L si naplánoval pohreb na deň svojich narodenín. Zmienil sa o tom aj v liste, ktorý napísal na rozlúčku. V tú noc, kedy sa to stalo, zúrila vonku víchrica. Nevedela čo sa deje, no zvuky, prichádzajúce z vonka, zneli natoľko zlovestne, že ju mimovoľne zamrazilo. Ten pocit si znova vybavila na jeho pohrebe. Počula ich vtedy, keď sa postavil na stoličku a zapíjal celé balenie alprazolamu absintom? Alebo to bolo vtedy, keď si na krk navliekal slučku? Keď sa mu začali zatvárať viečka a od únavy sa mu podlomili kolená? Alebo bol už mŕtvy?

Predstavuje si ako L fajčí poslednú cigaretu, púšťa svoju obľúbenú skladbu.. A možno v tej chvíli preferoval mŕtve ticho, prerušované rovnakými poryvmi vetra. Na čo myslel popri tom ako počúval vietor? Nedozvie sa to, no predstavuje si, že sa nebál. Dokonca bol možno šťastný. Odovzdane tam sedel. Pozerajúc nikam, bol už dávno rozhodnutý. Ten obraz sa jej vybaví vždy, keď počuje vietor predierať sa tmavou nocou. Je to veľmi špecifický zvuk. Presne tak, ako dnes. Vie, že s tým vetrom L navždy odišiel. Ono krátke zamrazenie, vyvolané skuvíňajúcim prúdom vzduchu ho vždy prinesie na okamih nazad práve vo chvíli, keď zomiera.