Na počiatku Ja nebolo, bola jednota, ale fyzická realita znamenala vzťahovanie k svetu založenom na slasti/strasti. Tu sa hneď ponúka vyjadriť nezmieriteľnú indiferentnosť prírody voči blahu jednotlivca, a prečo si asi vedomá bytosť reformuluje základné vzťahovanie k svetu na otázku zmyslu života. Prvý symbolicky vyjadrený objekt, matkine prso, je predobrazom ďalších objektov, ktoré treba vo vývine k ľudskej individualite prekonať a odvrhnúť. Sladké spojenie predstavuje jednotu, ktorú ako reprezentant vonkajšej reality narušuje prvý symbolický vyjadrený Druhý, otec- ako predobraz krutosti prírody a zároveň vyrovnávania sa s ňou. Až tu je popud k riešeniu novej situácie obmedzenosti a odkázanosti identifikáciou. Na jednej strane teda totálna jednota, narcizmus- z pohľadu slasti určite lepší stav, ako to čo ho vystrieda- kultúrna identifikácia s rodičmi v rôznych podobách. Čo je potom zmysel života? Snaha o nachádzanie tej pôvodnej jednoty? Tá pôvodná jednota je Vecou o sebe, problém je jej materiálna nedosiahnuteľnosť. Pretože prvá identifikácia je spôsob ako sa s týmto problémom vyrovnať, zmysel života bude mať vždy charakter kompromisu- slasť bude mediovaná cez zdvihnutý prst kultúry. Nachádza zmysel život v prístupe k Veci samej, musí vždy znamenať bolesť- je to prírodne nemožné, a vytvorené mechanizmy ako svedomie stavajú tento postoj mimo etiku.

Medzi Freudom a Kantom je z hľadiska etiky totálny rozpor: Kant zakladá etiku na Veci o sebe a pre Freuda je Vec o sebe zlá, zlá nie o sebe, ale pre efekty, ktoré vytvára. To však neznamená, že Freud spolu s Kantom neuznáva veľmi bolestivý aspekt morálky, ktorý pociťujeme. Rozdiel je však v tom, že by nikdy na ňom neodporúčal zakladať fungujúcu etiku, lebo je nemožná. Pre Kanta je blaženosť tiež nemožná pre fyzicky smrteľnú bytosť- preto ide len o proces zdokonaľovania a Dobro spojené s blaženosťou je dosiahnuteľné pre bohov. Pretože Freud odvodzuje náboženstvo v širokom zmysle od vyrovnávania sa s nemožnosťou pôvodnej jednoty, pôvodný otec, ktorý sa transformuje aj do náboženskej predstavy boha, nebude tá dokonalá nesmrteľná a priori bytosť, ale niečo čo si človek v určitej historickej fáze zvnútornil ako reprezentáciu Superega, ktoré potom historicky rôznou silou operuje ako svedomie. Musíme predpokladať fikciu historického praotca, ktorého synovia zabili, a tým dali prvý impulz k zvnútorneniu tejto identifikácie cez pocity viny? Nie. Stačí predpokladať prírodné vyjadrenie života ako dvoch prepletených síl libida a pudu smrti/lásky a agresivity na individuálnej úrovni/ spájania a rozdeľovania na úrovni kolektívu. Nevieme teda vysvetliť pôvod kultúry kultúrne, pretože jej zárodok v prírode už predpokladáme skôr ako začneme písať jej dejiny.

Tu je vidieť tá priepasť medzi Kantom a Freudom- pocit viny, a teda jemu prináležiaci pocit svedomia sa u Freuda procesom kultúry stupňuje. Paradoxne, nestupňuje sa priamo úmerne zvnútorňovaním skutočnej agresivity, ale dalo by sa povedať, že čím sme eticky vyspelejší, čím viac si odopierame primitívnejšie pudové uspokojenie, tým je táto inštancia Superega prísnejšia, nevedomý pocit viny je špecifický objav psychoanalýzy. Tento proces by sa dal sledovať ako proces sublimácie pudov. Uspokojovanie libida cez jeho premenu do vyšších individuálnych cieľov, komplexnejšej organizácie spoločenstva. Toto však nie je dôsledok konfliktu pudu smrti a libida, skôr ako výraz premeny libida. Z toho aj vyplýva, že na kultúru by sme sa nemali pozerať negatívne a dichotomicky vzhľadom na nejaké prírodné spoločenstvo- ja jasné, že primitívne libido bude vždy zložkou aj moderného človeka, ale jeho prenos do kultúrnych výdobytkov nemusí byť hneď zdrojom neurózy, aj keď to tak navonok pôsobilo, že čím menej sexu pre radosť, čím viac sexu len pre plodenie, tým sme nespokojnejší. Ale toto by sme mali aj po skúsenosti s uvoľnením viktoriánskych mravov počas tzv. sexuálnej revolúcie po druhej svetovej vojne už aj my právom odmietnuť. Čo nevidíme aj tak neustály nárast neuróz napriek možnosti realizácie fetišov a neheterosexualít? Je možné, že na určitej úrovni vyspelosti kultúry, introjikované svedomie bude pôsobiť veľmi bolestivo voči tomu, čo sa tak dlho a pracne budovalo, ak má dôjsť k nejakému okamžitému zvratu. Je veľká priepasť medzi tým, čo sa podáva ako obraz slobody robiť si čo chceme, a tým aké podrobné pravidlá pri tom musíme absolvovať, aby to bolo akceptovateľné. Zaplatili sme zrejme veľkú cenu za snahu o oslobodenie.

Ak teda sledujeme vývoj libida ako spájanie do čoraz väčších celkov- a sublimáciu pohlavnej lásky do možnosti väčších nepohlavných kolektívov, mali by sme sa automaticky riadiť prikázaním: budeš milovať blížneho svojho ako sebe samého? Kant odmieta pohlavnú lásku ako patologickú, ale napriek tomu hovorí, že toto prikázanie je súladné s jeho kategorickým imperatívom. Prečo? Lásku tu chápe čisto ako praktickú lásku- vyjadrenie úcty k morálnemu zákonu, a teda nezakladá ju na pocite k jednotlivcovi či skupine, ale jej výraz je formálny, je to akoby úcta k všeobecnému. A tu je vidieť opäť totálny kontrast s Freudom: ako už vieme, Freud sleduje dejinný vývoj a na taký historický príkaz sa pozerá ako na ideálny stav kontroly Superega nad indivíduom. Vždy sa musíme pozerať na to, čo v prípade kultúrnych povinností ideme obetovať- dokonalá sublimácia nie je možná, rovnako ako už základný pudový život je poznačený zlými pocitmi. Ak celkom prevládne tento vnútorný hlas- čo je Kantov ideál- dochádza u človeka buď k neuróze, alebo k smrti- zvnútornenie agresivity pod týmto všeobecným príkazom môže mať horšie následky ako jej uskutočnenie. Totiž nedá sa žiť celkom podľa Superega, a ani to nie je žiadúce vzhľadom na naše biologické usporiadanie. Pre Kanta je bolesť až vyjadrením jediného pocitu súladnosti s jeho etikou, Freud by súhlasil, ale celkom by ju zavrhol.

Etický postoj môže byť oslobodzujúci, ale mali by sa individuálne zvážiť orientácie a nastavenie jednotlivca, prihliadnuť na jeho konečnosť a odkázanosť na prírodu a spoločnosť. Etika by mala byť práve uvedomovaním si a prehodnocovaním si tohto pocitu viny: prečo sa cítime tak zle, aj keď náhodou nič zlé nerobíme? Nie vždy je to opodstatnené, a aj keď je, tak to ako výraz kategorického imperatívu alebo Superega nie je nič, čo by bolo treba do bodky nasledovať. Etický priestor sa otvára vzhľadom na našu prežitú minulosť a schopnosť sa práve od tohto vnútorného hlasu vymaniť a nie ho iba bolestivo poslúchať.