Základná vec, ktorú nám chce Lacan zdeliť je, že pri psychoanalýze, je základnou jednotkou signifier, a teda odlíšiť sa od hľadačov významov, vykladačov snov na základe ich zmyslu. Význam prichádza až sekundárne, nevedomie má štruktúru jazyka zloženého z jednotiek, ktoré samé o sebe význam nemajú.

Pre človeka je situácia zložitá, pretože bytie je mu dané takto nepriamo a musí sa akoby vnoriť do tejto orientačnej siete, len cez ktorú môže bytie prijať. Z tohto pohľadu sa zdá, že Oidipov komplex nie je len nejaké riešenie dospievajúcej sexuality, ale všeobecne dáva zakladajúcu odpoveď na otázky, ktoré vyvstávajú smerom k bytiu. Nejde o imaginárnu úroveň, aj keď sa zdá, že sa mediuje imaginárno- tak napr. môžeme zle chápať kastračný komplex ako reálny strach z kastrácie, ktorého dôsledkom je nové usporiadanie túžby. Ale pointa je práve uchopiť phallus symbolicky, teda ako signifier vďaka ktorému dochádza u oboch pohlaví k rovnakej forme identifikácie cez Phallus, pretože ženská pozícia nie je symbolicky vyjadrená: LACKUJE na druhú.

Pre túto odvodenosť imaginárneho phallu do symbolického máme aj viac žien hysteričiek ako mužov hysterikov: Lebo tým, že muž má bližšiu imaginárnu oporu v symbolickom- akoby mu bolo viac očividné, čo znamená byť muž, ale čo znamená byť žena? Krajné otázky bytia- čo to znamená priviesť niekoho na svet, čo to znamená umrieť? akoby mali byť už zodpovedané prácou signifiera, ale problém je v tom, že to robia nedostatočne a neurózy sú toho dôsledkom. Nebyť tejto symbolickej intervencie, tak človek je len zhluk čiastkových pudov orientovaných na objekty.

Prečo treba zdôrazniť, že signifier nič neznamená- pretože pointa je, že sa cez neho dostaneme do určitého klbka vzťahov, cez ktoré svetu rozumieme, ale ako taký nie je ešte jednotkou významu. Podstatné je nejaké usporiadanie týchto signifierov, ich kombinatorika, ich vzájomné postavenie, ktoré sa v čase a dejinách mení, ich diferencia, z čoho ten význam pramení- nie je daný priamo v nich. To je vidieť práve pri jeho zlyhávaní, ako v prípade psychóz. Pri neuróze ešte sme ešte v klbku, len nám dôležité spojivá nepripadajú samozrejmé- sú tam medzery, symptomatické náhrady, kdežto pri psychóze sme z klbka vypadli, stratili niť celkom.

Schreberova pozícia nevzíde z otázky hysterika, čo to znamená byť mužom/ženou- jeho prepsychotický stav začína ako ohrozenie existencie, keď sa ukáže absencia orientačného bodu, ktorý po celý čas podľa Lacana bola nanajvýš imaginárna identifikácia s mužstvom, ale chýbalo Meno otca ako symbolická identifikácia. V čom je rozdiel? Zdá sa, že neurotik aj psychotik hľadajú riešenie v simulácii ženstva, ale u Schrebera je to kompenzácia toho, že nepozná ani obsah otázky, pomocou ktorej sa dovtedy identifikoval, počuje len nástojčivé volanie.

Zlyhávanie primordiálneho signifiera má teda najskôr účinky na “nevýznamovej” úrovni, a práve cez ne, chce Lacan vysvetľovať halucinačné stavy. Počúvajme psychotika, ale zaoberajme sa štruktúrou jeho jazyka, nie významom. Psychotik je teda vystavený tomu, že zrazu sa pred ním otvorí diera bytia skrze operáciu zvanú Verwerfung, čo zažíva ako kompenzáciu na nevedomej úrovni prácou signifiera, ktorá ústi do halucinácie. Miesto identifikácie s otcovskou funkciou, je tu obraz krutého otca (možno preto, že obraz otca bol taký neprístupný, že neumožnil preniesť to symbolické) na imaginárnej úrovni vo vzťahu odcudzenia a súboja bez možnosti utvorenie nejakého uceleného rámca osobnosti.

Lacan hovorí o troch spôsoboch ako sa niekto môže stať otcom: bežný ako imaginárny súboj s otcom, ktorý ústi do symbolickej identifikácie, potom ako simulácia otcovstva cez rituál couvade, čo je iný názornejší typ symbolickej transpozície, a pri Schreberových halucináciach malých mužov a spermií, ide o realizáciu reálneho otca, teda niečoho nemožného/nepredstaviteľného.

Freud podľa Lacana sám predpovedal štrukturálnu lingivistiku opismi práce signifiera v neurózach- kondenzácia ako metafory a premiestnenie ako metonýmie.

Tu je dôležité to nevýznamové odlíšenie- pre Lacana je základná práca signifiera, teda symbolických reprezentantov nevedomia, založená čisto akoby na matematickej operácii so zameniteľnými signifiermi- dobrý príklad sú rozvinuté metafory, kde význam nemáme ako získať so spojenia slov ako významov, ale zo syntaktickej štruktúry, podľa ktorej sa skladajú vety. Ďalší príklad sú afázici, ktorí radia za sebou určité vety, ale nedokážu vyjadriť význam, napriek tomu, že ho majú, prípadne nevedia inými slovami opísať.

Signifiere fungujú ako jazykové jednotky, ktorých usporiadanie medzi sebou sprostredkuje známu kolektívne zdielanú realitu, pričom najväčšie záhady bytia, sú vďaka nim nejako zodpovedané. Primordiálny signifier, niečo ako master key k sociálnemu, funguje ako pripínací- kotviaci bod, ktorý okrem toho, že je prepojený s celou sieťou významov, akoby ihneď sprostredkoval subjektu jeho miesto. To je problém Veľkého Druhého, čo je efekt jazyka, ktorý umožňuje “odpočinúť” subjektu z imaginárneho zajatia protipólu agresívneho druhého/ega. Je to zneistenie na jednej strane, ale na druhej strane možnosť odpovedať na predostretú otázku, vopred pripravenou cestou signifiera- to je tá spomenutá diaľnica, ktorá prepája jasne miesta na mape jednoduchým spôsobom, kdežto pri ceste po lokálnych komunikáciách, sa oveľa ľahšie stratíme.

Schreber sa teda dostal do situácie, ktorú ostatní zvládajú, lebo získajú odkaz Signifiera “Byť otcom”, resp. Meno otca. Lacan pripomína neintuitívnu vec, že nič nie je menej intuitívne ako len tak vedieť, čo znamená byť otcom. Nedá sa to len tak odpozorovať- a tu je vidieť silná stránka signifiera ako štrukturálnej jednotky- pretože tá je primárna- nestačí to spraviť naopak, oboznámiť niekoho významami, vymenovať atď., ale ten signifier akoby osvetĺoval každú situáciu retroaktívne, ale aj do budúcna, dával nejaký subjektívny význam, aby subjekt z pozície do ktorej je interpelovaný, vedel odpovedať. Schreber podľa Lacana postrádal túto možnosť, a výsledkom bolo, že jeho subjekt bol odkázaný na vlastné vypracovanie otázky, ktorá naňho útočila- a to sú tie halucinácie a ich fragmentarizačný, kontinuálny, prezmyselný alebo nezmyselný dopad, ktorý viedol k tomu,že Schreber znovuvyskladal Veľkého Druhého zo seba, svojho ega, kde otázku aj zodpovedal, sám seba zaradil do pozície ženy kopulujúcej s Bohom.