Psychoanalýza umožňuje neodvrhnúť psychotikov svet len ako nezrozumiteľný svet blázna. Práve naopak je to asi prvý diskurz v dejinách, ktorý má nástroje na to, aby síce nie “prekladom” zmyslu psychotických bludov, ale ich znázornením v štrukturácii sveta dokázal ukázať celkovú komplexnosť ľudskej skúsenosti založenej na nevedomí.

Ak sa pozrieme na psychotický blud, a porovnáme ho s bežnou skúsenosťou, získavame určitú kontinuitu javov, ktoré sa dajú vysvetliť, ktoré u “normálneho” subjektu sú realizované tak, aby príliš nevyčnieval. Teda nie je to tak, že by šlo o totálnu diskontinuitu, že by sa zrazu niečo v psychotikovi úplne zlomilo a preplo ho to do videnia a počutia niečoho “neskutočného”. Na takéto frázy treba vedieť najskôr opísať bežnú ľudskú skúsenosť, ktorá je všetko len nie intuitívne prekladanie reality do opisného jazyka.

Čo kvalitatívne tak odlišuje bludy a halucinácie od bežného vnímania? V prvom rade, negatívne sa dá povedať, že to nie je obsahový charakter, ale formálny, istota (istota imaginárna), s ktorou sa psychotik vo svojom svete s bludmi stretáva. Rovnako nie je ani problém v tom, že by nevedel, že niečo vníma inak ako ostatní, teda uvedomuje si nadprirodzenosť toho čo pozoruje, ale táto istota niečoho akoby zoslaného “zhora” namierená práve preňho, je práve definičný rozdiel. Nejde tak ani o to, že by tým bludom rozumel ako sa bežne rozumie, ale jednoducho sú mu natískané, aby niečo kompenzovali, čo ostatní majú a jemu chýba.

Tu sa musíme obrátiť na užitočný opis štrukturácie sveta ako imaginárny, symbolický a reálny.
To, čo nepsychotici bežne zažívajú je tiež určitá istota (istota v pozadí symbolického), lenža táto istota je v konečnom dôsledku neistota, ktorá vôbec umožňuje koherenciu ich sveta. Iným slovami, istota nepsychotikov je v symbolickom svete, spoločnom zrozumiteľnom zdielanom, ktorý potichu beží niekde na pozadí a má štruktúru jazyka. Toto je to čo voláme diskurz, v rámci ktorého bez nutnosti vysvetľovania, keď niekto niečo povie, nemusí povedať všetko to zamlčané na to, aby druhý nejako rozumel. Tento symbolický svet je teda triadický medzi mnou, tebou a Ním. ON je kto? Je ton garant diskurzu, kedysi volaný Boh, ktorý tu je skôr ako sa narodíme, a cez ktorý sa učíme uchopiť svet- svet je takto mediovaný a nikdy nie je entitou ovládanou inštinktami.

Pre psychotika má tento ON úplne iný charakter, dalo by sa povedať, že je mu upretý spolu so všetkým, čo k tomu prináleží, teda umožnením spoločenského žitia. V bežnom diskurze práve tento ON, veľký Druhý, dáva v komunikácii s druhým možnosť tejto komunikácie, umožňuje jej hladkosť, pretože je vždy nejaké riešenie, aj keď nie je jasné v danej komunikácii (hovorí pravdu, klame), ako druhého doplniť. Paradoxne komunikácia prebieha hladko, lebo sú zamaskované priepasti (prácou signifiera), ku ktorým sa človek dostane až vo chvíli keď opustí bežnú hantýrku a začne pokladať krajné otázky zmyslu. Toto môžeme konkrétne aplikovať na náboženskú skúsenosť, ktorá dáva/la ľuďom väčšinu dejín rámec bežnej skúsenosti.

Neveriacky Schreber sa stáva tiež veriacim, ale jeho Boh je celkom iný ako kresťanský. Ak kresťanský boh je garanciou reality (v tomto čase si myslím, že Lacan používa Reálno ako efekt diachronického/nezrozumiteľného blúdenia medzi niekoľkými diskurzmi), Schreberov boh je ten čo zavádza, čo nevie, dokonca je sám od Schrebera závislý, a nakoniec celé bytie sa stáva od jeho činnosti závislé. Opäť prekladom cez iný register tu vidíme boha, ktorý zostúpil z pozície neprístupného Druhého, do pozície druhého, teda zo symbolickej roviny do imaginárnej, s dôsledkom, že chýba garant reality na jeho mieste. Týmto garantom sa stáva Schreber. Dalo by sa povedať teda, že všetky halucinácie a bludy Schrebera sú akoby jeho rozpriestranením a fragmentáciou ega.

Nejde o to, že by ego u nepsychotického človeka bolo dobrým nástrojom syntézy bordelu vnemov, práve naopak. Aj u nepsychotického človeka sa stretávame s formou narcistickej identifikácie, ktorá je založená na odcudzení seba-ako-druhého. To čo Lacan ukazuje je, že táto skúsenosť na imaginárnej úrovni sa deje aj u bežného človeka, pre ktorého však nemá práve vďaka intervencii Druhého (a nie dobre fungujúceho ega) blud charakter psychózy. Používa pekný príklad diskurzu slobody, ktorý každý nejako pre seba vnútorne má, ale nielenže je nespojiteľný s predstavou suseda, ale ani nie je realizovateľný, práve kvôli efektu Druhého spôsobujúceho jeho zabrzdenie.

Ak by sme chceli psychózu uchopiť mimo tieto dva registre, ďaleko sa nedostaneme, uviazneme buď v sémantickom pekle, alebo neopraviteľnom statuse ega, ktoré sa chce brániť pred útokmi. Na aberácii psychózy ako rozrušenia dobrého operovania jazyka si práve vieme uvedomiť čo všetko nenápadne operuje v nevedomí- vidíme jazyk, ktorý buď dáva zmysel bez jeho možnosti spostredkovania druhému, útoky plného zmyslu, ktoré sa nedajú komunikovať, alebo úplný nezmysel, pri ktorom však neustále prebieha vnútri psychotika nutkanie ho doplniť.

Vidíme, že ak sa pre psychotika uzatvorí táto symbolická sieť, štrukturálne povedané, chýba mu ukotvujúci primordiálny signifier, musí si z materiálu signifierov upliesť vlastnú, vlastný symbolický universe, ktorý musí neustále udržiavať, čo môže viesť k celkovému vzdaniu sa spoločného sveta s druhými. Iným slovami, kontinuálne nevedomie pre bežného človeka nie je upreté a neustále z neho čerpá, a psychotik kompenzuje sebou, svojimi výtvormi, ktoré akoby prichádzajú zvonka a keď by mali skončiť prinášajú obrovskú bolesť, preto ich musí stále udržiavať, lebo by zrejme znamenali úplnú symbolickú smrť. Táto mýtická akceptácia prvotného signifiera je úplne kľúčová na to, aby sa z človeka stal aspoň neurotik, teda aby dokázal aspoň potlačiť, teda preložiť do iného vyjadrenia svoju túžbu v danom diskurze, psychotik nemá takýto nástroj, a bludy sú preňho kompenzácie tohto prvotného zázemia.