Lacan začína vyhranením sa k neplodným spôsobom psychológie, či už ako “objektívnych prirodzených” procesov, alebo ako umenia rozumenia. Ak chceme vkĺznuť do vedeckého pochopenia, nezaobídeme sa čisto nekonceptuálnym uchopením reality. Pre Lacana je svet RSI- Reálny, Symbolický a Imaginárny. Psychoanalýza nemôže byť len etiologickým opisom, lebo by sme ostali na úrovni imaginárnej, a nemôže byť ani procesom rozumenia druhému, pretože nám ujde komplexnosť symbolickej časti, ktorá je nevedomá. Dobrý príklad k tomu je s dieťaťom, ktoré keď prvé razy dostane facku, sa obracia na rodiča, aby si interpretovalo či ide o pochvalu alebo pokarhanie. Zdá sa, že žiaden psychický jav nie je okamžitá samozrejmosť nevyžadujúca interpretáciu. A potom je tu ešte realita, ktorá je u Lacana nie vonkajšok, ale skôr niečo od čoho cez S a I človek uteká, aby mohol vôbec byť bežným človekom. Imaginarita je spoločná so zvieratami, je to určitá vizuálna schematizácia sveta, ktorá napr. signalizuje vhodné správanie a vyčleňuje subjekty z celej mozaiky fragmentovaných objektov, je určitou kontinuitou sveta. Symbolický poriadok naopak funguje na diferenciách, nie na plynulých významoch, ale na odlišnosti a čo táto odlišnosť implikuje pre odlíšeného. Je to ako priradenie určitej funkcie v hre s pravidlami, ako figúrke v šachovej partii. Realita je, keď prvé dve schémy zlyhajú. Nedá sa povedať, že by realita bola skôr, lebo u človeka také nie je možné, ale vo všetkých odchýlkach a poruchách vidíme, že bez organizácie I a S by nebol spoločenský život možný, žiť v Realite sa nedá.

Ak budeme chcieť určiť psychózu, vymedziť od neurózy, budeme sa orientovať cez takto rozvrhnutú štrukturáciu sveta. Musíme zistiť aký je kvalitatívny rozdiel medzi neurotickým symptómom a psychotickým bludom. Freud v krátkych článkoch o psychóze z raného obdobia dospieva k záveru, že sa môžu dosť podobať. Aj jeho odlíšenie neurózy, ktorá potláča pud ID a psychózy, ktorá je nevysporiadaním Ega s vonkajším svetom, je dosť neurčité a vidíme výhody Lacanovho štrukturálneho opisu. Ak sa vrátime k Freudovmu článku Negácia, nájdeme tam základnú schému lámania medzi neurózou a psychózou. Neuróza je zrejme prevalentná životná štruktúra, lebo prvotné potlačenie sa sformuje u každého. Toto však Freud ešte neoznačuje ako neurózu, no takýto nukleus nosíme v sebe: keď sme si osvojovali svet od mala, došli sme k tomu, že niektoré veci sme vôbec nespracovali (Verwerfung), a tie ktoré sme spracovali (Bejahung), niektoré sme neskôr pod vplyvom kultúry museli obmedziť, tieto druhé sa pre nedostatok lepšieho termínu/alebo práve pre jeho priľnavosť spadajú pod kastračnú hrozbu, o týchto nechceme nič vedieť ani keď sme “zdraví”, a keď príliš zlyhajú ochranné mechanizmy a vznikne škodlivý symptóm ako toho kompenzácia, až to je v pravom zmysle slova neuróza- návrat potlačeného. Ten prvý mód- Verwerfung, k tomu na rozdiel od neurotického symptómu, ktorý dokážeme aspoň symbolicky popierať- negovať, ak sa k nemu analytik prepracuje, k tomu nie je žiaden symbolický prístup. Tzn., v nejakej skorej situácii nie že príde ku kastračnej hrozbe, teda určitému momentu slúžiacemu na neskoršie potlačenie, ale takáto “ochrana” kastračnou hrozbou je celkom odopretá a nahradená čím? Práve halucinačným bludom.
Preto pri psychóze Lacan hovorí formulaicky, že čo bolo vypudené zo symbolického, to sa vracia v reálnom. Reálne je to neusporiadané, to ktoré si subjekt skladá sám z prichádzajúcich vnemov, či neusporiadaných fragmentov symbolickej siete, do svojej koherencie.



Na to, aby sme pochopili rozdiel medzi halucináciou a bežnou komunikáciou, na to nám nestačí model rozumenia medzi dvoma. Lacan v celom úvode očividne brojí proti diktátu rozumenia, ktorý zjavne prevláda v bežnom obraze klinickej praxe aj dnes. Rozumenie je preňho orientácia v imaginárnom, vždy keď niekomu rozumieme, mali by sme zneistieť. Aj v prípade psychózy sa ukáže, že trvanie psychotika na význame svojich bludov, je paradoxne z dôvodu neistoty preň ich samozrejmého významu. Vysvetlenie prečo rozumenie nemôže byť dobrou metódou sa odkrýva na štrukturálnej úrovni. Rozumenie by stačilo, keby mal jazyk pevnú sémantiku, keby bol len sled významov priradených slovám, lenže jazyk sa používa v reči, ktorá sleduje tzv. pravidlá signifiera- niektoré veci nie je možné vyjadriť len významom, ale práve ich diferenciou použitia, odkazom vždy na iný význam alebo zaradením do určitého typu diskurzu, ktorý sa môže odlišovať od iného a tiež je historicky podmienený. Reč nikdy nie je len samostatná výpoveď, ale je určitým spôsobom podradená a každý prejav reči akoby predpokladal svoje požehnanie, je na ňom založený, je pokladaný ako otázka, čakajúca na odozvu. A táto neistota v reči, tento efekt by sa dal chápať ako veľký Druhý. Ak s niekým bežne komunikujeme, bez tohto rozmeru sa nezaobídeme, nikdy nie sme len dvaja v dialógu, kultúrne spolužitie je možné len na základe tohto “tretieho” v pozadí, alebo inými slovami na efekte nevedomej siete signifierov, ktorá spoluutávara Druhého. Lacan tento bežný vzťah k Druhému v komunikácii označuje ako invertovaný, teda že k nám od Druhého prichádza jeho odkaz v invertovanej podobe.

Problém psychóz je v rozrušení tejto triadickej štruktúry. Pre psychotika Druhý splýva s druhým, teda jeho imaginárnym alteregom. To aj znamená, že blud je potom akási neochvejná samozrejmosť. Bežná komunikácia nie je nikdy iba vyslovením tvrdenia, ale akoby už vždy reakciou na niečo v pozadí, akoby už vopred pripravená odpoveď, a to je dané práve tou štruktúráciou nevedomej siete signifierov, hry založenej na pevných pravidlách, ktorú stále v reči hráme, psychotik však ak niečo tvrdí počas halucinácie, tento proces nespúšťa, on akoby počul len svoju odozvu, aj keď má dojem akoby sa rozprával s inou bytosťou. Preňho je subjekt nevedomia vlastným egom.

Pre psychotika je teda vzťah malého druhého a veľkého Druhého iný ako toho, ktorý netrpí bludmi. Bludy sú nástojčivé významy samé o sebe- nespoliehajú sa na diachronické zaradenie k ďalším významom existujúcich v zdielaných diskurzoch, ale sú samy celkom plné významu alebo celkom prázdne (ako čisté repetície)- sú to určité konkrétne stelesnené signifiere, ktoré psychotikovi akoby samé (z reálna) vyskakujú na rozum- pri nich vidíme potvrdenie toho, ako sa odpútava od veľkého Druhého v pozadí. Druhý už nie je záhadou, ale akoby sám hovoril za subjekt nevedomia, ktorý sa ocitá (štrukturálne povedané) v Egu. Takto vzniká vlastný diskurz psychotika, ktorému sa teda nedá rozumieť, alebo Lacan to prirovnáva určitým ezoterickým filozofom budujúcim si svoje systémy podľa vlastných axiómov. Psychotik nepočuje Druhého v invertovanej podobe, ale halucinácie sú len imaginárne alúzie, projekcie (nie v zmysle projekcie do druhého) ktoré prichádzajú zvonka, z reálna, ktorými pláta svoje fragmentované telo. A propos- táto fragmentácia je v pozadí každého (aj nepsychotického) ega, a je znakom Reálna, z ktorého sa v postupnom vývoji človek odpútava do symbolického sveta. O psychóze sa teda nedá povedať, že by bola návratom k imaginárnej fragmentácii, ale že je to skor snaha o jej predídenie.