je to podla mna o pocitoch, ktore nie su kvantifikovatelne ani nijak vedecky meratelne, takze preto sa nazory ludi na toto rozchadzaju. nikto sa nemoze dostat do koze toho druheho a vediet ako presne to preziva.

nemyslim ze sa da porovnavat vztah k jedlu so vztahom k cloveku, pretoze ak by bol aj ten zalozeny len na uspokojovani pudov, nemalo by to dlhe trvanie. a v takychto pripadoch vlastne ani nemava.

moj nazor je, ze to vsetko suvisi s intimitou vo vztahu. a to je vlastne tiez len pocit. urcity dusevny suzvuk, na ktory vyjadrovacie prostriedky jednoducho nestacia. pre mna je to nieco, co dodava mojmu spoluzitiu s danym clovekom jedinecnost. dalo by sa povedat, ze je to pre mna zdrojom zivotnej energie a daj ovod, preco sa kazdy den rada vraciam domov. nemam rada slovo "seriozne", pretoze si ho casto beru do ust ludia, ktori si ani nie su isti, co tym presne myslia, len aby uspokojili otazky okolia.

pre mna prave ta jedinecnost dusevnych interakcii vo vztahu znamena, ze beriem partnera v podstate ako svoje druhe ja. neexistuje dalsia osoba, ktora by vo mne mohla vyvolat identicke pocity. proste je pre mna "one of a kind".

viackrat som sa presvedcila, ze ak ta nieco nuti svoj vztah neustale analyzovat, rozoberat ("co tym asi myslela, ked urobila/povedala to a to?"), hladat si pripadne unikove cesty ci podvedome tuzit po tom, aby ta ten druhy neustale uistoval o laske k tebe, nieco nie je v poriadku.

je jasne, ze nemozes vediet, ako sa veci budu vyvijat a co bude o rok, o pat ci o 10. moze do toho skocit vselico, nikdy nemas 100% istotu, ze to vydrzi navzdy. ale ked vsetko plynie ako pokojna rieka a ubera sa to prirodzenym smerom a ked vas spolocne zazitky a pripadne krizy, ktore prekonate, stale viac stmeluju miesto toho aby vas rozdelovali, je podla mna velka sanca, ze to vyjde.

hacik je vsak v tom, ze to tak musia citit obaja. a preto je podla mna stale menej vztahov, ktore by vydrzali tak dlho. ludia menia rebricek hodnot, su stale menej pristupni kompromisom, do seba zahladeni odmietaju konstruktivnu kritiku, casto jednaju povrchne bez toho, aby si to uvedomili. a vzletne svoje pocity nazyvaju laskou a pritom su uz o mesiac s niekym uplne inym. myslim si, ze vytriezvenie nastava vo chvili, ked zistia, ze uz nedokazu predstierat, ze im urcite veci nevadia.

a to je na tom to smutne - ze sa radsej pretvaruju a potom to uzavru tak, ze bude najlepsie skoncit, nez aby sa postavili problemom tvarou v tvar. asi im to za to proste nestoji, mozno si myslia, ze niekde vonku na nich caka niekto nekonfliktny, s kym budu stastnejsi.

btw, byt vo vztahu 100% spokojny a chciet nieco ine su podla mna vyroky, ktore si navzajom odporuju. myslim si, ze vzdy je dovod, preco hladas nieco dalsie. mozno je potiaz v tom, ze si to proste ludia nechcu pripustit a uchyluju sa kvoli tomu k alibizmu :)