Simkartu som si kupil este v Cechach, pri nakupe sa nemusite legitimovat a zvysny kredit na dva dni staci. Kupim si tie dve bandasky bielidla. Odveziem sa vlakom do prvej dedinky za Drazdanmi, nasmerujem sa k najblizsiemu lesu, rozlozim stan, potom aj spacak a do rana nevnimam. Zobudi ma ranny chlad, o pol piatej je sveta zit bez strechy nad hlavou.
Do dna D ostava 18 hodin. Pustim sa do prace. Nebudem vam tu popisovat presny postup pre pripad, ze by ma niekto nacrel zo sirenia informacii, ktore mozu viest k vyrobe trhavin, hoci tieto postupy su nemenne a platne v kazdom zriadeni, rano-vecer, ci si chudobny alebo si pri zdroji a vies si nieco uliat stranou pre seba. Ak ta to naozaj zaujima, precitaj si anarchist cookbook, uz si k tomu bol raz vyzvany/vyzvana. Po asi dvoch hodinach domaceho kuchtenia som ready. Idem si obzriet miesto. Prechadzka do dediny, vlak do mesta, mestska hromadna doprava. Zastupy nemcurov, ktory ani len netusia, do akeho rana sa zajtra zobudia. Priblizujem sa k miestu, kde sa ma zajtra, v sobotu uskutocnit dobry trh. Ludia sa stretnu, pri neformalnom stretnuti prehodia par prazdnych viet, blabla, vsade to iste, prazdno. Normalne by som mal byt oceneny za to, ze par z nich vytrhnem z ich utrpenia. Ulicka je dost siroka, po stranach predpokladam budu stanky, stred bude zamoreny zmrdmi. Rozmyslam, kde budu policajti. Otvorim smetiak, vysypany. Hned zavrhnem moznost odlozit si, radsej to okolo seba omotam. Ved som si to cele naplanoval a presiel uz snad dvadsatkrat, neviem co sa teraz snazim improvizovat. Som dost vyklepany. To si musim priznat. Idem normalnym tempom prec, nech si niekto nevsimne ako tu snorim. Nedam vam zamienku, zabudnite. Bludim centrom, bez mapy, sadnem si na lavicku a rekapitulujem svoj spackany zivot. Ziadni kamarati, frajerka, praca, doma nemam ani vysady ako mal Gregor Samsa onehda, spolocensky vyvrhel, ekonomicky fail. Trosku sa tam na tej lavicke lutujem, potom sa vyberiem kupit mapu, najvacsia sranda by bola keby som zajtra zabludil a musel sa odpalit v ludoprazdnom autobuse. Alebo fastfoode. Optimizmom neprekypujem. Dokonca ma nachvilu opusti odhodlanie a zvazujem ustup. Prrrr. Tak toto snad nie. Zbehnem k McDonaldu a pustim si cez ich wifi par psychotickych pesniciek, co ma prinavratia spat do modu nicitel a strojca chaosu. Do polohy, ktoru som si vysnival, vytvoril a s ktorou sa viem velmi rychlo opat stotoznit. Pochybnosti zazehnane, ideme dalej. Z nahromadenych nervov chcem rozkopnut smetiak alebo aspon vykopnut sklenenu vitraz, odpustim si detsky vandalizmus. Ak by som sa teraz ocitol zoci-voci mojmu psychologovi z pubertalnych cias, vykrical by som mu, ze zajtra aj ja prispejem svojou troskou ku krachu kapitalizmu. Ale mlzil by som. Povedal by som mu, ze na zajtra sa chysta vydanie mojej protisystemovej brozury alebo ze chystame v ramci organizovaneho antifastistickeho boja nejaku akciu. Som odhodlany, napriek nedavnej neistote, a viem, ze uspejem. Mozno splnam do puntiku stereotypny profil nebezpecny jedinec, no do hlavy mi nevidi nikto. Je fajn, ze je pocasie na hrubu bundu. Neprirodzene spravanie vie prezradit najviac. A kamuflovat sa za paperku v 23och stupnoch, to az rozum ostava stat. Dostanem sa na pesiu zonu, sadnem si na lavicku a som totalne lahostajny k okoliu. Aj casu. Presedim v tejto vegetativnej polohe azda aj dve hodiny. Opat, syndrom velkomesta. Nikto sa nepristavi, nikomu to nepride neobvykle. Ani neviem ci sa tomu mam tesit alebo byt z toho sklesly. Posledny vlak mi ide o pol jedenastej, ja vsak nastupim na ten predosly, necham sa vyhodit na zastavke, ktora zyva prazdnotou, krokujem si to k stanu. Obidem si ho dvakrat, ziadna zmena od poslednej kontroly. Spanok asi nepripada v uvahu, tak sa len tak natiahnem na karimatku, potom sa dvihnem, chodim dokola ako bezhlava kura, skratka vrie to vo mne. Kazdy jeden zlomeny konarik, kazdy zvuk mnou trhne. Som uplne mimo. Ako posledny pokus prebehnem cely postroj, ktory je dokladne navrhnuty na odpalenie sa, vsetko sedi. Skusim sa prezrat z bagety, syra a pijem ako najaty. Dobry napad. Po asi polhodke bolenia brucha zaspavam, s pocitom, ze zajtra, zajtra vam ukazem. Zajtra nastane nieco, co vo mne zrie uz niekolko rokov a co ma neopusta, v spanku, daydreaming, nocne mory, koma. Zajtra okrem ukoncenia mojho nemotorneho trapenia rozozvucim zvony, ktore, ale sak su to vsetko len moje trapne kydy. Dolezite su ciny. Dobru noc.