Pokúsim sa o také cvičné porovnanie úvah o slobode, morálke a šťastí, ktoré na jednej strane vyplývajú z Kantovej kritiky praktického rozumu a na strane druhej z Freudovej eseje "Nespokojnosť v kultúre", ktorá je venovaná podobným otázkam - aj keď nie v takej systematickej a podrobnej forme.



Freud sa v tomto spise odráža od princípu slasti, ktorý podľa psychoanalýzy stojí za mentálnymi procesmi – na jednej strane sa človek snaží ochrániť pred tým, čo mu spôsobuje utrpenie, na strane druhej sa snaží dosiahnuť šťastie napĺňaním svojich túžob. Už od najrannejšieho veku sa dieťa učí, že niektoré jeho potreby, túžby (a z nich vychádzajúci nepokoj) môžu byť uspokojené iba zvonka, resp. je závislé spravidla od matky (napríklad nasýtenie, potreba blízkosti). Neskôr si človek uvedomuje, že niektorého utrpenia nie je možné zbaviť sa (pretože jeho zdroje vychádzajú z vnútra JA), zdroj iného je vonkajší. K princípu slasti sa tak pridáva princíp reality, ktorý Freud označuje za skromnejší. Ten umožňuje potlačenie niektorých túžob, resp. ich uspokojovanie náhradnými spôsobmi, prípadne stiahnuť sa z prostredia a situácií, ktoré človeku spôsobujú nepríjemné pocity. Je to zároveň proces, v ktorom sa JA vymedzuje voči vonkajšiemu svetu. Ak je nepríjemných vzruchov priveľa alebo z nejakého dôvodu prevalcujú človeka, môže to viesť až k neurózam alebo iným psychickým ochoreniam.

Širšie spoločenstvo (neskôr civilizácia - kultúra) poskytuje človeku istú mieru ochrany, možnosti spolupráce a napĺňaní spoločných cieľov, nesporne pre neho vytvára nové možnosti realizácie. V porovnaní so stavom, kedy by bol človek odkázaný iba sám na seba – na jednej strane by mal naozaj neobmedzenú slobodu, na druhej strane by sa vyčerpával tým, že o ňu musí neustále zápasiť s inými ľuďmi. Život v kultúre ale ukladá tiež veľa obmedzení, ktoré môžu a aj v mnohých prípadoch kolidujú s jeho vlastnými záujmami. Túto prácu teda Freud venoval tomu, ako sa človek vyrovnáva s kultúrnymi obmedzeniami, ako si nachádza vlastné miesto, háji vlastnú slobodu a zároveň ako dokáže žiť medzi ľuďmi – v spoločnosti, ktorú potrebuje. Veľkú časť teda venuje práve otázkam morálky, svedomia, jeho genéze.

V súvislosti s Kantovou kritikou praktického rozumu ma zaujalo, ako Freud zdôvodňuje morálku. Porovnanie týchto dvoch je zaujímavé práve z toho dôvodu, že pristupujú k problematike veľmi rozdielne.

Problém slobody

Kant od začiatku odmieta konanie, motivované výhradne dosahovaním osobného šťastia, ako neslobodné. Kdežto princíp slasti u Freuda nabáda človeka k napĺňaniu svojich túžob a všetky obmedzenia, ktoré mu kultúra ukladá, sú pre neho buď priamo zdrojom utrpenia alebo ho nútia túto energiu transformovať a prelievať do iných – náhradných činností. Nenaplnené (alebo nedostatočne naplnené) a teda potlačené túžby, sú zdrojom agresivity, ktorú ak človek nemôže priamo vybiť na objekte, voči ktorému je primárne namierená, tak ju obracia do svojho vnútra, voči JA. Tak je podľa psychoanalýzy možné to, čo nazývame svedomím.

Svedomie sa voči JA obracia s tým väčšmi ničivou silou, čím si človek viac zvnútornil morálne princípy stojace v priamom rozpore s jeho šťastím. Podľa Freuda dochádza k tomuto zvnútorneniu už v detstve, kedy sa dieťa stretáva s rôznymi zákazmi a obmedzeniami zo strany rodičov (otca). Tieto zákazy sú jednou z príčin ambivalentných pocitov, ktoré k rodičom dieťa prechováva - na jednej strane pociťuje agresivitu k ich autorite, na druhej strane lásku. Jedným z možných riešení tohto rozporu je zvnútornenie zákazov a obmedzení - tak sa vytvára nadja - svedomie.

Prirodzenosť človeka vo Freudovom ponímaní nie je vôbec taká vznešená ako je tomu u Kanta, pre ktorého je každá inteligibilná bytosť nositeľom morálneho zákona, ktorý v sebe iba „musí“ objaviť. Veľká časť morálneho cítenia u Freuda ako keby pochádzala priamo z kultúry a bola človeku „nanútená“ v procese začlenenia sa do spoločnosti ako určitý mechanizmus ochrany pred stratou lásky.

Požiadavka univerzálnej platnosti morálnych súdov

Ešte zaujímavejšie je, ako Freud a Kant rozdielne riešia vyžadovanie dodržiavania morálnych zásad od druhých ľudí. Ak by malo totiž svedomie výhradne vyrovnávaciu -trestajúcu funkciu pre Ja – subjektu, ktorý je nútený žiť s obmedzeniami kultúry výmenou za výhody, ktoré mu toto spolunažívanie prináša - ešte by to nevysvetľovalo, prečo pociťujeme rozhorčenie v prípade nemorálneho konania iných ľudí.

Kantove riešenie je nutne formalistické (ak si požiadavka univerzálnosti morálnych súdov, s ktorými sú na jednej strane vznášané, protirečí s rôznorodosťou morálnych súdov v závislosti od času a miesta kde ľudia žijú, a ak sa nechceme vzdať morálky úplne, jediné, čo môžeme vyvodiť ako univerzálne platné je forma zákona – teda KI). Freudove riešenie – „kultúrneho svedomia“ dáva priestor rôznorodosti mravov vzťahujúcich sa ku kolektívnej skúsenosti a potrebám civilizácie na rôznych miestach a v rôznom čase. Za touto „lokálnou“ morálkou je potom vždy iba spoločný mechanizmus – a tým je potreba udržať členov toho ktorého spoločenstva pokope. Rovnakú obetu vlastného šťastia, akú prináša jednotlivec, má „právo“ požadovať s rovnakým pocitom rozhorčenia aj od iných členov spoločenstva, ktorého je súčasťou. Kant teda ako keby nachádzal čistú formu akou sú morálne súdy vznášané (nezávisle od ich obsahu) a Freud sa pozerá skôr na ich praktickú funkciu v spoločnosti a pre jednotlivca, pri ktorej na obsahu morálnych súdov záleží práve z toho dôvodu, že kladú prekážku medzi JA a jeho túžby.

Freud na rozdiel od Kanta reflektuje aj realitu, v ktorej nie každý človek pociťuje rovnakú nevôľu pri porušení morálneho zákona alebo dokonca čo i len pri pomyslení na jeho porušenie. Vraví, že čím viac si človek zvnútorní určitý morálny princíp a snaží sa konať podľa neho, tým viac ho gniavi – teda neprináša mu v konečnom dôsledku ani slobodu ani želanú úľavu od utrpenia, ktoré spôsobuje ujma na jeho vlastnom šťastí.

U Kanta je schopnosť rozpoznať morálny zákon vlastná každej inteligibilnej bytosti. Aj keď je pravda, že nie každý sa prostredníctvom tohto rozpoznania dopracuje k morálnemu konaniu, resp. nie u každého preváži rešpekt k zákonu nad vlastným záujmom. Tento Kantov pohľad sa musí javiť ako dosť idealistický keď zoberieme do úvahy, že niečo ako "svedomie" nie je rovnako vyvinuté u každého človeka. Jednou z výhrad voči Kantovemu ponímaniu svedomia ako niečoho, čo je každej inteligentnej bytosti inherentné, je tzv. "morálka zlodejov". V skratke - aj v bande zločincov môžeme v rámci skupiny pozorovať určitú "morálku", ktorá káže napríklad nezradiť iných členov skupiny. No asi ťažko by sme jej princípy označili za súladné s KI.

Blaženosť a šťastie

Pre Kanta blaženosť človeka ako inteligibilnej bytosti neleží v pôžitkoch, ktoré v ľudskom ponímaní predstavujú jeho vlastné dobro a šťastie. Blaženosť je možné dosiahnuť v konformite so zákonom, ktorá je zvnútornená – teda sa stáva príčinou konania. A to je zároveň to, čo Kant rozumie skutočne slobodným konaním, ktorého je schopná inteligibilná bytosť. Rozumie Kant blaženosťou to isté, čo pomenováva Freud šťastím pre JA? Zjavne sa tieto dve podoby šťastia nekryjú – pre Freuda je šťastie (ku ktorému človeka ženie princíp slasti) vždy aj akýmsi „pozemským“ - parciálnym šťastím. U Kanta je blaženosť niečo, čo stojí nad osobnými pohnútkami a motívmi jedinca. Je Kantova blaženosť jeho "parciálnym šťastím"? Je jeho predstava utopickej civilizácie, v ktorej ľudia konajú na základe morálnych pohnútok (zbavení vonkajších - "telesných" motívov) niečím, ako riešením Freudovej nespokojnosti v kultúre?

Freud je dosť pesimista čo sa týka „vývoja“ kultúry do nejakého bodu v budúcnosti, kedy sa tento rozpor podarí vyriešiť a urovnať k spokojnosti všetkých jednotlivcov. Ako keby nechával každého človeka v pozícii, v ktorej si musí sám „vydobiť“ svoje miesto v spoločnosti a nájsť spôsob, ako na jednej strane minimalizovať utrpenie a na strane druhej aby sa mu podarilo v niečom nachádzať aj vlastné šťastie. Je veľa spôsobov, akými sa človek snaží dopracovať k vlastnému šťastiu – od zhýralých, cez náhradné (cez prácu, štúdium, umeleckú tvorbu) až k vyhýbaniu sa utrpeniu či k umŕtvovaniu zmyslov.

Ako jednu možnosť zmiernenia nespokojnosti v kultúre „navrhuje“ ako isté riešenie (aj keď nie určite úplné a definitívne) rozporu medzi záujmami civilizácie a jednotlivca, pripraviť človeka na zdroj utrpenia, ktorý pramení zo života v spoločenstve – aby to uvedomenie dokázal lepšie spracovávať toto utrpenie.

Freudov popis vývoja svedomia sa mi zdá viac realistický – Kantov je viac idealistický a aj menej dôsledný na miestach, kde naráža na prekážky. Najväčšiu šancu na úspech pri hľadaní uspokojenia má pre jednotlivca zrejme kombinácia viacerých stratégií, no žiadna nezaručuje úspech. Prípadný relatívne šťastný a pokojný život bude kombináciou viacerých faktorov – vrodenej konštitúcie, zvolenej stratégie a „vonkajšieho šťastia-v zmysle priaznivých okolností“, ktoré človeka v živote postretnú. Nanucovanie určitého vzoru usilovania sa o šťastný/naplnený život je potom naozaj možné vnímať iba ako ďalšie násilie na človeku. Zároveň je ale jasné, že túto „prácu“ hľadania zmyslu nemôže nikto spraviť za druhého.