cwbe coordinatez:
809096
8580402
8587745

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::15
total children::2
4 ❤️


show[ 2 | 3] flat


Pokúsim sa o také cvičné porovnanie úvah o slobode, morálke a šťastí, ktoré na jednej strane vyplývajú z Kantovej kritiky praktického rozumu a na strane druhej z Freudovej eseje "Nespokojnosť v kultúre", ktorá je venovaná podobným otázkam - aj keď nie v takej systematickej a podrobnej forme.

cd

Freud sa v tomto spise odráža od princípu slasti, ktorý podľa psychoanalýzy stojí za mentálnymi procesmi – na jednej strane sa človek snaží ochrániť pred tým, čo mu spôsobuje utrpenie, na strane druhej sa snaží dosiahnuť šťastie napĺňaním svojich túžob. Už od najrannejšieho veku sa dieťa učí, že niektoré jeho potreby, túžby (a z nich vychádzajúci nepokoj) môžu byť uspokojené iba zvonka, resp. je závislé spravidla od matky (napríklad nasýtenie, potreba blízkosti). Neskôr si človek uvedomuje, že niektorého utrpenia nie je možné zbaviť sa (pretože jeho zdroje vychádzajú z vnútra JA), zdroj iného je vonkajší. K princípu slasti sa tak pridáva princíp reality, ktorý Freud označuje za skromnejší. Ten umožňuje potlačenie niektorých túžob, resp. ich uspokojovanie náhradnými spôsobmi, prípadne stiahnuť sa z prostredia a situácií, ktoré človeku spôsobujú nepríjemné pocity. Je to zároveň proces, v ktorom sa JA vymedzuje voči vonkajšiemu svetu. Ak je nepríjemných vzruchov priveľa alebo z nejakého dôvodu prevalcujú človeka, môže to viesť až k neurózam alebo iným psychickým ochoreniam.

Širšie spoločenstvo (neskôr civilizácia - kultúra) poskytuje človeku istú mieru ochrany, možnosti spolupráce a napĺňaní spoločných cieľov, nesporne pre neho vytvára nové možnosti realizácie. V porovnaní so stavom, kedy by bol človek odkázaný iba sám na seba – na jednej strane by mal naozaj neobmedzenú slobodu, na druhej strane by sa vyčerpával tým, že o ňu musí neustále zápasiť s inými ľuďmi. Život v kultúre ale ukladá tiež veľa obmedzení, ktoré môžu a aj v mnohých prípadoch kolidujú s jeho vlastnými záujmami. Túto prácu teda Freud venoval tomu, ako sa človek vyrovnáva s kultúrnymi obmedzeniami, ako si nachádza vlastné miesto, háji vlastnú slobodu a zároveň ako dokáže žiť medzi ľuďmi – v spoločnosti, ktorú potrebuje. Veľkú časť teda venuje práve otázkam morálky, svedomia, jeho genéze.

V súvislosti s Kantovou kritikou praktického rozumu ma zaujalo, ako Freud zdôvodňuje morálku. Porovnanie týchto dvoch je zaujímavé práve z toho dôvodu, že pristupujú k problematike veľmi rozdielne.

Problém slobody

Kant od začiatku odmieta konanie, motivované výhradne dosahovaním osobného šťastia, ako neslobodné. Kdežto princíp slasti u Freuda nabáda človeka k napĺňaniu svojich túžob a všetky obmedzenia, ktoré mu kultúra ukladá, sú pre neho buď priamo zdrojom utrpenia alebo ho nútia túto energiu transformovať a prelievať do iných – náhradných činností. Nenaplnené (alebo nedostatočne naplnené) a teda potlačené túžby, sú zdrojom agresivity, ktorú ak človek nemôže priamo vybiť na objekte, voči ktorému je primárne namierená, tak ju obracia do svojho vnútra, voči JA. Tak je podľa psychoanalýzy možné to, čo nazývame svedomím.

Svedomie sa voči JA obracia s tým väčšmi ničivou silou, čím si človek viac zvnútornil morálne princípy stojace v priamom rozpore s jeho šťastím. Podľa Freuda dochádza k tomuto zvnútorneniu už v detstve, kedy sa dieťa stretáva s rôznymi zákazmi a obmedzeniami zo strany rodičov (otca). Tieto zákazy sú jednou z príčin ambivalentných pocitov, ktoré k rodičom dieťa prechováva - na jednej strane pociťuje agresivitu k ich autorite, na druhej strane lásku. Jedným z možných riešení tohto rozporu je zvnútornenie zákazov a obmedzení - tak sa vytvára nadja - svedomie.

Prirodzenosť človeka vo Freudovom ponímaní nie je vôbec taká vznešená ako je tomu u Kanta, pre ktorého je každá inteligibilná bytosť nositeľom morálneho zákona, ktorý v sebe iba „musí“ objaviť. Veľká časť morálneho cítenia u Freuda ako keby pochádzala priamo z kultúry a bola človeku „nanútená“ v procese začlenenia sa do spoločnosti ako určitý mechanizmus ochrany pred stratou lásky.

Požiadavka univerzálnej platnosti morálnych súdov

Ešte zaujímavejšie je, ako Freud a Kant rozdielne riešia vyžadovanie dodržiavania morálnych zásad od druhých ľudí. Ak by malo totiž svedomie výhradne vyrovnávaciu -trestajúcu funkciu pre Ja – subjektu, ktorý je nútený žiť s obmedzeniami kultúry výmenou za výhody, ktoré mu toto spolunažívanie prináša - ešte by to nevysvetľovalo, prečo pociťujeme rozhorčenie v prípade nemorálneho konania iných ľudí.

Kantove riešenie je nutne formalistické (ak si požiadavka univerzálnosti morálnych súdov, s ktorými sú na jednej strane vznášané, protirečí s rôznorodosťou morálnych súdov v závislosti od času a miesta kde ľudia žijú, a ak sa nechceme vzdať morálky úplne, jediné, čo môžeme vyvodiť ako univerzálne platné je forma zákona – teda KI). Freudove riešenie – „kultúrneho svedomia“ dáva priestor rôznorodosti mravov vzťahujúcich sa ku kolektívnej skúsenosti a potrebám civilizácie na rôznych miestach a v rôznom čase. Za touto „lokálnou“ morálkou je potom vždy iba spoločný mechanizmus – a tým je potreba udržať členov toho ktorého spoločenstva pokope. Rovnakú obetu vlastného šťastia, akú prináša jednotlivec, má „právo“ požadovať s rovnakým pocitom rozhorčenia aj od iných členov spoločenstva, ktorého je súčasťou. Kant teda ako keby nachádzal čistú formu akou sú morálne súdy vznášané (nezávisle od ich obsahu) a Freud sa pozerá skôr na ich praktickú funkciu v spoločnosti a pre jednotlivca, pri ktorej na obsahu morálnych súdov záleží práve z toho dôvodu, že kladú prekážku medzi JA a jeho túžby.

Freud na rozdiel od Kanta reflektuje aj realitu, v ktorej nie každý človek pociťuje rovnakú nevôľu pri porušení morálneho zákona alebo dokonca čo i len pri pomyslení na jeho porušenie. Vraví, že čím viac si človek zvnútorní určitý morálny princíp a snaží sa konať podľa neho, tým viac ho gniavi – teda neprináša mu v konečnom dôsledku ani slobodu ani želanú úľavu od utrpenia, ktoré spôsobuje ujma na jeho vlastnom šťastí.

U Kanta je schopnosť rozpoznať morálny zákon vlastná každej inteligibilnej bytosti. Aj keď je pravda, že nie každý sa prostredníctvom tohto rozpoznania dopracuje k morálnemu konaniu, resp. nie u každého preváži rešpekt k zákonu nad vlastným záujmom. Tento Kantov pohľad sa musí javiť ako dosť idealistický keď zoberieme do úvahy, že niečo ako "svedomie" nie je rovnako vyvinuté u každého človeka. Jednou z výhrad voči Kantovemu ponímaniu svedomia ako niečoho, čo je každej inteligentnej bytosti inherentné, je tzv. "morálka zlodejov". V skratke - aj v bande zločincov môžeme v rámci skupiny pozorovať určitú "morálku", ktorá káže napríklad nezradiť iných členov skupiny. No asi ťažko by sme jej princípy označili za súladné s KI.

Blaženosť a šťastie

Pre Kanta blaženosť človeka ako inteligibilnej bytosti neleží v pôžitkoch, ktoré v ľudskom ponímaní predstavujú jeho vlastné dobro a šťastie. Blaženosť je možné dosiahnuť v konformite so zákonom, ktorá je zvnútornená – teda sa stáva príčinou konania. A to je zároveň to, čo Kant rozumie skutočne slobodným konaním, ktorého je schopná inteligibilná bytosť. Rozumie Kant blaženosťou to isté, čo pomenováva Freud šťastím pre JA? Zjavne sa tieto dve podoby šťastia nekryjú – pre Freuda je šťastie (ku ktorému človeka ženie princíp slasti) vždy aj akýmsi „pozemským“ - parciálnym šťastím. U Kanta je blaženosť niečo, čo stojí nad osobnými pohnútkami a motívmi jedinca. Je Kantova blaženosť jeho "parciálnym šťastím"? Je jeho predstava utopickej civilizácie, v ktorej ľudia konajú na základe morálnych pohnútok (zbavení vonkajších - "telesných" motívov) niečím, ako riešením Freudovej nespokojnosti v kultúre?

Freud je dosť pesimista čo sa týka „vývoja“ kultúry do nejakého bodu v budúcnosti, kedy sa tento rozpor podarí vyriešiť a urovnať k spokojnosti všetkých jednotlivcov. Ako keby nechával každého človeka v pozícii, v ktorej si musí sám „vydobiť“ svoje miesto v spoločnosti a nájsť spôsob, ako na jednej strane minimalizovať utrpenie a na strane druhej aby sa mu podarilo v niečom nachádzať aj vlastné šťastie. Je veľa spôsobov, akými sa človek snaží dopracovať k vlastnému šťastiu – od zhýralých, cez náhradné (cez prácu, štúdium, umeleckú tvorbu) až k vyhýbaniu sa utrpeniu či k umŕtvovaniu zmyslov.

Ako jednu možnosť zmiernenia nespokojnosti v kultúre „navrhuje“ ako isté riešenie (aj keď nie určite úplné a definitívne) rozporu medzi záujmami civilizácie a jednotlivca, pripraviť človeka na zdroj utrpenia, ktorý pramení zo života v spoločenstve – aby to uvedomenie dokázal lepšie spracovávať toto utrpenie.

Freudov popis vývoja svedomia sa mi zdá viac realistický – Kantov je viac idealistický a aj menej dôsledný na miestach, kde naráža na prekážky. Najväčšiu šancu na úspech pri hľadaní uspokojenia má pre jednotlivca zrejme kombinácia viacerých stratégií, no žiadna nezaručuje úspech. Prípadný relatívne šťastný a pokojný život bude kombináciou viacerých faktorov – vrodenej konštitúcie, zvolenej stratégie a „vonkajšieho šťastia-v zmysle priaznivých okolností“, ktoré človeka v živote postretnú. Nanucovanie určitého vzoru usilovania sa o šťastný/naplnený život je potom naozaj možné vnímať iba ako ďalšie násilie na človeku. Zároveň je ale jasné, že túto „prácu“ hľadania zmyslu nemôže nikto spraviť za druhého.




  • 00809096085804020858774508588069
    Best boy 22.01.2019 - 21:03:42 (modif: 22.01.2019 - 21:04:49) level: 1 UP New Content changed
    Prirodzenosť človeka vo Freudovom ponímaní nie je vôbec taká vznešená ako je tomu u Kanta, pre ktorého je každá inteligibilná bytosť nositeľom morálneho zákona, ktorý v sebe iba „musí“ objaviť. Veľká časť morálneho cítenia u Freuda ako keby pochádzala priamo z kultúry a bola človeku „nanútená“ v procese začlenenia sa do spoločnosti ako určitý mechanizmus ochrany pred stratou lásky.

    Nerieši toto dnes už neuroveda? Napr. František Koukolík v Sociální mozek https://www.martinus.sk/?uItem=72809#description (e: ale isto aj iní, len nemám aktuálny prehľad)
    more children: (2)
  • 00809096085804020858774508587929
    Na počiatku Ja nebolo, bola jednota, ale fyzická realita znamenala vzťahovanie k svetu založenom na slasti/strasti. Tu sa hneď ponúka vyjadriť nezmieriteľnú indiferentnosť prírody voči blahu jednotlivca, a prečo si asi vedomá bytosť reformuluje základné vzťahovanie k svetu na otázku zmyslu života. Prvý symbolicky vyjadrený objekt, matkine prso, je predobrazom ďalších objektov, ktoré treba vo vývine k ľudskej individualite prekonať a odvrhnúť. Sladké spojenie predstavuje jednotu, ktorú ako reprezentant vonkajšej reality narušuje prvý symbolický vyjadrený Druhý, otec- ako predobraz krutosti prírody a zároveň vyrovnávania sa s ňou. Až tu je popud k riešeniu novej situácie obmedzenosti a odkázanosti identifikáciou. Na jednej strane teda totálna jednota, narcizmus- z pohľadu slasti určite lepší stav, ako to čo ho vystrieda- kultúrna identifikácia s rodičmi v rôznych podobách. Čo je potom zmysel života? Snaha o nachádzanie tej pôvodnej jednoty? Tá pôvodná jednota je Vecou o sebe, problém je jej materiálna nedosiahnuteľnosť. Pretože prvá identifikácia je spôsob ako sa s týmto problémom vyrovnať, zmysel života bude mať vždy charakter kompromisu- slasť bude mediovaná cez zdvihnutý prst kultúry. Nachádza zmysel život v prístupe k Veci samej, musí vždy znamenať bolesť- je to prírodne nemožné, a vytvorené mechanizmy ako svedomie stavajú tento postoj mimo etiku.

    Medzi Freudom a Kantom je z hľadiska etiky totálny rozpor: Kant zakladá etiku na Veci o sebe a pre Freuda je Vec o sebe zlá, zlá nie o sebe, ale pre efekty, ktoré vytvára. To však neznamená, že Freud spolu s Kantom neuznáva veľmi bolestivý aspekt morálky, ktorý pociťujeme. Rozdiel je však v tom, že by nikdy na ňom neodporúčal zakladať fungujúcu etiku, lebo je nemožná. Pre Kanta je blaženosť tiež nemožná pre fyzicky smrteľnú bytosť- preto ide len o proces zdokonaľovania a Dobro spojené s blaženosťou je dosiahnuteľné pre bohov. Pretože Freud odvodzuje náboženstvo v širokom zmysle od vyrovnávania sa s nemožnosťou pôvodnej jednoty, pôvodný otec, ktorý sa transformuje aj do náboženskej predstavy boha, nebude tá dokonalá nesmrteľná a priori bytosť, ale niečo čo si človek v určitej historickej fáze zvnútornil ako reprezentáciu Superega, ktoré potom historicky rôznou silou operuje ako svedomie. Musíme predpokladať fikciu historického praotca, ktorého synovia zabili, a tým dali prvý impulz k zvnútorneniu tejto identifikácie cez pocity viny? Nie. Stačí predpokladať prírodné vyjadrenie života ako dvoch prepletených síl libida a pudu smrti/lásky a agresivity na individuálnej úrovni/ spájania a rozdeľovania na úrovni kolektívu. Nevieme teda vysvetliť pôvod kultúry kultúrne, pretože jej zárodok v prírode už predpokladáme skôr ako začneme písať jej dejiny.

    Tu je vidieť tá priepasť medzi Kantom a Freudom- pocit viny, a teda jemu prináležiaci pocit svedomia sa u Freuda procesom kultúry stupňuje. Paradoxne, nestupňuje sa priamo úmerne zvnútorňovaním skutočnej agresivity, ale dalo by sa povedať, že čím sme eticky vyspelejší, čím viac si odopierame primitívnejšie pudové uspokojenie, tým je táto inštancia Superega prísnejšia, nevedomý pocit viny je špecifický objav psychoanalýzy. Tento proces by sa dal sledovať ako proces sublimácie pudov. Uspokojovanie libida cez jeho premenu do vyšších individuálnych cieľov, komplexnejšej organizácie spoločenstva. Toto však nie je dôsledok konfliktu pudu smrti a libida, skôr ako výraz premeny libida. Z toho aj vyplýva, že na kultúru by sme sa nemali pozerať negatívne a dichotomicky vzhľadom na nejaké prírodné spoločenstvo- ja jasné, že primitívne libido bude vždy zložkou aj moderného človeka, ale jeho prenos do kultúrnych výdobytkov nemusí byť hneď zdrojom neurózy, aj keď to tak navonok pôsobilo, že čím menej sexu pre radosť, čím viac sexu len pre plodenie, tým sme nespokojnejší. Ale toto by sme mali aj po skúsenosti s uvoľnením viktoriánskych mravov počas tzv. sexuálnej revolúcie po druhej svetovej vojne už aj my právom odmietnuť. Čo nevidíme aj tak neustály nárast neuróz napriek možnosti realizácie fetišov a neheterosexualít? Je možné, že na určitej úrovni vyspelosti kultúry, introjikované svedomie bude pôsobiť veľmi bolestivo voči tomu, čo sa tak dlho a pracne budovalo, ak má dôjsť k nejakému okamžitému zvratu. Je veľká priepasť medzi tým, čo sa podáva ako obraz slobody robiť si čo chceme, a tým aké podrobné pravidlá pri tom musíme absolvovať, aby to bolo akceptovateľné. Zaplatili sme zrejme veľkú cenu za snahu o oslobodenie.

    Ak teda sledujeme vývoj libida ako spájanie do čoraz väčších celkov- a sublimáciu pohlavnej lásky do možnosti väčších nepohlavných kolektívov, mali by sme sa automaticky riadiť prikázaním: budeš milovať blížneho svojho ako sebe samého? Kant odmieta pohlavnú lásku ako patologickú, ale napriek tomu hovorí, že toto prikázanie je súladné s jeho kategorickým imperatívom. Prečo? Lásku tu chápe čisto ako praktickú lásku- vyjadrenie úcty k morálnemu zákonu, a teda nezakladá ju na pocite k jednotlivcovi či skupine, ale jej výraz je formálny, je to akoby úcta k všeobecnému. A tu je vidieť opäť totálny kontrast s Freudom: ako už vieme, Freud sleduje dejinný vývoj a na taký historický príkaz sa pozerá ako na ideálny stav kontroly Superega nad indivíduom. Vždy sa musíme pozerať na to, čo v prípade kultúrnych povinností ideme obetovať- dokonalá sublimácia nie je možná, rovnako ako už základný pudový život je poznačený zlými pocitmi. Ak celkom prevládne tento vnútorný hlas- čo je Kantov ideál- dochádza u človeka buď k neuróze, alebo k smrti- zvnútornenie agresivity pod týmto všeobecným príkazom môže mať horšie následky ako jej uskutočnenie. Totiž nedá sa žiť celkom podľa Superega, a ani to nie je žiadúce vzhľadom na naše biologické usporiadanie. Pre Kanta je bolesť až vyjadrením jediného pocitu súladnosti s jeho etikou, Freud by súhlasil, ale celkom by ju zavrhol.

    Etický postoj môže byť oslobodzujúci, ale mali by sa individuálne zvážiť orientácie a nastavenie jednotlivca, prihliadnuť na jeho konečnosť a odkázanosť na prírodu a spoločnosť. Etika by mala byť práve uvedomovaním si a prehodnocovaním si tohto pocitu viny: prečo sa cítime tak zle, aj keď náhodou nič zlé nerobíme? Nie vždy je to opodstatnené, a aj keď je, tak to ako výraz kategorického imperatívu alebo Superega nie je nič, čo by bolo treba do bodky nasledovať. Etický priestor sa otvára vzhľadom na našu prežitú minulosť a schopnosť sa práve od tohto vnútorného hlasu vymaniť a nie ho iba bolestivo poslúchať.