Od mala som vedel, ze som predurceny vykonat raz nieco velke. Nieco, co pohne, inac povedane zalomcuje a trhne svetom. Nieco velkolepe. Uz na prvom stupni som mieril vyssie ako vacsina mojich rovesnikov. Kym niektori z nich chceli hravat za Slovan alebo vtedy este za Inter, ja som to mal v rovnakej discipline namierene rovno na stadion Santiaga Bernabeua. San Siro prinajmensom. Nechcel som byt lekar na Kramaroch, chcel som zastavat funkciu ministra zdravotnictva v budove o par desiatok metrov naspat smerom na Stromovu. V hudbe ziaden patclenny boyband, na ktorom mlade dievcatka vecer pred spanim masturbuju, ziaden frontman kapely, ktory je vo svojej samodezignovanej pozicii hovorcu a nespratnika v jednom, viac na smiech, nez ze by mal vzbudzovat uznanie a respekt. O to o co mame stat. Toto je pre vas, co si nevidite na spicku svojho nosa, nie pre mna. Podla vzoru niektorych uspesnych one-man projektov, casto multiinstrumentalistov s kultovym alebo legendarnym tazitkom na vrchu svojej zlozky, som bol v mojich predstavach samostatna organizacna jednotka. Vsetko vratane textov a hudby, neskor ako som dospieval sa k tomu pridali aj organizacne zalezitosti, prieskum trhu a distribucia, vsetko som si osefoval sam. Asi to vyplyva z mojej individualistickej natury. Radsej sam, nez si to nechat pokazit ostatnymi. To je moje prave ja. To druhe, ktore si so mnou viac spajate, tvrdi, ze v jednote je sila. Kolektivizmus. Tvarim sa ako tymovy hrac. Hovorim o organizovani sa, ci uz na pracovisku v odboroch alebo v panelaku so susedmi. Chcel som byt ten predvoj, co inspiruje ostatnych k zmene, k cinom a k aktivizovaniu sa. Ako snad kazda zalezitost v mojom zivote, ani tato nezozala vyraznejsi uspech. Jeden by zaplakal. Predieram sa davov trhovnikov, je sobotne dopoludnie, ludia sa vybrali von vyprechadzat sa zo vcerajsej zvyklosti priotravit organizmus etanolom. Obzeraju si stanky, presuvaju sa lezerne od jedneho k druhemu. Nie som tu kvoli vystavenym predajnym nepredajnym kuskom. Som tu pracovne. Moje ultimatne dielo mam obopnute okolo tela. Cely moj zivot smeroval v kazdom jednom okamziku k tomuto bodu. Nemam najmensiu pochybnost, ze to co sa ide udiat, je jednym slovom povedane nezbytne. Je to vztyceny vystrazny prst. Ale ti, na ktorych nim mierim, za svoje preslapy nezaplatia. Ako je u nich zvykom, ci sa jedna o vykoristovanie svojich poddanych, nesucich eufemisticke pomenovanie podriadeni, alebo sa jedna o nekale praktiky ineho charakteru, nie nebojte sa, ja som to neprehliadol. Uz som svedkom vasich spinavosti tak dlho, ze som sa skoro nechal skorumpovat a svoj boj som vzdal. Pche! Este, ze mam ako taky zmysel pre sebareflexiu, umrtveny no nenulovy pud sebazachovy a viem vcas zatiahnut rucnu brzdu. Snad svojim cinom inspirujem aspon jedneho cloviecika. Aspon jedneho, prosim... Ak sa najde co i len jeden, ma dnesna moja derniera svoj zmysel A ak nie, nejak to zaobalime do vkusneho celofanu s maslou a predame to mladej generacii. Ta si moze zchuti zarebelovat, tak ako to k tomuto veku patri. Uznajme vsak, cela ta predosla cesta k tomuto bodu bola klukata a viedla cez rozlicne zakutia. Niektore zazitky ma poucili a posilnili, niektore ma zas prichytili nepripraveneho, in flagranti, a znovuuvedenie veci do povodneho stavu ma stalo nemalo sil. Tak to uz chodi vo svete, spieva sa v jednom songu. Slobodna Europa ak si dobre pamatam. Este stale je cas vratit sa. Zaradit spiatocku. Alebo iba jednoducho nepokracovat. Nechat vsetko tak, ved ostatne, okrem mojho volneho casu na realizaciu perfekt majsterstucku nebolo pouzite nic ine. Nikto by si nevsimol rozdiel, keby som od toho pred finalnou fazou upustil. No ja som skalopevne presvedceny o tom, ze ja stojim na strane dobra a vy ste ti skazeni a zaporni hrdinovia. Vy ste to, co ma doviedlo k tomuto. Vy. Vy budete mat krv na svojich rukach, vy budete ti zodpovedni za to, co sa stane. Priznajte si to konecne, ta vasa kratkozrakost a alibizmus vam k nicomu nikdy neboli dobre. Ano, v kratkodobom horizonte sa vam to prepecie, hodite starosti za hlavu alebo ich iba zalozite do suflika a nechate kvasit, ale ten smrad, co sa z neho potom vyvinie, ten vas ovali a da vam facku. To su tie vase metody. Metody do seba zahladenych ludi z vyspeleho sveta, ktory drancuje zvysok, kym ho umelo drzi v chudobe. V chudobe, z ktorej sa vdaka vasim dobre zvolenym prekazkam, neda dostat. Ste privilegovani tejto planety. A to len preto, ze ste sa narodili na spravnom mieste. Vela z vas si tohto vydobytku nie je vedomych a nevedia ho ocenit. Byt zan vdacny. Zijete na ukor inych. Bez akehokolvek naznaku spolupatricnosti umyselne ignorujete fakty, ktore sa vam snazia mne podobni predostriet. Neodkomunikuvavaju ich komplikovane, kazdopadne, aj ja viem, ze pravda sa tazko pocuva. Mate klapky na ociach, zadupavate vlastne svedomie a utekate od empatie. Tato myopia je vsak chcena a dobre vykalkulovana. Ak by ste si mali priznat, do akej miery sa podielate na roztvarani noznic reprezentujucich socialne vazby medzi jednotivymi triedami, asi by ste si museli uvedomit svoj podiel viny alebo prebrat zodpovednost. Ano, aj vy radi rastiete, kultivujete sa, nie vsak tymto smerom. Priznat si pochybenie, na to nema kazdy. Snad vam raz svitne. Jedine, co nateraz viem, je ze pre mna to je v tejto zalezitosti posledny hod kockami. Pre mna uz potom neexistuje. Uz sa nepozeram, co je za tym. Pre mna nic. Pominutelnost je tak krasna...