18. júla, 2009.


Pacient na reťazi 4.


Podnetom pre tento blog je otázka diskutujúceho na Changenete o konkrétnom riešení prípadu, a aj keď je určená pre inú diskutujúcu, chcem na ňu odpovedať aj ja.


Pre začiatok navrhujem predovšetkým to, aby sa riešenie aspoň úprimne hľadalo, a konkrétne riešenie pre tých, čo sa desia dlhých textov, je v posledných 5 odstavcoch, počínajúc otázkou č.10).

V prípade pacienta R.A. sa žiadne riešenie nehľadá, veď sa predsa už dávno našlo! Hoci je už na prvý pohľad absurdné a skratovité, predsa je účelovo vydávané primárom, riaditeľom a štátnymi orgánmi za riešenie jedine možné. Jediný, aj keď neobyčajne variačne rozpracovávaný argument je pacientova (dávno minulá) neobyčajná sila a jeho agresivita na strane jednej, a na strane druhej „nemožnosť“ ochrániť personál a ostatných pacientov inak, ako jeho uviazaním do reťazí, všetky ostatné možnosti už boli údajne vyčerpané.
Pritom je zrejmé, že zďaleka neboli. Nielen čo sa týka vybavenie oddelenia, ale najmä organizačného zvládnutia profesionálneho postupu zamestnancov v daných podmienkach, za čo primár oddelenia a riaditeľ nemocnice zodpovedajú. Toto všetko je na žalostnej úrovni. Dokumentuje to úradný záznam primára z pokusu pacienta o útek zo dňa 7.7.09, čo primár, okrem riaditeľa a námestníčky, poslal na vedomie aj mne. Prečo vlastne - čo má toto „gesto“ od primára, čo ma verejne označuje za zákerného klamára, predstavovať ? Víťazne do V roztiahnuté prsty alebo zdvihnutý prostredník ? Akože pacient je zúrivý a nie zúfalý, ako si písal, tu to máš ?!
A čo iné sa dalo čakať ? Už 19. mája som kolegom, vrátane primára, napísal hromadný mail, že toto „riešenie“ povedie len do povestnej slepej uličky a do začarovaného kruhu s možným tragickým vyústením, teda inými slovami, dajú sa očakávať podobné veci. Napokon, pokus o útek, pri ktorom pacient nikoho nezranil, sa myslím celkom legitímne dá považovať naozaj skôr za prejav pacientovho zúfalstva, než zúrivosti.


Ale som rád, že mi to primár poslal, a dávam to sem aj pre ostatných, v originálnom znení, iba mená personálu a pacientov sú nahradené písmenami abecedy, počínajúc písmenom A, nemajúcimi vzťah k ich menám skutočným.


________________________________________________________________________________________________


Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela Pezinok
II. Psychiatrická klinika SZU Mužské oddelenie
Tel: +421 33 6482 - 318, -210



Vec: R.A. – napadnutie zdravotnej sestry a pokus o útek


R. A. nar xxxxxxxxxx, bytom xxxxxxxxxxxxxxxxx je od 19.11.2007 na výkone ochranného psychiatrického liečenia. Po udalostiach z predchádzajúcich mesiacoch bol pacient fixovaný v špeciálnych remencoch s pripútaním o posteľ reťazami s nastaviteľnou dĺžkou, umožňujúcou pohyb pacienta. V posledných týždňoch sme pristupovali i k čiastočnému odfixovaniu, jednak na niekoľko hodín denne bol prifixovaný len jednou rukou, čo umožňovalo pohyb okolo postele, jednak sme umožňovali, a to skoro denne i hodinu bez fixácie pod dozorom 2 pracovníkov SBS, kedy sa pacient sám naobedoval, osprchoval.
Dňa 7.7.2009 bola u pacienta prevedená toaleta, od 12.15 bol odfixovaný, naobedoval sa, osprchoval. Od 13.15 do 17.30 bol fixovaný na jednej ruke. O 20.45 začal naliehavo kričať, žiada o vytiahnutie močovej fľaše a zatiahnutie závesov na balkóne., Do izby vošla zs A a s. B, pracovník SBS stál pred otvorenými dverami na chodbe, pacient ho nevidel. Pacient ležal prikrytý v posteli. Bolo vyhovené jeho požiadavkam, vyliata močová fľaša. S. A. zaťahovala závesy na okne. V tom okamihu pacient prudko vyskočil z postele (bol odfixovaný!). Vytlačil s. A na balkón o mreže. Mal nepríčetný, sklenený, meravý pohľad, červený v tvári. Pýtal si kľúče. Kľúče mu zo strachu sestra dala do ruky a kričala na SBS. Pacient vybehol z izby. V tom okamihu ho pracovník SBS spacifikoval, na pomoc mu pribehli ešte pacienti C a D, bol privolaný ďalší pracovník SBS z prijímacej ambulancii, ktorý urýchlene pribehol. Pacient bol následne fixovaný za pomoci personálu a SBS, o 21.00 bola o udalosti informovaná SKL II MUDr. E. Pacient sa naďalej hádzal na lôžku, mykal reťazami, nadával a vyhrážal sa personálu, koprolalický, vyhráža sa personálu, obzvlášť riaditeľovi a primárovi, že ich zabije: „ jebem vás všetkých, celý Pezinok, všetkých prijebaných nakazených doktorov, nechcem vás ani vidieť... už som napísal list cudzineckej légii... skurvený Janoška a riaditeľ...oni za všetko môžu...buzerantské piče... a podobne.
SKL MUDR. E naordinovala fixáciu a podanie Haloperidolu a Apaurinu im. Do 0.30 nespal, kričal rôzne požiadavky, bol hydratovaný, prikrytý.
Dňa 8.7.2009 pri vizite pacient naďalej vulgárny, nepokojný, opakovane sa vyhráža zabitím, udáva, že poslal list legionárovi.
Pri mimoriadnej udalosti nedošlo k zraneniu zdravotného personálu.
Vzhľadom na závažnosť stavu a riziko úteku, agresivitu prijímam zvýšené bezpečnostné opatrenia, prísna izolácia, fixácia na lôžku, zvýšenie medikácie.


V Pezinku 8.7.2009


MUDr. Dalibor Janoška
Primár oddelenia II. PK SZU MO



Na vedomie: Doc. MUDr. P. Černák, riaditeľ PNPP
MUDr. E. Žigová, námestníčka ÚZS

_________________________________________________________________________________________________





V každom prípade je už jasné, aj keď to primár zrejme nechápe, že tento záznam jeho argumentáciu o jedinom „nevyhnutnom“ riešení týraním pacienta v reťaziach zásadne spochybňuje.


Vyvstávajú tieto otázky:

1) Ako je možné, že pracovník SBS sa pred pacientom „schovával“ na chodbe, že nevošiel spolu so sestrami do izolačnej miestnosti? To sa bál, alebo mala byť sestra niečo ako "návnada" ?

2) Prečo si vopred neprivolal druhého kolegu z prijímacej ambulancie a nepočkal na neho, ak musel byť druhý kolega nevyhnutne pri nejakom príjme ( čo by sa však dalo preukázať časovými údajmi prijímaného pacienta z počítačového systému, ak vôbec vtedy nejaký príjem bol!)

3) Musel tretí pracovník SBS byť vtedy na vrátnici? Kedysi zvládli zatelefonovanie lekárovi a zdvihnutie rampy pre sanitku na vrátnici aj vrátničky, dôchodkyne, ktoré však dostali výpoveď, keď si nemocnica najala SBS. To neznamená, že profesionáli, ktorí dokážu spacifikovať agresívneho pacienta, nie sú v psychiatrickej nemocnici potrební, naopak, robia si svoju prácu tak, ako im prikážu, často obetavo pomáhajú, sme im za to vďační. Iná vec je, ako je ich využitie tými, čo za oddelenie a nemocnicu zodpovedajú, zorganizované. Takže nejde o neriešiteľný problém, v konečnom dôsledku je to len otázka vynaloženého úsilia a peňazí, ktorých nedostatok nesmie byť ospravedlnením pre porušovanie ľudských práv pacienta, ani keď je (bol) extrémne silný. Ale v Pinelovej nemocnici prijali riešenie, že reťaz je lacnejšia a dodržiavanie ľudských práv je nám síce všetkým drahé, ale len vtedy, ak nie je pridrahé.

4) Musela mať sestra, vstupujúca do izolačnej miestnosti k pacientovi, pri sebe kľúče od všetkých dverí, nemohol mať kľúče radšej sprevádzajúci SBS-kár?

5) Je naďalej udržateľný obraz o pacientovi, ako o supersilnom monštre, keď ho SBS-kár ako sa píše, po vybehnutí z izby spacifikoval, s pomocou dvoch pacientov a napokon s pomocou kolegu a personálu aj opäť zafixoval ?

6) Čo sa dialo s pacientom od 17,30 hod až do incidentu o 20,45 hod ? Neexistujú vari záznamy, vyžadované zákonným predpisom o použití obmedzovacích prostriedkov o kontrolách takto fixovaného pacienta ? Ale načo sa pýtať na dodržiavanie zákonného predpisu, ktorý sa obchádza v tom podstatnom, že obmedzovacie prostriedky musia byť použité “na najkratšiu” dobu, ibaže by za “najkratšiu” dobu boli považované celé mesiace, čo je pacient v reťaziach.

7) Prečo primár v diskusii k článku v SME vo svojom príspevku “Fakty k prípadu” klamal, že pacient:


• Nebol permanentne bez pohybu, bol fixovaný s voľnosťou pohybu, niekedy za jednu ruku, ak to bolo možné mal i možnosť úplne voľného pohybu, hygieny, a to i v posledných mesiacoch

keď teraz, v úradnom dokumente pre riaditeľa a námestníčku uvádza, že to bolo len v posledných týždňoch (zrejme v čase, kedy si uvedomil, že vec sa už nebude dať ututlať), čím priznáva, že pacient bol od februára dlhodobo, až na posledné týždne, kompletne za obe ruky fixovaný reťazami o posteľ non-stop vo dne v noci? Odpoveď na túto otázku súvisí s tou predošlou.
A potom, veď riaditeľ aj námestníčka sú podľa stanoviska ministerstva zdravotníctva denne informovaní o stave pacienta a písať im niečo iné by nemalo význam. Možno vtedy, keď to primár písal, ešte nedostal ten nápad, poslať záznam aj mne. Chybička se vloudila.

8) Je udržateľné tvrdenie, že pacient nie je schopný reálne vnímať svet okolo seba, že nie je schopný, keď chce, postupovať racionálne, čo je síce jeho väzniteľmi považované za ďalšie mínus, ale čo by bolo pre jeho prípadných terapeutov jednoznačné plus ? Pravda, ak bude mať to šťastie, že sa ním niekedy budú zaoberať aj tí, čo ho konečne začnú liečiť. Nesvedčí v jeho prospech aj to, že sestru, hoci to mohol spraviť, ani nikoho pri pokuse o útek nezranil? Že mu naozaj šlo len o to, aby sa zachránil pred týmto týraním, ktoré už trvá jednoducho pridlho? Alebo by sa mu malo na tom odelení páčiť pri tom, čo tam s ním stvárajú ? Nie je útek potvrdením viac jeho ľudského zúfalstva ako živočíšnej zúrivosti ?

9) Aký je stav pacienta teraz?

Citát zo stanoviska Ligy za duševné zdravie, ktorá vykonala v nemocnici riaditeľa Černáka osobnú návštevu pacienta dňa 10.7.2009 – je dôležité nie pre svoje prekvapivo celkové kompromisné vyznenie, čo je prekvapivé už menej, ak vieme, že Dr.Černák je dlhoročným členom Správnej rady a zároveň aj Odbornej rady Ligy!) ale preto, že tento konkrétny výňatok poskytuje jasný dôkaz o tom, že pacient bol v čase návštevy už štvrtý deň k o n t i n u á l n e - sprísnene ! - fixovaný.

... v čase osobnej návštevy bol pacient fixovaný pomocou špeciálnej manžety reťazami o rám postele na oboch rukách. Pacient odpovedal na otázky, dožadoval sa uvoľnenia z fixácie na niekoľko hodín denne aspoň v rámci izby. Zároveň si uvedomoval, že súčasná sprísnená fixácia je dôsledkom jeho agresívneho správania zo dňa 7.7.2009, kedy zaútočil na sestru v službe. Presvedčili sme sa, že pacient na oddelení je monitorovaný kamerou. ...


10) Konečne otázka posledná, o jednom či dvoch konkrétnych riešeniach, otázka vyplývajúca zo všetkých ostatných, ponúkajúca ľudské riešenie a aj riešenie prepotrebne rýchle, ak uvážime, ako kruto je tento človek týraný od pokusu o útek, ak zvážime ešte aj tieto letné horúčavy, to je na zúfanie nielen pre pacienta, ale aj pre čo len trochu empatického človeka.

Je vari naozaj prejavom naivity požadovať urýchlené vynaloženie čo aj enormných finančných prostriedkov a organizačného úsilia na zabezpečenie adekvátnej liečby pacienta v nemocnici v dobre zabezpečenej miestnosti, s dostatočným počtom skutočných profesionálov, tak, aby pacient vedel, že sa ujsť jednoducho nedá, a preto by sa o útek ani nepokúšal, s takým režimom, vrátane kvalitnej liečby, aby nemuselo dochádzať k tomu, prečo je tento prípad taký otrasný, teda ku kontinuálnemu mučeniu pacienta v reťaziach?

Nie je naopak prejavom príslovečného farizjestva, keď riaditeľ pobúrene reaguje na návrh kolegyne na poslednom seminári, ktorá ma (okrem jediného ďalšieho kolegu, čo sa otvorene postavil na moju stranu) nesmelo podporila otázkou, či by sa nemalo, ak pacienta nechceme držať v reťaziach, zvážiť hoci čo aj len dočasné, núdzové riešenie, len na prechodný čas, a ak by to chcel aj pacient, umiestniť ho v inom zariadení, napríklad v ústave pre obvinených a odsúdených s duševnou poruchou v Trenčíne, kde by po vynaložení čo aj špeciálneho administratívneho úsilia štátnych orgánov, čo teraz bezradne krčia plecami, mohol pacient, ako vskutku výnimočný prípad, získať nejaký špeciálny štatút alebo režim, vrátane lekárskej starostlivosti ?

Som presvedčený, že mala pravdu ona a nie riaditeľ, aj keď sa na ňu suverénne oboril zastrašujúcou otázkou: "A TY MÁŠ ATESTÁCIU Z PSYCHIATRIE ?!"

Všetko musí byť prijateľnejšie, ako mučenie človeka! Akákoľvek administratívna, papierová prekážka, ktorá k reálnemu mučeniu vedie, musí byť odstránená. Veď zmyslom a účelom predpisov, vyžadujúcich liečenie duševne chorého v nemocnici, a nie napríklad v zariadení pre obvinených a odsúdených s duševnou poruchou, je práve ochrana jeho ľudských práv, základná civilizačná zmena chápania viny a trestu a potreba liečby, a nie jeho trestanie. Ale práve tento princíp sa v Pinelovej nemocnici na oddelení, nevybavenom dostatočne ľudsky (v najrozličnejšom význame), nevybavenom materiálne a ani organizačne, pre zrejmé zlyhanie zodpovedných na všetkých úrovniach, u pacienta R.A. nedodržuje, je to tu paradoxne práve naopak. Pacientove ľudské práva, ktoré by mali byť v nemocnici chránené, sú práve tu porušované tým najťažším a pre civilizovaný svet nepochopiteľným spôsobom. Je síce v nemocnici, ale nie liečený, lebo reťaze agresivitu neliečia, práve naopak, a je na dôvažok v nevybavenej nemocnici aj tak väznený, ale väznený na dnešnú dobu spôsobom vyslovene otrasným, amatérskym, neľudským. Je tu s posvätením štátnych orgánov moderného demokratického štátu stredovekým spôsobom týraný a mučený, so všetkými rizikami pre neho samého a jeho okolie. V tomto je absurdnosť celého prípadu.
Rozpoznanie tejto absurdnosti a ochota prijať atypické, nebyrokratické, ľudské ale hlavne rýchle riešenie, ak je s prihliadnutím na doterajší priebeh riešením najlepším, lebo skončí utrpenie zbytočne mučeného človeka, bude dostatočne vypovedať o našej skutočnej civilizovanosti.



Juraj Gajdoš




_____________________________________________________________________________________________________________


Pacient na reťazi 1

Pacient na reťazi 2

Pacient na reťazi 3

Pacient na reťazi 5

Pacient na reťazi 6