Vystupim na hlavnom nadrazi, slecnu som za tu hodinu a pol, co sme sa pohybovali v nasich zornych poliach, nenacrel. Ako obvykle. Je fajn, ked sa viete osmelit a idete si za tym, co chcete. Ti, co su zakriknuti a nevedia spravit prvy krok, taki myslim v kazdej kulture budu marginalizovani a oznacovani za neuspesnych. Treba si vyticit ciele, hoc len ciastkove. Zaslepenost svojim vlastnym cielom je vsak jeden z najvacsich problemov ludi, ktori zasvatia svoj zivot boju za nieco vznesene. Ano, aj oni chcu, aby bolo lepsie a aby sa sucasny nevyhovujuci stav veci zmenil. To vsak vonkoncom nestaci. Mal som jedneho znameho. Cely svoj doterajsi zivot sa hybal od jedneho svetonazoru, filozofii, nabozenstvu k druhemu. Bol extremne nestaly, vasimi slovami, hladal sa a skusal vselico mozne. Chvilu pobehoval po meste s holou hlavou na konci ktorej sa vynimal copik s harekrisnakmi. Potom zas vsade nosil Koran, vyvracal zauzivane stereotypy o moslimoch, teraz neviem, ci zalozene na nejakych realnych zakladoch alebo iba plynuce z nepochopenia inej kultury. Ale to je nateraz jedno, sustredme sa na Tukiho. Raz bol libertarian, potom zas dobrovolnicil pre socialnu demokraciu, z jednej strany spektra na druhu. Naposledy, tesne predtym ako som za nim spalil most, sa hlasil k taoizmu. Nikto mu jeho vieru neberie a ani ju nesudi. Len jeho snazenie sa primat ludi v blizkom a sirsom okoli zvazit a dat sancu a pochopitelne neskor adoptovat za svoje jeho presvedcenie, to uz hranici s abnormalnostou. Celkovo to jeho verbovanie pre jeho aktualny postoj mi pride horsie ako to, co hovoria jehovisti alebo mormoni. Ti su aspon neni taki premenlivi. A to uz vobec nekomentujem jeho pokrytectvo ako sa kazdej koncepcii po case otoci chrbtom, co plati aj pre ich privrzencov, ktorych on casto oznacuje vo faze spojenectva za svojich bratov, svoju druhu rodinu. Skoda reci. Co tym celym chcem povedat je, ze by sme nemali byt zaslepeni budovanim a upevnovanim nasho sukromneho hradu, ale obcas si vsimat aj spolocny zamer. Niekedy by ste sa divili, aki vedia byt ostatni ludia nastaveni na spravnu vlnu. Dost bolo tohto mudrovania. V Pragli sa zdrzim maximalne tak tri dni. Nakupim par komponentov do uz naprojektovaneho rozrobeneho...ehm, co to vlastne vyrabam? Prototyp? Pracovny nazov 2015/AA-Item#001. Opat vsetko v zasade opatrnosti, nech nevzbudzujem zbytocne podozrenie a nech nedam kukuckam hint, oni si uz potom 1 plus jedna zratat vedia. O tom som uz hovoril predsa. Zbehnem na Ziskov, kde je squat Klinika, predstavim sa, poviem kto som, spomeniem par momentalne aktivnych mien od nas doma, ze prichadzam na ich odporucenie. V ramci koherentnosti mojej sarady sa este opytam, ci ich nahodou nekontaktovali a neupovedomili, ze sa chystam zastavit. Vraj nie. Miestni ze to musia prebrat, lebo je nadstav, mam sa vratit vecer po deviatej. Motam sa mestom, od jedneho hotspotu k druhemu, je ich tu pozehnane. Aj tych nezabezpecenych. Presurfujem sa az k osem styridsat pi-em na mojich hodinkach, vyberiem sa smer levicacka chazka a jejich klukofskoholcici klubovna. Decka mi pobyt odobrili, navyse, ak sa zdrzim len tak kratko, no problem. V areali prave prebieha prednaska, ako sa spravat pri zatykani a ako celkovo zvladnut rozmluvu s policajtom. Len tak sa tam prechadzam, naoko nadvazujem nove znamosti, plkame o stihani ich kamosov, ja vravim, ze k nam takato dobre naplanovana a presne mierena kampan este neprisla. Ze u nas to je celkovo mrtve, obcas PA nieco spravi a co sa tyka policajtov, kazdy kto ma trochu prehlad, ti potvrdi, ze sme policajny stat. Cetnictvi si vyskakuje a uziva si tej situacie. Po asi polhodke sa ospravedlnim a idem si lahnut. Zaspim relativne rychlo, no o druhej ma nieco zobudi, niekde pleskli dvere, asi prievan. Prejdem sa na malu a supsup naspat pod paplon. Druha faza spanku, deja vu. Opat sa vratil ten rekurentny sen. Stary znamy scenar, akurat miesto a hlavna protagonistka su ine. Tentokrat neviem urcit, kde sa nachadzame. Ak si moj mozog tuto lokaciu uplne celu nevykonstruoval a nevytvoril len na zaklade podobnosti s nejakou, uz raz videnou... Sen sa ako vzdy zacina, ako sprejom pisem na stenu “I wanna see your world in flames”. Zbavim sa aerosolu aj rukavic a utekam hore kopcom na vrchol, kde ma uz caka Ona. Zakazdym vyzera odlisne. Dnes mam docinenia s vernou kopiou srbskej tenistky Any Ivanovicovej. To nemoze byt proti srsti ziadnemu chlapovi na tomto svete, bez ohladu na jeho vkus, libido alebo sexualnu orientaciu. Pripojim sa k nej a vtedy sa ozve prva rana. V doline sa rozputa male inferno. Nastavene naloze odpalujeme na dialku z kopca. Oi, I came here to wreak havoc, got that? Cely spektakl netrva dlhsie ako dve minuty, vzdy je velmi intenzivny, obdivujeme nase dielko z dialky. Ludia nariekaju, prakticky sme mestu ustedrili definitivne K.O., a to je pre nas oboch chemia a vybusniny len hobby, ani moja druzka nema ukoncene vysokoskolske vzdelanie v tomto smere, dokonca nepresla ani ziadnym zahustenym vycvikom, mame co docinenia s uplnym samoukom. Obaja vsak disponujeme vervou takou, ze nic nie je nemozne. Sme do seba zapleteni, hladime sa, citim jej vzrusenie. Odpovedam jej, trhame zo seba saty, uz sa k tomu schyluje, ked v tom opat vstanem. To sa stane zakazdym, tesne pred milostnym aktom reziser rozkaze dvihnut oponu. Pekne dakujem.