Spomenula si, ako na nej spolužiak spočinul pohľadom, zabudol sa na nej s úsmevom. Zháčila sa, nevedela či sa jej to nezdá. Musela prižmúriť oči a lepšie sa mu prizrieť. Neskôr jej podozrenie potvrdil. Bol voči nej milý a pohotový. Prvý sa ponáhľal s odpoveďou na jej otázku. Premýšľala, ako sa v takej situácii zachovať. Má si ho vziať do ruky a skryť do vrecka? Má si ho nakresliť? Má ho vystrojiť za polárnika a vyslať na južný pól? Milovala polárnikov z čiernobielych fotografií. Vyzerali takí odvážni a takí stratení. Lenže, príliš často umierali. Keď na svojich mužov hľadeli ich ženy alebo na svojich mužov ich muži, bolo to ako hľadieť na galaxie. Väčšinou už boli beznádejne mŕtvi.
Nemali by preto polárnici zomierať na vlastnú zodpovednosť? Ak človek pomaly mrzne v agónii, hocičo prehodnocuje. Koho v skutočnosti miloval a koho by mal v poslednej chvíli stihnúť prekliať. Potrebuje ona ďalšiu traumu?
Rozhodla sa ho ignorovať.