Ak si myslite, ze tie peniaze od Marcela potrebujem na nejaku surovinu alebo pridavok do koncovej zmesy, ste na omyle. Alebo rovno hotovy produkt. To podcenujete moju zrucnost a DIY postoj. Precitajte si predosle dielo, ktore som sa opovazil dat vam do pozornosti. Je to jednoduchost sama o sebe. Na to, aby som spustil ten svoj ohnostroj, si na finalnej stacii mojej cesty kupim par flias cistidla a moj rokmi ziskany know-how uz spravi, co bude potrebne. Rad by som si ale, viete co... Kedze som vam svoje perverzne chutky naznacil o par riadkov vyssie, mozno to, ze si nespravim dobre, mozno to vnimate aj pozitivne. Ja nie. Cesky su najvacsie prasata v celej Europe. Necham Marcela s jeho dementnymi vyhovorkami, neochotou pomoct, co pomoct, vratit mi co je moje. Dal mi liter, ze zvysok musi pockat. Vratim sa na squat, donesiem desat lahvacov, vrece zemiakov, cistiace prostriedky, zapalky, skratka veci, co sa urcite budu niekedy hodit. Nikto si ani nevsimne, ze som sa unuval. Nevadi. Posledny den medzi drobizgom. Sedim si na dvore, popijam pivo, ponukol som aj toto dredate cudo, neodvazim sa zaradit ho rodovo medzi F alebo M. Trochu sa mi naduje poklopec, bezpohlavnika by som rad pridat do portfolia. Zbierky tromfov inac povedane. Mozno by mi aj vyhovel...Not. Zbalim si veci, rano ked vstanem vypadnem smer Hlavni nadrazi. Listok s cielovou stanicou Dresden. Cely sa trasiem, ako sa moj plan blizi k realizacii. Na perone si pohmkavam nejaku vlezlu melodiu, co hrala soferovi elektricky z radia. Prejdu okolo flojdi, nepohnem ani brvou. Doklady mam. Beznemu pochodzkarovi obsah mojho 60litroveho ruksaku nic nepovie. Stejne, lepsie je, ze ma nechaju na pokoji a straduju si to k vyrastkom, co popijaju vodku s dzusom. Prestavam vnimat. Vlak je pristaveny, najdem si miesto, s kludom mne vlastnym si prezeram posledny raz vlakove nastupiste. Som zvedavy, ci sa na mna nakoniec pride. Urcite, ze hej. Dnesne metody vysetrovatelov a forenznych onych su na velmi vysokej urovni. Premyslam, ako o mne bude vyzerat epizoda dokumentarneho cyklu sociopati, ktori nevytrcali z davu. Alebo nimandi, ktori nevedia prijat, ze ich udel, je byt nimandom. Je mi luto, vy sa uspokojte so stredajsim futbalom v prenajatej telocvicni, piatkovymi pivami a dookola omielanymi argumentaciami, je uplne jedno, comu verite, co z toho, co podsuvate ako vas nazor, je vami vymyslene alebo len prebrate niekde zo zdroja, ktoreho kredibilita pokulhava. Cesta krasne ubieha, cochvila prekrocime hranicu. Svoje harampani nechavam v kupe a idem sa prejst na koniec vlaku a naspat. Trochu cmuchat a srat sa vam do vasho zivota. Prezriem si ako travite cas sudoku alebo krizovkou, pojedate rezne medzi dvomi drevorubackymi pecnami chleba, ako si niekto mysli, ze to pohladne dievca, co s nim zdiela lebensraum na dobu vymedzenu cestou, ako si niekto mysli, ze to je osud a oni sa maju zoznamit. Nudi ju svojimi recami o svojom spolocenskom zivote, rozkecava sa o svojich hobby, nic, ide sa dalej. Backpackeri, commuteri, rodinky, co sa tesia na vylet v skopcakove, mimochodom, vsimli ste si ako zacinam rozpravat po cesky? Ved to prejde. Vnutorny monolog nemusi mat strikne stanovene pravidla, nikto ma nepoopravi a nezacne mi vycitat ako prznim svoju materinsku rec. A ze je krasna, len co je pravda. Prechadzam okolo svojho kupe, teda nie ze by som ho vlastnil, to len ze tam mam odlozene sakypaky. Nachvilku sa zastavim, premyslam, ci ma vobec zmysel pokracovat dalej na opacny koniec supravy. Zvedavost nepusti. Mozno najdem vyherny tiket. Alebo poklad v inej forme. Soulmate, girlfriend, a reason to be. Neprehanajme. Rovnaky obraz sa mi naskyta aj v opacnom smere, len v ruzovom. Asi som prilis narocny. Idem vyprazdnit svoje utroby, vona vykalov vo mne nechava prijemny pocit. Uz sa ani necitim tak previnilo za svoju uchylku, nie ako ked som to v sebe objavil. Predtym ako stihnem vykonat nieco nechutne splachnem a vratim sa naspat na svoje sedadlo. Obzeram si staru rozkyslu babu, co okupuje dve miesta, dufam, ze tak ako v leteckom priemysle, jej korpulentnost nalezite spoplatnili. Neviem preco sa zaoberam takymito vecami. Bude mi nesympaticka, tym to bude. Ako tak nad tym premyslam zase raz, poslem tentokrat kriticky postreh aj do vlastnych radov. Som dost netolerantny a na ludoch si castokrat vsimnem nejaku ich vadu, ci uz vyraznejsiu alebo skrytu a na nej potom staviam svoj negativny pohlad na osobu ako taku. Neviem, preco som taky. Moze to byt nizkym sebavedomim? Moze. Moze to byt strach z odmietnutia? To akoze ja si vyfantazirujem alebo vykreslim slabe stranky pozorovaneho objektu a predtym ako by si on/ona vsimli nieco na mne, uz ich stiham poslat do minusu. Bude to takto. A mozno to bude aj tak, ze mi nikto nie je dost dobry, lebo mam prehnane vysoke ocakavania od kazdeho. Pritom sam som dost mrzky, zakomplexovany, to sme si uz raz povedali, navyse okrem chemie a lavicovych teorii skoro nic neovladam. Neviem, kto je back home teraz ombudsmanom. Neviem ako sa vola minulorocny vitaz Nobelovej ceny. Jedno aka kategoria. Alebo skor uz sa viac nezaujimam. A hlavne tym veciam neverim. Par rokov dozadu som mal prehlad. Potom som sa zacal zasivat v tych mojich vybusninach, otravnych latkach, kyselinach, co dokazu rozleptat telo na pockanie a pod. Plus literatura pred spanim, co viacerych odradi uz pri prvych riadkoch. Pre niekoho posahane radikalne sprisahanecke pikle. Pre mna denny chlieb pre moju zbludilu dusu. Vlak stoji na velkom nadrazi, napis hlasi Dresden. Hajdemo.