Sú dva druhy básnikov – poeta doctus a poeta natus. Vždy som hovorila, že on je jeden z mála Natus, ktorých poznám. Nevedela som si ho predstaviť, ako sa cvičí vo forme a študuje teóriu verša. Keď som ho prvýkrát videla, ležal pod radiátorom v novozrekonštruovanej historickej budove v K. a spal po prechlastanej noci. Okrem vône piva sa okolo neho šíril závan postpunku, zlý, zlý chlapec, v skutočnosti so shy, od kosti dobrý. A sakra dobrý básnik.
Obdivovali sme ho. Všetci. Sedela som za stolom a pozorovala, ako sa už opito hanblivo usmieva na dievčinku po svojej pravici. Keby som mohol, tak sa do teba zamilujem. Ale nemohol, vedeli sme, že doma ho čaká jeho pikové dievča. A modrooký trojročný chlapček.
Nebolo to až také zlé, ale pil. Bol vtedy tichý, dôverčivo sa na človeka pozeral a potom kdesi zaspal. Mali sme o neho strach, o jeho prenikavú hlavu a génia. Makal vo fabrike, v monotónnej hale na výrobu bohviečoho. Potom decku varil večere a v noci sa menil na to, čo sme poznali my ostatní. Všetky svoje frustrácie, strach a hnev vrážal do vrstiev slov. Ona o tom nevedela, žila vo svojom svete a doma jej vyrastal syn. Jeho otec sa vracal zo šichty, na smrť unavený z každodenného života, ale vracal.
Pamätám si, ako nám raz po niekoľkých panákoch povedal, že nechce byť ako jeho foter. Hrali sme s ním vtedy takú hru, mladí a trochu krutí a on utiekol. Neskoro v noci, keď kapela dohrala, sme ho našli spať na pódiu za bicími. Nikdy predtým, ani potom, som nevidela mierumilovnejší výraz v spiacej tvári.
Potom sa niečo stalo a on prestal písať. Všimli sme si, že vyzerá lepšie a keď sme šli von, smial sa a dal si len jedno, dve. Bola zas tehotná a dala sa dokopy. A on veril na nové začiatky.
Premýšľam o tom všetkom. O tom, čo sa stalo potom. Cítim, ako sa zabúdam nadýchnuť a ako mi naskočí husia koža. Sú veci, kvôli ktorým má človek pocit, že narazil tvárou do presklenej steny a niekto mu dal na solar. A že skutočnosť, ktorá dovtedy nejakým spôsobom plynula, v jednom okamihu proste zamrzla.