 |
|
| node: | akcentologia - SK |
| template: | 4 |
| parent: | ESK - pomocky |
| owner: | al-caid |
| viewed by: | |
| created: | 13.03.2017 - 15:54:33 |
| updated: | 11.06.2018 - 11:43:03 |
|
cwbe coordinatez: 4684483 1495370 8167041 8314302 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | moderated |
| net: | yes |
total descendants::1
total children::1
2 ❤️
Prečo máme v slovenčine dlhé ú v slove múdry, ale krátke v mudrlant, mudrovať?
Táto podivuhodná skutočnosť trápila hlavy lingvistov už od čias Štúra a Dobrovského. Štúrov žiak Hattala, ktorému vďačíme za y v pravopise, pripisoval kvantitatívne rozdiely typu múdry : mudrovať tzv. ablautu, prastarému stupňovaniu samohlások, ktoré podľa neho bolo v SK zachované ešte z praindoeurópčiny. Čpie z toho síce chronická potreba štúrovcov dokázať archaickosť slovenčiny, nešlo o úplný nezmysel; niektoré dĺžky ako napr. v slove biely sa naozaj dajú odvodiť z predĺženého stupňa PIE *bʰēlu-. Neplatí to však vždy, napr. slovo veža sa odvodzuje z PIE *wēǵʰtjeh₂ "krytý voz", pričom dlhé *ē je ešte dochované v CZ věž, ORu вѣжа "stan", dol.luž. wjaža "dom", či Avest. vāza- "idúci" (Vasmer I: 285). Kedysi dlhé museli byť aj výrazy ako syn (LI sūnùs "syn"), brat (LI brólis "brat"), či život (LI gývas "živý"). Prečo sa teda skrátili?
Jagić si pri porovnávaní češtiny so srbochorvátčinou všimol, že dĺžka v CZ zodpovedá stúpavým tónom v SC. Praslovančina bola podľa neho "spevavý" jazyk ako SC a LI (pre lepšiu predstavu trochu poézie: HR, LI). Intonácia tu nie je viazaná len na syntax, teda druh vety (ako v SK tón stúpa v otázkach, klesá v oznamovacom spôsobe), ale je špecifická v každom slove, v každej slabike. Takéto "lexikalizované" tóny sa zachovali len v SC, v slovinčine a niekoľkých okrajových sl.jazykoch (napr. v kašubčine v sev.Poľsku). V CZ/SK sa jednotlivé tóny prehodnotili ako dĺžka alebo krátkosť, v iných (napr. BG, RU) sa stratili bez stopy. Kuľbakin čoskoro dokázal, že to minimálne pre PL, SK a Moravu neplatí. Spájanie dĺžky s určitými intonáciami, ktoré sa niekedy v praslovančine rozlišovali, každopádne ostalo ešte nadlho.
Rozlišovali sa dve praslovanské intonácie (podobne ako v LI, stúpavá a klesavá), ktoré sa za určitých podmienok (pred určitými príponami podľa Belića; pred slabými jermi podľa Rozwadowského) zmenili: stúpavá na "novú klesajúcu", klesavá na "novú stúpajúcu". V CZ sa mala zachovávať dĺžka na slabikách so stúpavým (starým alebo novým), v SK len s novým stúpavým prízvukom. Napr. CZ kráva malo pôvodný akút, gen.pl. krav (<- *krávъ) však podľahlo tejto zmene, dostalo nový cirkumflex, a tak sa skrátilo. V SK to však nemohlo platiť, lebo tu je reflex gen.pl. *krávъ dlhý! Táto tzv.metatónia sa stala štandardom pri vysvetľovaní dĺžky (v CZ/SK ešte donedávna), no vyžadovala množstvo analogických zmien, napr. sekundárne dĺženie v SK gen.pl. kráv podľa vzorov, kde v gen.pl. bol nový akút (napr. rúk, žien) a pod. Vysvetľovanie analogickými zmenami sú však ako zlý make-up: drobné chybičky krásy sa síce skryjú, celkový dojem je však ešte horší.
Elegantnejšiu teóriu priniesli Stang a Dybo koncom 50.rokov. Pre dĺžku v CZ/SK (a miesto prízvuku v BG/RU) nebola podstatná ani tak intonácia, ako skôr typ prízvuku. V praslovančine šlo o inherentnú vlastnosť morfémy, či už koreňa alebo prípony. Prízvuk mohol byť pevný alebo pohyblivý (ako v litovčine), pričom za určitých okolností sa vyvinul tretí typ, ktorý prízvuk automaticky prenášal na koncovku (Dybo 1981: 232). Len tento tretí typ pravidelne zachovával dĺžku v SK a zSl jazykoch vôbec.
Napríklad ruka (<- CSl *rǭka, gen.pl. *rǭkъ) či voz (<- CSl *vozь, nom.pl. *vozy) majú korene "slabé" a prízvuk mobilný. Jedine v kombinácii so "silnou" morfémou, ktorá by pevný prízvuk niesla, ako napr. deminutív na -ka, sa môže dĺžka zachovať, ako napr. v slove rúčka (<- *rǭčьka). Starý akút tiež nepovažovali za intonáciu, ale skôr za hlásku (konkrétne reflex PIE laryngál na konci slabiky). V mobilných koreňoch vypadla (Meil.z., §2), v pevných časom tiež (tilg., §12), čím "oslabila" dané morfémy a skrátila ich; dlhé ostali teda len pevne prízvukované korene, v ktorých "akút" nebol, ako napr. slovo múdry (<- PSl *mandru). Pri týchto sa prízvuk presunul na príponu, ktorá následne predurčovala zachovanie dĺžky v korennej slabike: ak bola slabá, prízvuk sa stratil ako pri mobilne prízvukovaných slovách (preto mudrlant, mudrovať), ak silná, presunul sa podľa Stangovho zákona (§13) a dĺžku zachoval (preto múdry, múdrosť).
Aj v tomto prípade však treba nasadiť trochu makeupu, kedže dĺžka v CZ kráva, SK gen.pl. kráv ostáva nevysvetlená. Výhodou Stangovho modelu je, že koncentráciou na prízvuk a jeho rozdelenie v rámci celej paradigmy (teda napr. všetkých pádov pri skloňovaní) je tiež pochopiteľné, ak zmena zasiahne len jedno "miesto" v rámci paradigmy, napr. konkrétny pád ako gen.pl. (tu sa charakteristická kvantita ukazuje pri každom type prízvuku, napr. SK diev, žien, rúk, CZ děv, žen, ruk), dá sa teda hovoriť o "pravidle" (cf. napr. tu v závere článku), nie len o "analógii". Pri podst.menách Verweij (viď link) predpokladá pre SK takúto zmenu len generalizovanie dĺžky v gen.pl., doplniť by sa mohli ešte neurčitky slovies ako priasť a nom.pl. neutier ako mestá (všetky po §14, no pred rytmickým zákonom, §17). Závislosť zachovania dĺžky od typu prízvuku nie je "teóriou všetkého", no kozmetické úpravy aspoň majú nejaké zdôvodnenie.
V tomto systéme je pravdepodobné, že typy prízvuku sa pôvodne líšili práve intonáciou - vznik mobilného prízvuku v PBS je predmet intenzívnych debát - pričom pri Meil.z. sa skutočne rozšírili pôvodné dva typy na tri. Podľa Kortlandta (viď link) sa akút (teda stará laryngála - v slovníku *ˀ, keďže šlo asi o ráz, v IPA značení [ʔ], u Holzera [˙], u Kortlandta [H]) zmenil na lomený tón, rovnako ako v lotyštine alebo dánčine. Po Meil.z. teda existovali tri intonácie - lomená (AP a), stúpavá (AP b) a klesavá (AP c) - ktoré sa presne odrážajú na Stangovom modeli.
V slovníku sa vychádza z toho, že PSl intonácie ešte nerozlišovala. Prízvuk je tu označený podčiarknutím prízvukovanej samohlásky; ak v uvedenom PSl znení chýba, prízvuk bol mobilný (na prvej slabike nerozlíšiteľný od neprízvučnej slabiky, alebo rozlíšiteľný koncový). V CSl (v stave pred tilg./§12) sa neoznačuje, keďže je viacmenej už fixovaný paradigmaticky: napr. PSl *vazu -> CSl *vozь (AP c) -> voz značí, že koreň slova mal v PSl mobilný prízvuk (nom.sing. bol neprízvučný), v CSl sa prízvukoval podľa AP (c), a teda ostala krátkosť. PSl *mandru -> CSl *mǫ́drъ-jь (AP b) -> múdry mal pevný prízvuk na slabike bez akútu, účinkoval tu teda Dybov zákon, kvôli čomu sa koreň v CSl prízvukoval podľa paradigmy s prízvukom na koncovke (pred fixovaním prízvuku na prvej slabike bolo teda *mǭdrъ-jь) a korenná dĺžka sa zachovala.
V PSl sa á-osnova teda skloňovala takto (rekonštrukcie PSl znení podľa Holzera 2009; pádov podľa Olandera 2009), pričom prvé dva stĺpce ukazujú typ s fixným, tretí s mobilným prízvukom (všetko *):
Pre oblasť Liptova (Stanislav 1932) zhruba platí následovné poradie prozodických zmien:
§1 zákon Illiča-Svityča – generalizácia pohyblivého prízvuku u o-kmeňov muž.rodu; následne zaniká prízvuk v tých pádoch, kde je na prvej slabike: *zambu > *zambu > (§12) *zǫ̏bъ > zub
prebehlo takmer v celom PSl, snáď okrem pár okrajových oblastí; stopy sa zachovali na Halyči a ostrove Susak: tu nachádzame dvojslabičné maskulina s eliminovaným prízvukom v nom.sing., no so zachovaným v gen.sing., napr. ruôg, gen. rogȁ, oproti bežnému čak. ruôg, rȍga (tu je prízvuk nový kvôli §6), na Halyči rih, gen.sing. roha, oproti UA rih, roha
§2 Meilletova metatónia – výpadok akútu zo všetkých slabík okrem prízvučných a koncových; zaniká tiež v prvej slabike slov s pohyblivým prízvukom: *gaˀlwāˀ > *galwāˀ > hlava
§3 I. metatéza likvíd (na začiatku slova) – tautosyllabické skupiny samohlások a rezonantov na začiatku slova sa prešmyknú: *ar- > *ra-, *al- > *la-; pre wSK a eSK prebieha asi pred §2: nová slabika je dlhá, ak mala akút (*arˀdla > *rāˀdla > radlo, *arˀtāˀji > *rāˀtāˀji > rataj), bez neho nie (*arstēi > *rastēi > wSK/CZ rost); v mSK v tom nie je rozdiel (radlo, rataj, rásť), metatéza prebieha podobne ako §5
príkladov pre metatézu v začiatočnej slabike bez prízvuku s akútom je však málo (okrem *arˀtāˀji sa tiež napr. tu občas tak rekonštruuje rameno, lebo RU рамяно <- PSl *arˀmen), príklad fixne prízvukovaného koreňa bez akútu v prvej slabike, ktorý by touto metatézou prešiel, nemáme žiaden; rozdiel je teda vidno hlavne medzi koreňmi s fixnými (napr. lačný, laň, radlo, v CZ lačný, laň, rádlo) prízvukmi oproti tým s mobilným (lakeť, rásť, vlani, CZ loket, růst, loni)
aj pri tých mobilne prízvukovaných je však v spisovnom SK viac výrazov s o v koreni, napr. loď, robota, rovný, rozum, vôbec predpona roz- a pod., ktoré sú prebraté zrejme zo zSK alebo CZ (napr. jedine rovný je doložené v nárečí na Liptove, popri toponymoch ako Ravne, Raveň); je úplne možné, že táto metatéza prebehla v sSK nárečiach rovnako ako v CZ a zSK/vSK, a naopak tvary s a (lakeť, rásť, vlani...) sa sem dostali neskôr s Valachmi a pod.; otázka je teda, či je smerodajný výraz skôr rôzny alebo rásť, čo sa s čisto synchrónnymi dokladmi rozriešiť nedá
§4 Dybov zákon – pevný prízvuk v slabikách bez akútu sa presunie na nasledujúcu; tým vzniká nová paradigma b s pevným prízvukom na konci slova alebo koreňa, napr. *melka > *melka > (§5) *mlēka > (§13) *mléko > SK mlieko
po Dybovom zákone (sme niekde v 8.storočí) to vyzerá zhruba následovne:
§5 II. metatéza likvíd – zasahuje ostatné tautosyllabické skupiny samohlások a rezonantov, ktoré neboli zasiahnuté §3, nová slabika je dlhá: *-ar- > *-rā-, *al- > *-lā-, *-er- > *-rē-, *-el- > *-lē-; napr. *melka > *mlēka > mlieko
§6 prízvukovanie neprízvučných foriem - teda foriem s pohyblivým prízvukom na prvej slabike; acc.sing. *galˀwan > (§5) *glāwǫ > *glāwǫ > hlavu; vzniká tak AP c, v ktorej prízvuk skáče medzi začiatkom a koncom slova
§7 krátenie koncových slabík - pritom zanikajú aj zvyšné posttonické akúty, napr. *glāwāˀ > *glāwa > hlava, *jāˀmāˀ > *jāˀma > jama
medzi §5 a §7 prebehne ešte zopár hláskových zmien (je to skok asi o sto rokov, sme v období keď Mojmír dobýva Nitru), prízvuky však stoja na mieste, vďaka §6 pribudlo len pár nových v dat./ak.sing. mobilnej paradigmy (tretí stĺpec), tabuľka by vyzerala teda takto:
§8 krátenie pretonických slabík vo viacslabičných slovách - napr. *mālīˀnāˀ > (§7) *mālīˀna > *malīˀna > malina; ak je prízvuk pevný a na krátkej slabike (kvôli §4), nekráti sa, napr. *ǭtroba > útroba; posttonické dĺžky tiež ostávajú, napr. *mēˀsę̄cь > *mȅsę̄cь > mesiac
§9 pretonické dĺženie - krátke slabiky, po ktorých nasleduje pevný prízvuk na jeri, sa dĺžia, čím vznikajú dve nové samohlásky: *ъ̄ a *ō, napr. *dъžďь > *dъ̄žďь > dážď, *końь > *kōńь > kôň; palálne jery sa reflektujú ako *i̯e: *końьcь > *końi̯ecь > (§13) *końi̯écь > koniec; pritom účinkujú aj "predlžujúce" prípony, napr. *žen-ъka > žienka, *rǫč-ьka > rúčka (no nie pri koreňoch z AP a: *māˀt-ъka > matka)
§10 epentéza jerov - v sekvenciách spoluhlásky, sonantu a jeru sa po spoluhláske vsunie ďalší jer; pred tvrdými sonantami sa vhodí *ъ, pred mäkkými *ь: *blāznъ > *blāzъnъ > blázon, ale *ogńь > *ogьńь > oheň; nový jer je silný, pri AP b koreňoch preberie prízvuk, no nedĺži sa
§11 vokalizácia silných jerov - v mSK (okrem Gemera) sa každý druhý jer od konca (Havlíkovo pravidlo) mení na "plnú" samohlásku: *ь > e, *ъ > o, *ъ̄ > á; *dьńь > deň, *posъlъ > posol, *dъ̄žďь > dážď; pri nom.sing. muž.rodu sa predtým generalizuje tvrdý jer vo viacsl.slovách, preto *orьlь > orol, *kotьlъ > kotol (na Liptove kotál kvôli §9, na Gemeri §9 je tiež, no generalizácia *ъ neprejde, a tak koťi̯eu̯); wSK a eSK reflektujú všetky jery ako e
§12 krátenie prízvukovaných slabík - akúty v prízvučných slabikách vypadávajú, čím sa stráca rozdiel medzi AP a a začiatočne prízvukovaných foriem (viď §6) mobilnej AP c, napr. *rāˀdlo > *rȁdlo > radlo
okrem tejto zmeny ešte pretonické dĺženie (§9) zmenilo gen.pl. v druhom stĺpci (AP b) a možno aj v treťom:
§13 Stangov zákon - stiahnutie pevného prízvuku z krátkych slabík na konci alebo v strede slova; dĺžka sa pritom udržuje, ak šlo o pevný prízvuk (AP b, dh. druhý stĺpec) čím vzniká nejaký nový prozodický kontrast (intonácia? register? zvykne sa hovoriť "neoakút") oproti začiatočnému krátkemu prízvuku, ktorý vznikol v §12:
v tomto období (sme niekde v 10.st.) máme na strednom Slovensku asi tri možné intonácie prízvukovaných slabík: klesavú (*ȁ), krátku stúpavú (*à) a dlhú stúpavú (*á); táto sa spolu s posttonickými dĺžkami pri §14 prehodnotí ako dĺžka; pri tejto zmene sa zrejme presúva aj prízvuk v treťom stĺpci (mobilná AP c), čím sa zväčša zrovnáva znenie oproti tomu prvému (bývalá akútovaná AP a); rozdiel v intonácii oproti AP b zrejme zaniká v SK (vrátane Moravy) a PL (vrátane Moravy) hneď, zachová sa však v CZ a hor.luž.; tu sa v prvom stĺpci generalizuje intonácia stúpavá, a tá sa za určitých podmienok neskôr predlžuje (preto CZ kráva, no žena, hora)
§14 strata intonačných rozdielov - kontrast z §13 zaniká (nech už bol akýkoľvek), pričom krátený prízvuk z §12 sa prehodnotí ako "krátky", "neoakút" z §13 ako "dlhý"
po tejto zmene sa zrejme generalizuje paradigmatická a) koreňová dĺžka v gen.pl. (kráv, hôr), b) koncová dĺžka v nom.,dat.,lok.pl. neutr. a fem. (mestá, mestám, mestách) a c) koreňová dĺžka v neurčitkoch (napr. *vesti -> SK viesť); fonotaktické predlžovanie predpôn pri spodstatňovaní (napr. nazerať -> názor) alebo pri diminutívnych koncovkách (napr. žena -> žienka) je zrejme novšieho dáta
§15 kontrakcia - skupina dvoch samohlások oddelených cez *j sa stiahne, vzniká nová dĺžka: *dobrъ-jь > (§11) *dobro-jь > dobrý; vo wSK a eSK pred §14, v mSK až potom, vďaka čomu vzniká asi rytmický zákon
§16 výpadok slabých jerov - slabé jery (podľa Havlíkovho pravidla, cf. §11) vypadávajú, napr. *bogъ > (§6, §13) *bȍgъ > *bog > boh, bez kompenzačného dĺženia ako v CZ a PL (CZ bůh, vůz, PL bóg, wóz)
nový kráľ Štefan mohol u svojich (stredo-)slovenských poddaných nachádzať takéto znenia:
§17 rytmický zákon - v sekvencii dvoch dlhých slabík sa druhá kráti: *mǭdrъ-jь > (§13) *mǫ́drъ-jь > (§15) *mǫ́drý > *mǫ́dry > múdry; na Liptove zasahuje aj tzv. "výnimky", napr. 3.os.pl. kúpa, SK kúpia
§18 diftongizácia - vznik dvojhlások i̯e (spis.SK ie), u̯o (spis.SK ô) a i̯a (spis.SK ia) z reflexov §9, §13 a §15 *é, *ó a *a̋ : *pēsňь > (§10, §11, §13) *péseň > pieseň, *konjь > (§9, §16) *kóň > kôň, *desę̄tъ-jь > (§15, §17, denas.) *desa̋ty > desiaty, *sějati > (§15) *sa̋ti > siať
§19 strata kvantitatívnych rozdielov - v eSK zhruba od 17.st. zaniká rozdiel medzi dlhými a krátkymi samohláskami: á, í, ú a ý spadajú s a, i, u a y, no dvojhlásky sa udržujú; na Liptove to zasiahlo dolinu Važca
na väčšine sSK územia to však neprebieha, a tak sa do spisovného jazyka dostáva toto:
Táto podivuhodná skutočnosť trápila hlavy lingvistov už od čias Štúra a Dobrovského. Štúrov žiak Hattala, ktorému vďačíme za y v pravopise, pripisoval kvantitatívne rozdiely typu múdry : mudrovať tzv. ablautu, prastarému stupňovaniu samohlások, ktoré podľa neho bolo v SK zachované ešte z praindoeurópčiny. Čpie z toho síce chronická potreba štúrovcov dokázať archaickosť slovenčiny, nešlo o úplný nezmysel; niektoré dĺžky ako napr. v slove biely sa naozaj dajú odvodiť z predĺženého stupňa PIE *bʰēlu-. Neplatí to však vždy, napr. slovo veža sa odvodzuje z PIE *wēǵʰtjeh₂ "krytý voz", pričom dlhé *ē je ešte dochované v CZ věž, ORu вѣжа "stan", dol.luž. wjaža "dom", či Avest. vāza- "idúci" (Vasmer I: 285). Kedysi dlhé museli byť aj výrazy ako syn (LI sūnùs "syn"), brat (LI brólis "brat"), či život (LI gývas "živý"). Prečo sa teda skrátili?
Jagić si pri porovnávaní češtiny so srbochorvátčinou všimol, že dĺžka v CZ zodpovedá stúpavým tónom v SC. Praslovančina bola podľa neho "spevavý" jazyk ako SC a LI (pre lepšiu predstavu trochu poézie: HR, LI). Intonácia tu nie je viazaná len na syntax, teda druh vety (ako v SK tón stúpa v otázkach, klesá v oznamovacom spôsobe), ale je špecifická v každom slove, v každej slabike. Takéto "lexikalizované" tóny sa zachovali len v SC, v slovinčine a niekoľkých okrajových sl.jazykoch (napr. v kašubčine v sev.Poľsku). V CZ/SK sa jednotlivé tóny prehodnotili ako dĺžka alebo krátkosť, v iných (napr. BG, RU) sa stratili bez stopy. Kuľbakin čoskoro dokázal, že to minimálne pre PL, SK a Moravu neplatí. Spájanie dĺžky s určitými intonáciami, ktoré sa niekedy v praslovančine rozlišovali, každopádne ostalo ešte nadlho.
Rozlišovali sa dve praslovanské intonácie (podobne ako v LI, stúpavá a klesavá), ktoré sa za určitých podmienok (pred určitými príponami podľa Belića; pred slabými jermi podľa Rozwadowského) zmenili: stúpavá na "novú klesajúcu", klesavá na "novú stúpajúcu". V CZ sa mala zachovávať dĺžka na slabikách so stúpavým (starým alebo novým), v SK len s novým stúpavým prízvukom. Napr. CZ kráva malo pôvodný akút, gen.pl. krav (<- *krávъ) však podľahlo tejto zmene, dostalo nový cirkumflex, a tak sa skrátilo. V SK to však nemohlo platiť, lebo tu je reflex gen.pl. *krávъ dlhý! Táto tzv.metatónia sa stala štandardom pri vysvetľovaní dĺžky (v CZ/SK ešte donedávna), no vyžadovala množstvo analogických zmien, napr. sekundárne dĺženie v SK gen.pl. kráv podľa vzorov, kde v gen.pl. bol nový akút (napr. rúk, žien) a pod. Vysvetľovanie analogickými zmenami sú však ako zlý make-up: drobné chybičky krásy sa síce skryjú, celkový dojem je však ešte horší.
Elegantnejšiu teóriu priniesli Stang a Dybo koncom 50.rokov. Pre dĺžku v CZ/SK (a miesto prízvuku v BG/RU) nebola podstatná ani tak intonácia, ako skôr typ prízvuku. V praslovančine šlo o inherentnú vlastnosť morfémy, či už koreňa alebo prípony. Prízvuk mohol byť pevný alebo pohyblivý (ako v litovčine), pričom za určitých okolností sa vyvinul tretí typ, ktorý prízvuk automaticky prenášal na koncovku (Dybo 1981: 232). Len tento tretí typ pravidelne zachovával dĺžku v SK a zSl jazykoch vôbec.
Napríklad ruka (<- CSl *rǭka, gen.pl. *rǭkъ) či voz (<- CSl *vozь, nom.pl. *vozy) majú korene "slabé" a prízvuk mobilný. Jedine v kombinácii so "silnou" morfémou, ktorá by pevný prízvuk niesla, ako napr. deminutív na -ka, sa môže dĺžka zachovať, ako napr. v slove rúčka (<- *rǭčьka). Starý akút tiež nepovažovali za intonáciu, ale skôr za hlásku (konkrétne reflex PIE laryngál na konci slabiky). V mobilných koreňoch vypadla (Meil.z., §2), v pevných časom tiež (tilg., §12), čím "oslabila" dané morfémy a skrátila ich; dlhé ostali teda len pevne prízvukované korene, v ktorých "akút" nebol, ako napr. slovo múdry (<- PSl *mandru). Pri týchto sa prízvuk presunul na príponu, ktorá následne predurčovala zachovanie dĺžky v korennej slabike: ak bola slabá, prízvuk sa stratil ako pri mobilne prízvukovaných slovách (preto mudrlant, mudrovať), ak silná, presunul sa podľa Stangovho zákona (§13) a dĺžku zachoval (preto múdry, múdrosť).
Aj v tomto prípade však treba nasadiť trochu makeupu, kedže dĺžka v CZ kráva, SK gen.pl. kráv ostáva nevysvetlená. Výhodou Stangovho modelu je, že koncentráciou na prízvuk a jeho rozdelenie v rámci celej paradigmy (teda napr. všetkých pádov pri skloňovaní) je tiež pochopiteľné, ak zmena zasiahne len jedno "miesto" v rámci paradigmy, napr. konkrétny pád ako gen.pl. (tu sa charakteristická kvantita ukazuje pri každom type prízvuku, napr. SK diev, žien, rúk, CZ děv, žen, ruk), dá sa teda hovoriť o "pravidle" (cf. napr. tu v závere článku), nie len o "analógii". Pri podst.menách Verweij (viď link) predpokladá pre SK takúto zmenu len generalizovanie dĺžky v gen.pl., doplniť by sa mohli ešte neurčitky slovies ako priasť a nom.pl. neutier ako mestá (všetky po §14, no pred rytmickým zákonom, §17). Závislosť zachovania dĺžky od typu prízvuku nie je "teóriou všetkého", no kozmetické úpravy aspoň majú nejaké zdôvodnenie.
V tomto systéme je pravdepodobné, že typy prízvuku sa pôvodne líšili práve intonáciou - vznik mobilného prízvuku v PBS je predmet intenzívnych debát - pričom pri Meil.z. sa skutočne rozšírili pôvodné dva typy na tri. Podľa Kortlandta (viď link) sa akút (teda stará laryngála - v slovníku *ˀ, keďže šlo asi o ráz, v IPA značení [ʔ], u Holzera [˙], u Kortlandta [H]) zmenil na lomený tón, rovnako ako v lotyštine alebo dánčine. Po Meil.z. teda existovali tri intonácie - lomená (AP a), stúpavá (AP b) a klesavá (AP c) - ktoré sa presne odrážajú na Stangovom modeli.
V slovníku sa vychádza z toho, že PSl intonácie ešte nerozlišovala. Prízvuk je tu označený podčiarknutím prízvukovanej samohlásky; ak v uvedenom PSl znení chýba, prízvuk bol mobilný (na prvej slabike nerozlíšiteľný od neprízvučnej slabiky, alebo rozlíšiteľný koncový). V CSl (v stave pred tilg./§12) sa neoznačuje, keďže je viacmenej už fixovaný paradigmaticky: napr. PSl *vazu -> CSl *vozь (AP c) -> voz značí, že koreň slova mal v PSl mobilný prízvuk (nom.sing. bol neprízvučný), v CSl sa prízvukoval podľa AP (c), a teda ostala krátkosť. PSl *mandru -> CSl *mǫ́drъ-jь (AP b) -> múdry mal pevný prízvuk na slabike bez akútu, účinkoval tu teda Dybov zákon, kvôli čomu sa koreň v CSl prízvukoval podľa paradigmy s prízvukom na koncovke (pred fixovaním prízvuku na prvej slabike bolo teda *mǭdrъ-jь) a korenná dĺžka sa zachovala.
V PSl sa á-osnova teda skloňovala takto (rekonštrukcie PSl znení podľa Holzera 2009; pádov podľa Olandera 2009), pričom prvé dva stĺpce ukazujú typ s fixným, tretí s mobilným prízvukom (všetko *):
| nom. - | karˀwāˀ - | dženāˀ - | garāˀ |
| gen. - | karˀwū - | dženū - | garū |
| dat. - | karˀwāi - | dženāi - | garāi |
| ak. - | karˀwān - | dženān - | garān |
| lok. - | karˀwāi - | dženāi - | garāi |
| inst. - | karˀwajān - | dženajān - | garajān |
| gen.pl. - | karˀwu - | dženu - | garu |
Pre oblasť Liptova (Stanislav 1932) zhruba platí následovné poradie prozodických zmien:
§1 zákon Illiča-Svityča – generalizácia pohyblivého prízvuku u o-kmeňov muž.rodu; následne zaniká prízvuk v tých pádoch, kde je na prvej slabike: *zambu > *zambu > (§12) *zǫ̏bъ > zub
prebehlo takmer v celom PSl, snáď okrem pár okrajových oblastí; stopy sa zachovali na Halyči a ostrove Susak: tu nachádzame dvojslabičné maskulina s eliminovaným prízvukom v nom.sing., no so zachovaným v gen.sing., napr. ruôg, gen. rogȁ, oproti bežnému čak. ruôg, rȍga (tu je prízvuk nový kvôli §6), na Halyči rih, gen.sing. roha, oproti UA rih, roha
§2 Meilletova metatónia – výpadok akútu zo všetkých slabík okrem prízvučných a koncových; zaniká tiež v prvej slabike slov s pohyblivým prízvukom: *gaˀlwāˀ > *galwāˀ > hlava
§3 I. metatéza likvíd (na začiatku slova) – tautosyllabické skupiny samohlások a rezonantov na začiatku slova sa prešmyknú: *ar- > *ra-, *al- > *la-; pre wSK a eSK prebieha asi pred §2: nová slabika je dlhá, ak mala akút (*arˀdla > *rāˀdla > radlo, *arˀtāˀji > *rāˀtāˀji > rataj), bez neho nie (*arstēi > *rastēi > wSK/CZ rost); v mSK v tom nie je rozdiel (radlo, rataj, rásť), metatéza prebieha podobne ako §5
príkladov pre metatézu v začiatočnej slabike bez prízvuku s akútom je však málo (okrem *arˀtāˀji sa tiež napr. tu občas tak rekonštruuje rameno, lebo RU рамяно <- PSl *arˀmen), príklad fixne prízvukovaného koreňa bez akútu v prvej slabike, ktorý by touto metatézou prešiel, nemáme žiaden; rozdiel je teda vidno hlavne medzi koreňmi s fixnými (napr. lačný, laň, radlo, v CZ lačný, laň, rádlo) prízvukmi oproti tým s mobilným (lakeť, rásť, vlani, CZ loket, růst, loni)
aj pri tých mobilne prízvukovaných je však v spisovnom SK viac výrazov s o v koreni, napr. loď, robota, rovný, rozum, vôbec predpona roz- a pod., ktoré sú prebraté zrejme zo zSK alebo CZ (napr. jedine rovný je doložené v nárečí na Liptove, popri toponymoch ako Ravne, Raveň); je úplne možné, že táto metatéza prebehla v sSK nárečiach rovnako ako v CZ a zSK/vSK, a naopak tvary s a (lakeť, rásť, vlani...) sa sem dostali neskôr s Valachmi a pod.; otázka je teda, či je smerodajný výraz skôr rôzny alebo rásť, čo sa s čisto synchrónnymi dokladmi rozriešiť nedá
§4 Dybov zákon – pevný prízvuk v slabikách bez akútu sa presunie na nasledujúcu; tým vzniká nová paradigma b s pevným prízvukom na konci slova alebo koreňa, napr. *melka > *melka > (§5) *mlēka > (§13) *mléko > SK mlieko
po Dybovom zákone (sme niekde v 8.storočí) to vyzerá zhruba následovne:
| nom. - | karˀwāˀ - | dženāˀ - | garāˀ |
| gen. - | karˀwū - | dženū - | garū |
| dat. - | karˀwē - | dženē - | garē |
| ak. - | karˀwān - | dženān - | garān |
| lok. - | karˀwē - | dženē - | garē |
| inst. - | karˀwajān - | dženajān - | garajān |
| gen.pl. - | karˀwu - | dženu - | garu |
§5 II. metatéza likvíd – zasahuje ostatné tautosyllabické skupiny samohlások a rezonantov, ktoré neboli zasiahnuté §3, nová slabika je dlhá: *-ar- > *-rā-, *al- > *-lā-, *-er- > *-rē-, *-el- > *-lē-; napr. *melka > *mlēka > mlieko
§6 prízvukovanie neprízvučných foriem - teda foriem s pohyblivým prízvukom na prvej slabike; acc.sing. *galˀwan > (§5) *glāwǫ > *glāwǫ > hlavu; vzniká tak AP c, v ktorej prízvuk skáče medzi začiatkom a koncom slova
§7 krátenie koncových slabík - pritom zanikajú aj zvyšné posttonické akúty, napr. *glāwāˀ > *glāwa > hlava, *jāˀmāˀ > *jāˀma > jama
medzi §5 a §7 prebehne ešte zopár hláskových zmien (je to skok asi o sto rokov, sme v období keď Mojmír dobýva Nitru), prízvuky však stoja na mieste, vďaka §6 pribudlo len pár nových v dat./ak.sing. mobilnej paradigmy (tretí stĺpec), tabuľka by vyzerala teda takto:
| nom. - | krāˀwa - | žena - | gora |
| gen. - | krāˀwy - | ženy - | gory |
| dat. - | krāˀwe - | žene - | gore |
| ak. - | krāˀwǫ - | ženǫ - | gorǫ |
| lok. - | krāˀwe - | žene - | gore |
| inst. - | krāˀwojǫ - | ženojǫ - | gorojǫ |
| gen.pl. - | krāˀwъ - | ženъ - | gorъ |
§8 krátenie pretonických slabík vo viacslabičných slovách - napr. *mālīˀnāˀ > (§7) *mālīˀna > *malīˀna > malina; ak je prízvuk pevný a na krátkej slabike (kvôli §4), nekráti sa, napr. *ǭtroba > útroba; posttonické dĺžky tiež ostávajú, napr. *mēˀsę̄cь > *mȅsę̄cь > mesiac
§9 pretonické dĺženie - krátke slabiky, po ktorých nasleduje pevný prízvuk na jeri, sa dĺžia, čím vznikajú dve nové samohlásky: *ъ̄ a *ō, napr. *dъžďь > *dъ̄žďь > dážď, *końь > *kōńь > kôň; palálne jery sa reflektujú ako *i̯e: *końьcь > *końi̯ecь > (§13) *końi̯écь > koniec; pritom účinkujú aj "predlžujúce" prípony, napr. *žen-ъka > žienka, *rǫč-ьka > rúčka (no nie pri koreňoch z AP a: *māˀt-ъka > matka)
§10 epentéza jerov - v sekvenciách spoluhlásky, sonantu a jeru sa po spoluhláske vsunie ďalší jer; pred tvrdými sonantami sa vhodí *ъ, pred mäkkými *ь: *blāznъ > *blāzъnъ > blázon, ale *ogńь > *ogьńь > oheň; nový jer je silný, pri AP b koreňoch preberie prízvuk, no nedĺži sa
§11 vokalizácia silných jerov - v mSK (okrem Gemera) sa každý druhý jer od konca (Havlíkovo pravidlo) mení na "plnú" samohlásku: *ь > e, *ъ > o, *ъ̄ > á; *dьńь > deň, *posъlъ > posol, *dъ̄žďь > dážď; pri nom.sing. muž.rodu sa predtým generalizuje tvrdý jer vo viacsl.slovách, preto *orьlь > orol, *kotьlъ > kotol (na Liptove kotál kvôli §9, na Gemeri §9 je tiež, no generalizácia *ъ neprejde, a tak koťi̯eu̯); wSK a eSK reflektujú všetky jery ako e
§12 krátenie prízvukovaných slabík - akúty v prízvučných slabikách vypadávajú, čím sa stráca rozdiel medzi AP a a začiatočne prízvukovaných foriem (viď §6) mobilnej AP c, napr. *rāˀdlo > *rȁdlo > radlo
okrem tejto zmeny ešte pretonické dĺženie (§9) zmenilo gen.pl. v druhom stĺpci (AP b) a možno aj v treťom:
| nom. - | krawa - | žena - | gora |
| gen. - | krawy - | ženu - | gory |
| dat. - | krawe - | žene - | gore |
| ak. - | krawǫ - | ženǫ - | gorǫ |
| lok. - | krawe - | žene - | gore |
| inst. - | krawojǫ - | ženojǫ - | gorojǫ |
| gen.pl. - | krawъ - | žēnъ - | gorъ |
§13 Stangov zákon - stiahnutie pevného prízvuku z krátkych slabík na konci alebo v strede slova; dĺžka sa pritom udržuje, ak šlo o pevný prízvuk (AP b, dh. druhý stĺpec) čím vzniká nejaký nový prozodický kontrast (intonácia? register? zvykne sa hovoriť "neoakút") oproti začiatočnému krátkemu prízvuku, ktorý vznikol v §12:
| nom. - | krȁwa - | žèna - | gȍra |
| gen. - | krȁwy - | žènu - | gȍry |
| dat. - | krȁwe - | žène - | gȍre |
| ak. - | krȁwų - | žènų - | gȍrų |
| lok. - | krȁwe - | žène - | gȍre |
| inst. - | krȁwojų - | žènojų - | gorȍjų |
| gen.pl. - | krȁwъ - | žénъ - | gȍrъ |
v tomto období (sme niekde v 10.st.) máme na strednom Slovensku asi tri možné intonácie prízvukovaných slabík: klesavú (*ȁ), krátku stúpavú (*à) a dlhú stúpavú (*á); táto sa spolu s posttonickými dĺžkami pri §14 prehodnotí ako dĺžka; pri tejto zmene sa zrejme presúva aj prízvuk v treťom stĺpci (mobilná AP c), čím sa zväčša zrovnáva znenie oproti tomu prvému (bývalá akútovaná AP a); rozdiel v intonácii oproti AP b zrejme zaniká v SK (vrátane Moravy) a PL (vrátane Moravy) hneď, zachová sa však v CZ a hor.luž.; tu sa v prvom stĺpci generalizuje intonácia stúpavá, a tá sa za určitých podmienok neskôr predlžuje (preto CZ kráva, no žena, hora)
§14 strata intonačných rozdielov - kontrast z §13 zaniká (nech už bol akýkoľvek), pričom krátený prízvuk z §12 sa prehodnotí ako "krátky", "neoakút" z §13 ako "dlhý"
po tejto zmene sa zrejme generalizuje paradigmatická a) koreňová dĺžka v gen.pl. (kráv, hôr), b) koncová dĺžka v nom.,dat.,lok.pl. neutr. a fem. (mestá, mestám, mestách) a c) koreňová dĺžka v neurčitkoch (napr. *vesti -> SK viesť); fonotaktické predlžovanie predpôn pri spodstatňovaní (napr. nazerať -> názor) alebo pri diminutívnych koncovkách (napr. žena -> žienka) je zrejme novšieho dáta
§15 kontrakcia - skupina dvoch samohlások oddelených cez *j sa stiahne, vzniká nová dĺžka: *dobrъ-jь > (§11) *dobro-jь > dobrý; vo wSK a eSK pred §14, v mSK až potom, vďaka čomu vzniká asi rytmický zákon
§16 výpadok slabých jerov - slabé jery (podľa Havlíkovho pravidla, cf. §11) vypadávajú, napr. *bogъ > (§6, §13) *bȍgъ > *bog > boh, bez kompenzačného dĺženia ako v CZ a PL (CZ bůh, vůz, PL bóg, wóz)
nový kráľ Štefan mohol u svojich (stredo-)slovenských poddaných nachádzať takéto znenia:
| nom. - | krawa - | žena - | gora |
| gen. - | krawy - | ženu - | gory |
| dat. - | krawe - | žene - | gore |
| ak. - | krawų - | ženų - | gorų |
| lok. - | krawe - | žene - | gore |
| inst. - | krawoų - | ženoų - | goroų |
| gen.pl. - | kráw - | žén - | gór |
§17 rytmický zákon - v sekvencii dvoch dlhých slabík sa druhá kráti: *mǭdrъ-jь > (§13) *mǫ́drъ-jь > (§15) *mǫ́drý > *mǫ́dry > múdry; na Liptove zasahuje aj tzv. "výnimky", napr. 3.os.pl. kúpa, SK kúpia
§18 diftongizácia - vznik dvojhlások i̯e (spis.SK ie), u̯o (spis.SK ô) a i̯a (spis.SK ia) z reflexov §9, §13 a §15 *é, *ó a *a̋ : *pēsňь > (§10, §11, §13) *péseň > pieseň, *konjь > (§9, §16) *kóň > kôň, *desę̄tъ-jь > (§15, §17, denas.) *desa̋ty > desiaty, *sějati > (§15) *sa̋ti > siať
§19 strata kvantitatívnych rozdielov - v eSK zhruba od 17.st. zaniká rozdiel medzi dlhými a krátkymi samohláskami: á, í, ú a ý spadajú s a, i, u a y, no dvojhlásky sa udržujú; na Liptove to zasiahlo dolinu Važca
na väčšine sSK územia to však neprebieha, a tak sa do spisovného jazyka dostáva toto:
| nom. - | krava - | žena - | hora |
| gen. - | kravy - | ženu - | hory |
| dat. - | krave - | žene - | hore |
| ak. - | kravu - | ženu - | horu |
| lok. - | krave - | žene - | hore |
| inst. - | kravou - | ženou - | horou |
| gen.pl. - | kráv - | žien - | hôr |