Ja toho neviem moc o psychológii a o adoptovaných deťoch už vôbec nie ale len čisto z hľadiska genetiky by som ku tomu možno mal niekoľko poznámok.

- Správanie určite je podmienené aj geneticky. Je len trochu kontraintuitívne, že aj keď vieme že je má dedičný prvok, tak tá miera sa nedá určiť percentuálne. Gén, ktorý núti deti napadnúť rodičov nožom či znásilniť nevlastnú sestru určite neexistuje. Možno len to prostredie, v ktorom sa dieťa ocitlo je nejakým spôsobom nekompatibilné s jeho genetickou výbavou a v inej rodine by sa správalo úplne inak. To je dosť možné, lebo keď sa nad tým zamyslíš tak to dieťa je naozaj vytrhnuté z kontextu.

- Adoptívne deti aj keby od momentu narodenia hneď vyrastali u toho evanjelického farára čo chodil na markíze v nedelu doobeda, tak majú stále za sebou 9 dôležitých mesiacov v prostredí, ktoré treba zobrať do úvahy. Ak sa napríklad narodili alkoholičke alebo žene s nejak inak nevhodnou životosprávou, tak to celkom iste môže ovplyvniť neskorší vývin.

- Aj vo fungujúcej rodine adoptované dieťa nemá úplne rovnocenné podmienky s dieťaťom, ktoré adoptované nebolo. Ak vie o tom, že bolo adoptované, tak sa to na správaní musí odzrkadliť. Ak o tom nevie, tak je stále dosť možné, že rodičia a súrodenci sa podvedome ku nemu správajú trochu inak. Ja si myslím že aj také maličké odchýlky deti sú schopné integrovať a že to môže ovplyvniť ich správanie. O tom ty ale vieš určite viacej ako ja.

Môj laický názor je že výchova a prostredie ovplyvniť môžu viac než sa zdá, akurát tieto veci nefungujú lineárne. Proste tie interakcie génov a prostredia sú nepredvídateľné a každému z nás výhybky prehadzujú nejakým iným spôsobom.