Ten den som sa zobudil skor, ako je budicek a vyzenu nas von na ranajky. Lezim si, myslim na Mel, vnutorne si pripustim, ze mi chyba. Uz to je sedem mesiacov, co sme sa naposledy pri rozluckovej zurke videli. Ja sa tvarim ako ze nic, ale kazdy jej list ma rozradosti a precitam si ho zakazdym aspon zo tri razy. Karol je trochu nachladnuty, potahuje a smrka. Ideme na ranajky, ovsena kasa s vlaznym cajom. Pri stole hram zamysleneho nech nemusim viest tie nikam neveduce debatky. Lezu mi na nervy. Spolocne stolovanie je pre mna povinnost. Prevezu nas do fabriky, ja si robim svojim tempom, ide mi to od ruky, ale tento Mario ma nieco za lubom. Stale sa okolo mna obsmieta, dava mi temy, nesedi mi to nejak. Vsimnem si, ze mi chybaju cigy. A skoncili u neho. Razne si ich vypytam spat, on ze klud, vsimnu si to sluzbukonajuci dozorci a riesia to. Vrati mi ich a na neho nazjapu. Tym to povazujem za uzavretu vec. On nie. Kuju na mna kulehu. Obzeraju si ma z dialky. Tento pocit poznam, fet ti ho vycari v hlave v akejkolvek situacii. I am sober though... Nastastie je obedna pauza. Cakam, ze mi vyrazia z ruk podnos alebo mi obleju privarok, nic. Snad nejsu taki detinski. Ostatne, nie oni su tu obetou ich chmatactva. Prezuvam rychlo, pretoze nieco je ocividne vo vzduchu, toto by vycitil kazdy. Vraciame sa spat. Uz dobru tristvrte hodinu to v sebe drzim, idem nad limit. Odbehnem si bokom. Ako si tak mocim a som zazraty do vyprazdnovania svojho mechura, tak ma obkolesia traja cigosi spredu a jeden odzadu. To bol ten Mario. Nevidel som ho, ale ten uder zeleznou tyckou som citil. Ako sa vazen dostane k takemu nastroju? Jednou presnou ranou mi zlomil lebecnu kost. Lezim si na zemi, zivot zo mna pomalicky, ale isto vylieza a vzdaluje sa. Este sa mi pred ocami mihne usmiaty Muet, stary otec, Melania, Karol, a potom si uz nepamatam...