vnútorne má, ale nielenže je nespojiteľný s predstavou suseda, ale ani nie je realizovateľný, práve kvôli efektu Druhého spôsobujúceho jeho zabrzdenie.

Ak by sme chceli psychózu uchopiť mimo tieto dva registre, ďaleko sa nedostaneme, uviazneme buď v sémantickom pekle, alebo neopraviteľnom statuse ega, ktoré sa chce brániť pred útokmi. Na aberácii psychózy ako rozrušenia dobrého operovania jazyka si práve vieme uvedomiť čo všetko nenápadne operuje v nevedomí- vidíme jazyk, ktorý buď dáva zmysel bez jeho možnosti spostredkovania druhému, útoky plného zmyslu, ktoré sa nedajú komunikovať, alebo úplný nezmysel, pri ktorom však neustále prebieha vnútri psychotika nutkanie ho doplniť.

Vidíme, že ak sa pre psychotika uzatvorí táto symbolická sieť, štrukturálne povedané, chýba mu ukotvujúci primordiálny signifier, musí si z materiálu signifierov upliesť vlastnú, vlastný symbolický universe, ktorý musí neustále udržiavať, čo môže viesť k celkovému vzdaniu sa spoločného sveta s druhými. Iným slovami, kontinuálne nevedomie pre bežného človeka nie je upreté a neustále z neho čerpá, a psychotik kompenzuje sebou, svojimi výtvormi, ktoré akoby prichádzajú zvonka a keď by mali skončiť prinášajú obrovskú bolesť, preto ich musí stále udržiavať, lebo by zrejme znamenali úplnú symbolickú smrť. Táto mýtická akceptácia prvotného signifiera je úplne kľúčová na to, aby sa z človeka stal aspoň neurotik, teda aby dokázal aspoň potlačiť, teda preložiť do iného vyjadrenia svoju túžbu v danom diskurze, psychotik nemá takýto nástroj, a bludy sú preňho kompenzácie tohto prvotného zázemia.

00809096085804020865598408656358

There are always things that don't hang together. This is an obvious fact, if we do not begin with the idea that inspires all classical, academic psychology, which is that human beings are, as they say, adapted beings, because they are living, and therefore it must all hang together. You are not a psychoanalyst if you accept this. To be a psychoanalyst is simply to open your eyes to the evident fact that nothing malfunctions more than human reality. If you believe that you have a welladapted, reasonable ego, which knows its way around, how to recognize what is to be done and not to be done, and how to take reality into account, then there is nothing left to do but send you packing. Psychoanalysis, and this it shares with common experience, shows you that nothing is more stupid than human destiny, that is, that one is always being fooled. Even when one does do something successfully, it is precisely not what one wanted to do. There is nothing more disappointed than a gentleman who is supposed to have attained the pinnacle of his wishes. One only need speak with him for three minutes, frankly, as perhaps only the artifice of the psychoanalytic couch permits, to know that in the end all that stuff is just the sort of thing he could not care less about and, furthermore, that he is particularly troubled by all sons of things. Analysis is about becoming aware of this and taking it into account.
It is not by accident, because it couldn't be otherwise, that by a bizarre stroke of luck we go through life without meeting anyone but the unhappy. One says to oneself that there must be happy people somewhere. Well then! unless you get that out of your head, you have understood nothing about psychoanalysis. That is what I call taking things seriously. When I told you things had to be taken seriously, it was so that you would take precisely this point seriously, that you never take anything seriously.

00809096085804020865598408655986

Lacan začína vyhranením sa k neplodným spôsobom psychológie, či už ako “objektívnych prirodzených” procesov, alebo ako umenia rozumenia. Ak chceme vkĺznuť do vedeckého pochopenia, nezaobídeme sa čisto nekonceptuálnym uchopením reality. Pre Lacana je svet RSI- Reálny, Symbolický a Imaginárny. Psychoanalýza nemôže byť len etiologickým opisom, lebo by sme ostali na úrovni imaginárnej, a nemôže byť ani procesom rozumenia druhému, pretože nám ujde komplexnosť symbolickej časti, ktorá je nevedomá. Dobrý príklad k tomu je s dieťaťom, ktoré keď prvé razy dostane facku, sa obracia na rodiča, aby si interpretovalo či ide o pochvalu alebo pokarhanie. Zdá sa, že žiaden psychický jav nie je okamžitá samozrejmosť nevyžadujúca interpretáciu. A potom je tu ešte realita, ktorá je u Lacana nie vonkajšok, ale skôr niečo od čoho cez S a I človek uteká, aby mohol vôbec byť bežným človekom. Imaginarita je spoločná so zvieratami, je to určitá vizuálna schematizácia sveta, ktorá napr. signalizuje vhodné správanie a vyčleňuje subjekty z celej mozaiky fragmentovaných objektov, je určitou kontinuitou sveta. Symbolický poriadok naopak funguje na diferenciách, nie na plynulých významoch, ale na odlišnosti a čo táto odlišnosť implikuje pre odlíšeného. Je to ako priradenie určitej funkcie v hre s pravidlami, ako figúrke v šachovej partii. Realita je, keď prvé dve schémy zlyhajú. Nedá sa povedať, že by realita bola skôr, lebo u človeka také nie je možné, ale vo všetkých odchýlkach a poruchách vidíme, že bez organizácie I a S by nebol spoločenský život možný, žiť v Realite sa nedá.

Ak budeme chcieť určiť psychózu, vymedziť od neurózy, budeme sa orientovať cez takto rozvrhnutú štrukturáciu sveta. Musíme zistiť aký je kvalitatívny rozdiel medzi neurotickým symptómom a psychotickým bludom. Freud v krátkych článkoch o psychóze z raného obdobia dospieva k záveru, že sa môžu dosť podobať. Aj jeho odlíšenie neurózy, ktorá potláča pud ID a psychózy, ktorá je nevysporiadaním Ega s vonkajším svetom, je dosť neurčité a vidíme výhody Lacanovho štrukturálneho opisu. Ak sa vrátime k Freudovmu článku Negácia, nájdeme tam základnú schému lámania medzi neurózou a psychózou. Neuróza je zrejme prevalentná životná štruktúra, lebo prvotné potlačenie sa sformuje u každého. Toto však Freud ešte neoznačuje ako neurózu, no takýto nukleus nosíme v sebe: keď sme si osvojovali svet od mala, došli sme k tomu, že niektoré veci sme vôbec nespracovali (Verwerfung), a tie ktoré sme spracovali (Bejahung), niektoré sme neskôr pod vplyvom kultúry museli obmedziť, tieto druhé sa pre nedostatok lepšieho termínu/alebo práve pre jeho priľnavosť spadajú pod kastračnú hrozbu, o týchto nechceme nič vedieť ani keď sme “zdraví”, a keď príliš zlyhajú ochranné mechanizmy a vznikne škodlivý symptóm ako toho kompenzácia, až to je v pravom zmysle slova neuróza- návrat potlačeného. Ten prvý mód- Verwerfung, k tomu na rozdiel od neurotického symptómu, ktorý dokážeme aspoň symbolicky popierať- negovať, ak sa k nemu analytik prepracuje, k tomu nie je žiaden symbolický prístup. Tzn., v nejakej skorej situácii nie že príde ku kastračnej hrozbe, teda určitému momentu slúžiacemu na neskoršie potlačenie, ale takáto “ochrana” kastračnou hrozbou je celkom odopretá a nahradená čím? Práve halucinačným bludom.
Preto pri psychóze Lacan hovorí formulaicky, že čo bolo vypudené zo symbolického, to sa vracia v reálnom. Reálne je to neusporiadané, to ktoré si subjekt skladá sám z prichádzajúcich vnemov, či neusporiadaných fragmentov symbolickej siete, do svojej koherencie.

Na to, aby sme pochopili rozdiel medzi halucináciou a bežnou komunikáciou, na to nám nestačí model rozumenia medzi dvoma. Lacan v celom úvode očividne brojí proti diktátu rozumenia, ktorý zjavne prevláda v bežnom obraze klinickej praxe aj dnes. Rozumenie je preňho orientácia v imaginárnom, vždy keď niekomu rozumieme, mali by sme zneistieť. Aj v prípade psychózy sa ukáže, že trvanie psychotika na význame svojich bludov, je paradoxne z dôvodu neistoty preň ich samozrejmého významu. Vysvetlenie prečo rozumenie nemôže byť dobrou metódou sa odkrýva na štrukturálnej úrovni. Rozumenie by stačilo, keby mal jazyk pevnú sémantiku, keby bol len sled významov priradených slovám, lenže jazyk sa používa v reči, ktorá sleduje tzv. pravidlá signifiera- niektoré veci nie je možné vyjadriť len významom, ale práve ich diferenciou použitia, odkazom vždy na iný význam alebo zaradením do určitého typu diskurzu, ktorý sa môže odlišovať od iného a tiež je historicky podmienený. Reč nikdy nie je len samostatná výpoveď, ale je určitým spôsobom podradená a každý prejav reči akoby predpokladal svoje požehnanie, je na ňom založený, je pokladaný ako otázka, čakajúca na odozvu. A táto neistota v reči, tento efekt by sa dal chápať ako veľký Druhý. Ak s niekým bežne komunikujeme, bez tohto rozmeru sa nezaobídeme, nikdy nie sme len dvaja v dialógu, kultúrne spolužitie je možné len na základe tohto “tretieho” v pozadí, alebo inými slovami na efekte nevedomej siete signifierov, ktorá spoluutávara Druhého. Lacan tento bežný vzťah k Druhému v komunikácii označuje ako invertovaný, teda že k nám od Druhého prichádza jeho odkaz v invertovanej podobe.

Problém psychóz je v rozrušení tejto triadickej štruktúry. Pre psychotika Druhý splýva s druhým, teda jeho imaginárnym alteregom. To aj znamená, že blud je potom akási neochvejná samozrejmosť. Bežná komunikácia nie je nikdy iba vyslovením tvrdenia, ale akoby už vždy reakciou na niečo v pozadí, akoby už vopred pripravená odpoveď, a to je dané práve tou štruktúráciou nevedomej siete signifierov, hry založenej na pevných pravidlách, ktorú stále v reči hráme, psychotik však ak niečo tvrdí počas halucinácie, tento proces nespúšťa, on akoby počul len svoju odozvu, aj keď má dojem akoby sa rozprával s inou bytosťou. Preňho je subjekt nevedomia vlastným egom.

Pre psychotika je teda vzťah malého druhého a veľkého Druhého iný ako toho, ktorý netrpí bludmi. Bludy sú nástojčivé významy samé o sebe- nespoliehajú sa na diachronické zaradenie k ďalším významom existujúcich v zdielaných diskurzoch, ale sú samy celkom plné významu alebo celkom prázdne (ako čisté repetície)- sú to určité konkrétne stelesnené signifiere, ktoré psychotikovi akoby samé (z reálna) vyskakujú na rozum- pri nich vidíme potvrdenie toho, ako sa odpútava od veľkého Druhého v pozadí. Druhý už nie je záhadou, ale akoby sám hovoril za subjekt nevedomia, ktorý sa ocitá (štrukturálne povedané) v Egu. Takto vzniká vlastný diskurz psychotika, ktorému sa teda nedá rozumieť, alebo Lacan to prirovnáva určitým ezoterickým filozofom budujúcim si svoje systémy podľa vlastných axiómov. Psychotik nepočuje Druhého v invertovanej podobe, ale halucinácie sú len imaginárne alúzie, projekcie (nie v zmysle projekcie do druhého) ktoré prichádzajú zvonka, z reálna, ktorými pláta svoje fragmentované telo. A propos- táto fragmentácia je v pozadí každého (aj nepsychotického) ega, a je znakom Reálna, z ktorého sa v postupnom vývoji človek odpútava do symbolického sveta. O psychóze sa teda nedá povedať, že by bola návratom k imaginárnej fragmentácii, ale že je to skor snaha o jej predídenie.

0080909608580402086559840865598608659321

aký je kvalitatívny rozdiel medzi neurotickým symptómom a psychotickým bludom.(?) Freud v krátkych článkoch o psychóze z raného obdobia dospieva k záveru, že sa môžu dosť podobať. Aj jeho odlíšenie neurózy, ktorá potláča pud ID a psychózy, ktorá je nevysporiadaním Ega s vonkajším svetom, je dosť neurčité

Freud dosť explicitne rozlišuje medzi neurózou ako pokusom o útek pred realitou a psychózou ako pretvorením reality. Neuróza aj psychóza sú tak rôzne spôsoby vysporiadania sa s tým istým "problémom" - ako nájsť (ako jednotlivci) svoje miesto v spoločnosti a vysporiadať sa s požiadavkami, ktoré sú na nás kladené "zvonka"? Ako zosúladiť rôzne trenice a rozpory medzi vlastnými túžbami a spoločenským poriadkom? V prípade neurózy teda ide o konflikt medzi Egom a ID (JA a TO), v prípade melanchólie medzi Egom a Superegom a v prípade psychózy je pretváraná celá realita. Tam, kde neurotik uteká pred realitou aby sa vyhol Other, melancholika masochisticky trestá jeho superego, psychotik pretvára vonkajšiu realitu - samozrejme vo svojom vnútornom prežívaní. Pre psychotika je toto pretvorenie rovnako spôsobom ochrany, ako pre neurotika útek. Na rozdiel od neurotika, si však psychotik neuvedomuje vonkajšiu realitu (ktorá je zdrojom jeho utrpenia). Preto je také ťažké až nemožné u psychóz rozrušiť sieť bludných významov, prostredníctvom nejakých "racionálnych" argumentov. Psychotikova myseľ si nájde vždy nové a nové interpretácie, aby udržala konzistentnosť bludu (v jeho vnútornom svete).

Čo je pozoruhodné (a na čo lacan upriamuje pozornosť), ako veľmi sa to, ako psychotik narába s realitou, v skutočnosti podobajú tomu, ako narába cez sieť významov s realitou aj "normálny" človek, považovaný za psychicky zdravého. Zásadný rozdiel je však v tom, že kým psychotik ako keby úplne obchádzal Druhého, zdravý človek zdiela sieť významov s ostatnými ľuďmi. Pekne na príklade psychózy podľa mňa vidno, ako veľmi sme pre bytie vo svete a spolunažívanie s inými ľuďmi odkázaní na určitý zdieľaný spoločenský poriadok a sieť významov, v rámci ktorých sociálnu realitu konštruujeme. tak sa totiž môže javiť v rámci nejakého spoločenstva určitý spôsob zmýšľania alebo konania úplne "normálny", kdežto "zvonka" (pre človeka, ktorý pochádza z inej kultúry alebo historického obdobia), môže toto konanie alebo zmýšľanie vyznievať úplne nezmyselne - psychoticky. Ak začnú v platnom spoločenskom poriadku vznikať trhliny a nekonzistentnosti, otvára sa cez tieto možnosť preusporiadania spoločenského poriadku. Kým táto zmena neprebehne, tak tieto nekonzistentnosti (samozrejme nielen tie) môžu byť pre určitú časť predisponovaných ľudí podhubím psychotických prejavov. Mohla by byť potom psychóza (ako obranný mechanizmus) vyjadrením určitej nemožnosti bytia jednotlivca v určitej spoločnosti a následným pokusom konkrétneho človeka znovuusporiadať vzťah medzi spoločenskou realitou a jej významom/zmyslom?

Schreberov prípad ukazuje, ako sa psychóza neutávara izolovane od spoločenských, kultúrnych či rodinných kontextov ale čerpá z nich svoj materiál. To, čo je na psychóze konkrétneho človeka možné chápať ako jedinečné, je potom jeho nevedomie - v psychóze chorý človek prehovára sám k sebe - prehovára k nemu jeho nevedomie bez toho, aby nutne rozumel, čo sa mu snaží povedať.

008090960858040208655984086559860865932108659341

freud to rozlisuje, ale velmi intuitivnymi opismi, ktore su skor take obrazne nacrty
predstav si, ze to nemas prelozene do tych Lacanovych registrov RSI, co ti da zvrat "pokus o utek pred pudmi" vs "pretvorenie reality (realita u freuda nie je Real a nejde ani o vonakjsiu realitu- to co v tych esejach pouziva ako realitu, tym imho mysli lacanovsky povedane nejaku pravdu subjektu) na zaklade superega"- asi nie velavravne, aspon mne teda, ostali by sme len pri schematickom pochopeni, a v praxi bolo vidiet, ze psychoanalyza dalej nedokazala zachytit- odhalit ten rozdiel medzi odlisnymi sposobmi "Potlacenia"- Verneinung a Verwerfung- co je az Lacanova zasluha- napr ta ego psychoanalyza

povedal by som ze psychotik si nie ze neuvedomuje vonkajsiu realitu, ale ze jeho vztah k nevedomiu je odlisny ako u neurotika- nechcem nic vediet(ale viem)+ symptom vs neviem(celkom som odmietol vedenie)+ blud(potrebujem vediet ale len v ramci toho co som uplne neodmietol)- cize to druhe nie je navrat potlaceneho, ale akoby vlastna konstrukcia na velmi dolezitom mieste absentujucom v urcitej koherencii subjektu smerom k spolocenskemu poriadku

ono, si myslim, ze aj to nerozumenie druhej kulture (pokial nejde o martanov, ktori nepochadzaju z jedneho ci par predkov), nie je este psychoticke
aspon to co vieme z antropologickych studii, tak je tam urcite minimum spolocne a na zaklade toho minima (ktore moze byt formulovane negativne ako tabu) sa pomocou variacii tvoria rozne typy kultur- ktore si ale uplne nenerozumeju, a nie je tazke ich pochopit, aspon na nejakej vonkajsej urovni
psychoza je iny vztah k tomuto spolocnemu minimalnemu diskurzu v pozadi, diskurzu ktory je dost neurcity a posobi dost neisto na to, aby sa dal zdielat v roznych castiach sveta v roznych casovych obdobiach
to ide mimo rozumenia v zmysle, ze nebezi na odvodeni toho minimalneho diskurzu v pozadi, ale je to uplne svojsky vytvor, ktoremu nerozumie ani psychotik, jemu je akoby diktovany, nieco sa od neho pozaduje. schreberov teologicky rezim je dost odlisny od teologickych nacrtov ake pozname v dejinach- je jasne, ze casti su prebrane z mytologie, ale tie prvky rozdrobenia bohov, toho aspektu boha, ktory nema kontrolu, ktoreho treba zachranit a vlastne nic nevie a zavisi od schrebera..atd..- to nie je boh ako sa v spolocnych dejinach utvoril

aj nepsychotickemu cloveku behaju po rozume take predstavy ale dokaze ich zastavit, kdezto psychotik ich nevie odlisit, nema tam tu neistotu, otaznik smerom k Druhemu