Re[3]: 22.05.2008-11:07:55 :: Remember, remember, the velvet November


node:	Re[3]: 22.05.2008-11:07:55
template:	4
parent:	Re[2]: 22.05.2008-11:07:55
owner:	C
viewed by:
created:	23.05.2008 - 22:29:16

cwbe coordinatez:
866
1551575
948348
3998734
3999227
4003932
4003957

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

ako keby poprava vraha anulovala jeho vrazdu...
aku ma suvislost pocet zavrazdenych s tym, ze nejake konanie je zbytocnym potencionalnym rizikom pre nevinnych ludi?

0000086601551575009483480399873403999227040039320400395704004396

kopec konani je zbytocnym potencialnym rizikom pre nevinnych ludi - pamataj na to, az si nabuduce sadnes do auta - svojim konanim - jazdou v aute - si tiez potencialnym rizikom pre nevinnych ludi

000008660155157500948348039987340399922704003932040039570400439604004530

A ked uz tak, dam aj neadekvatne pravne zastupenie.

Akého právneho zastúpenia sa dostáva obvineným, ktorí nemajú dostatočné prostriedky ma to, aby si za služby advokáta zaplatili? Kazachstan, Turecko, Thajsko a iné krajiny odpovedali v rámci prieskumu uskutočneného OSN v roku 1999, že pokiaľ nemá obvinený dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie obhajcu, tak mu ho štát na svoje náklady pridelí. Japonsko, Libanon a Togo však uviedli (a nie sú jedinými krajinami), že automaticky neposkytujú právneho zástupcu vysokej kvality za verejné prostriedky tým, ktorým hrozí trest smrti.
Je zrejmé, že obvinení, tým majú väčšiu možnosť, že dôjde k spravodlivému prejedaniu ich prípadu a že nedôjde k procesným ani iným chybám, čím je ich právny zástupca skúsenejší.
V USA sa konal prieskum v ktorom sa zistilo, že obvinení zastúpení právnikom prideleným štátom boli na trest smrti odsúdení 2.6 krát častejšie ako obvinení zastúpení vlastným právnikom.
Rozhodnutím Najvyššieho súdu v prípade Strickland v. Washington (1984), bolo ustanovené že obvinení z trestných činov za ktoré im môže byť udelený najvyšší trest majú právo na „účinnú pomoc právnych zástupcov“, ktorí by mali byť na danú prácu náležite kvalifikovaní. Je však známe, že právni zástupcovia pridelení súdom sú v porovnaní so súkromnými právnymi zástupcami výrazne slabšie platení.
V Alabame neexistuje štátom platený verejný systém právneho zastúpenia. Páchatelia, ktorí si nemôžu dovoliť vlastného obhajcu sú zastúpení obhajcami, ktorí sú pri zastupovaní klienta podrobení prísnemu obmedzeniu výšky odmien. Do roku 1999 dostávali právnici v Alabame za zastupovanie klienta ktorému hrozil trest smrti najmenšie odmeny v celom USA (20 dolárov na hodinu za zastupovanie mimo súdu a 40 dolárov na hodinu za zastupovanie na súde).
Právnici sú rovnako ako iní ľudia priťahovaní prácou za ktorú dostanú lepšie zaplatené. Málo kvalitných právnikov je ochotných zastupovať najťažšie, emocionálne náročné prípady za odmeny, ktoré patria medzi najnižšie v celej právnickej profesii. Kvôli vyššie uvedeným skutočnostiam často dochádza k tomu, že sú obvinení z trestných činov zastupovaní nekompetentnými právnikmi, alebo právnikmi, ktorí nevenujú príprave obhajoby dostatočný čas a pozornosť.
Podľa výskumu ktoré urobil Chicago Tribune zo 131 popravených páchateľov počas doby keď bol George Bush guvernérom Texasu bolo 43 zastupovaných obhajcami, ktorí boli potrestaní za zneužitie úradnej moci. 40 z nich nepredložilo žiadne dôkazy v prospech svojho klienta, alebo predviedli iba jedného svedka.
Asi najpozoruhodnejší prípad nekompetentného zastupovania je prípad Burdine v. Johnson. Burdine bol odsúdený na trest smrti v súdnom konaní, ktoré trvalo len 3 dni. Obhajca Burdina počas prejednávania veci viackrát zaspal (právnik tvrdil, že sa koncentroval). Burdine sa proti rozsudku odvolal s tým, že mu nebola poskytnutá adekvátna právna pomoc jeho obhajcom. Odvolací súd väčšinou rozhodol, že sa obžalovanému nepodarili dokázať, že právnik spal počas kľúčových častí procesu a že tým mohol byť poškodený na svojich právach. Spánok obhajcu neporušil podľa súdu právo obžalovaného na právne zastúpenie garantované Ústavou, pretože Ústava netvrdí, že obhajca musí byť bdelý.
Z vyššie uvedeného podľa abolicionistov vyplýva, že trest smrti je často udelený nie tým „najhorším z najhorších“, ale tým, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť kvalitného právneho zástupcu.
Prívrženci trestu smrti tvrdia, že údaje, ktorými argumentujú abolicionisti sú zastarané, v súčasnosti podľa nich väčšina štátov v USA prideľuje v prípadoch kde môže byť páchateľovi udelený trest smrti dvoch obhajcov. Zároveň boli prijaté prísne štandardy, ktoré musia potenciálni zástupcovia splniť.
Nie je pravdou ani to, že sú obhajcovia páchateľov obvinených z trestu smrti výrazne peňažne podhodnocovaný. Oregon, podobne ako mnoho iných štátov zriadil Úrad na obhajobu finančne nespôsobilých páchateľov. Tento úrad dostal mal roku 2001 rozpočet 75 miliónov dolárov na financovanie svojich potrieb. To je viac ako bol rozpočet všetkých prokurátorských úradov v Oregone v roku 2001 (ten sa pohyboval okolo 50 miliónov dolárov). Peniaze boli okrem iného použité aj na zaplatenie leteniek príbuzných obvineného z južnej Ameriky aby mu poskytli “morálnu podporu“.

00000866015515750094834803998734039992270400393204003957040043960400453004004625

odpoviem za vsetky tri prispevky - ani jeden z nich neprinasa argument proti trestu smrti - ze su pravne systemy nedokonale, to vieme - je to argument na zrusenie trestu ako takeho? alebo je to len argument selektivne na zrusenie trestu smrti?

vratim sa k doprave - skutocnost, ze doprava nefunguje spolahlivo a dochadza pri nej k umrtiam alebo k inym ujmam, je dovodom pre zakaz dopravy? v BA poznam jednu fakt kruto sfusovanu krizovatku, na ktorej dochadza k mnozstvu nehod - co tak postupovat podla tvojej logiky a tuto krizovatku zatarasit a zakazat k nej akykolvek pristup? spolahlivo tak na tejto krizovatke uz k ziadnej dalsej nehode nedojde (:

0000086601551575009483480399873403999227040039320400395704004396040045300400462504004959

Argumentom proti trestu smrti je to, ze nema v modernej spolocnosti opodstatnenie. Ucelom trestneho prava je zlocin potrestat (a odsediet si cely zivot vo vazeni je podla mna dostatocnym trestom, naviac ma zlocinec moznost zmenit sa a moznost prispiet k dobru spolocnosti.
Trest smrti je najma v rozvojovych krajinach vyuzivany na odstranovanie politickych a inych oponentov, je distribuovany nerovnako a casto chybne. Ked sa celosvetovo zrusi, nebude sa moct zneuzivat.
Vysvetli mi preco podla teba treba zlocinca popravit? Preco nie je dozivotny trest dostatocnym trestom? Pomsta? Ukojenie nizkych pudov po odplate.

A inak co sa tyka tej dopravy to je tradicny argument privrzencov trestu smrti, ale podla mna chybny. Aj tejto otazke som sa trochu v praci venoval (aj ked v trochu inom zmysle ako spominas ty), takze nech sa paci:

Jedným zo základných dôvodov existencie každého štátu je poskytovanie ochrany svojim obyvateľom. Prívrženci trestu smrti tvrdia, že pokiaľ trest smrti dokáže zachrániť nevinné životy, tak potom ide o morálne ospravedlniteľnú odpoveď na trestný čin. Abolicionisti na daný argument odpovedajú tým, že existuje istá hranica od ktorej sa už použitie trestu nedá ospravedlniť.
Dvaja významní abolicionistickí profesori z USA Sustein a Vermeule tvrdia, že štát je rovnako zodpovedný za veci ktorým dovolí aby sa udiali ako za veci ktoré priamo vykoná. Štát je teda rovnako zodpovedný za škodu spôsobenú aplikáciou trestu smrti ako za škoda spôsobenú nečinnosťou pri trestaní zločinov (neaplikácia trestu smrti). Podľa tohto princípu majú všetky životy (či už vinných alebo nevinných ľudí) rovnakú hodnotu a ak využívanie trestu smrti zachráni viac životov ako zoberie jeho existencia sa tým ospravedlňuje. Štát na rozdiel od jednotlivcov čelí pri každej činnosti rozhodnutiu aký zvoliť postup na reguláciu správania tretej strany. Preto nemožno označiť rozhodnutie štátu neaplikovať postup ktorý môže zmenšiť akúkoľvek škodu iba za „opomenutie“, ktoré by bolo na úrovni jednotlivca ospravedlniteľné. Napríklad na životy detí ktoré štát “obetuje“ vyžadujúc očkovanie malých detí (vediac, že malý počet očkovaných detí pri očkovaní zomrie) sa podľa tohto princípu pozerá rovnako ako na životy tých detí, ktoré by štát “obetoval“ vtedy, ak by toto očkovanie nevyžadoval (vediac, že veľké množstvo detí môže zomrieť pri rozšírení danej choroby), hoci v prvom prípade by išlo o smrť spôsobenú činnosťou a v druhom prípade o smrť spôsobenú nečinnosťou. Ide o paralelu s ustanoveniami trestného práva, podľa ktorých sa “opomenutie“ počíta ako „konanie“ v prípade keď jednotlivec má “povinnosť“ konať.
Štát má zo svojej podstaty povinnosť konať v prospech svojich občanov a preto sa nemôže vyhnúť zodpovednosti za nekonanie. Pri aplikácii trestu smrti si štát musí vyberať medzi viacerými konkurujúcimi možnosťami čím vlastne robí istý druh “výmeny života za život“.
Keď štát robí rozhodnutia “výmeny života za život“ je jeho postoj k životom na oboch stranách obchodu rovnaký, riskuje životy aj pri konaní aj pri nekonaní. Ani v jednom prípade však nie je jeho zámerom život zobrať. Trestu smrti tvorí výnimku, nakoľko pri jeho aplikácii vyššie uvedená morálna rovnocennosť v prístupe k životom neexistuje. Pri jeho aplikácii totiž keď štát vedome alebo nedbanlivo „berie“ životy tým, že trest smrti neaplikuje a naopak zámerne “berie“ životy tým, že trest smrti aplikuje.
Sustein a Vermuele tvrdia, že nie je rozdiel medzi tým, keď vieme že niekto bude úmyselne konať istým spôsobom a nič s tým nespravíme a tým keď sa týmto spôsobom správali my. Daný princíp však nemožno aplikovať na jednotlivcov, ale iba na štát. Abolicionisti tvrdia, že je rozdiel medzi konaním a nekonaním a úmyselným a neúmyselným konaním. V trestom práve je význam úmyslu jasný, tí ktorí sa úmyselne rozhodli porušiť zákon majú väčšiu vinu ako tí, ktorí konali pod vplyvom okolností. Pretože sa vedome rozhodli konať tak, ako konali, je u nich väčšia pravdepodobnosť že budú konať podobne aj v budúcnosti.
Sustein a Vermuele vylučujú aplikáciu rozdielu medzi zámerným a nezámerným konaním na konanie štátu. Tvrdia totiž, že pri treste smrti by sa na morálny rozdiel medzi zámerným konaním páchateľa, jeho vedomým konaním alebo nedbanlivým konaním nemalo prihliadať, pretože je vždy správne zobrať život páchateľovi v prípade ak sa tým zachráni viac ako jeden iný život (ktorý by sa neaplikáciou trestu smrti stratil). Tento svoj postoj vysvetľujú na „príklade električky”. Podľa nich nie je morálny rozdiel medzi zhodením chodca z mostu pod kolesá električky, ktorá má pokazené brzdy keď tým zachránime životy piatich iných osôb nachádzajúcich sa na električkovej trati (ktorých by inak električka zabila) a tým, ak tú istú električku prehodíme na druhú koľaj na ktorej sa nachádza iba jedna osoba (ktorej tým výrazným spôsobom ohrozíme život).
Podľa abolicionistov tu však existuje veľký rozdiel a to v postoji konajúceho k smrti dotyčnej osoby a v spôsobe akým jej smrť privodí. V prípade prehodenia električky na inú koľaj konajúci predpokladá, že jedna osoba na alternatívnej dráhe bude zasiahnutá električkou, ale nie jeho cieľom aby ku zrážke došlo, práve naopak (konajúci by bol nadšený keby sa danej osobe nejakým spôsobom podarilo električke vyhnúť). Naopak pri zhodení osoby z mosta pod koľaje električky konajúcemu ide o to, aby bola daná osoba zasiahnutá a s týmto zámerom aj koná (inak by sa električka nevykoľajila a nezachránilo by sa tým 5 životov). V prvom prípade dochádza iba k presmerovaniu externého zdroja ohrozenia života. V druhom prípade však dochádza k priameho zásahu do nedotknuteľnej fyzickej sféry danej osoby aby vďaka tomu došlo k záchrane piatich životov zobratím jedného. Sustein a Vermuele tvrdia, že nie je nič zlé na tom, ak štát „použije“ životy iných na vykonanie „väčšieho dobra“ (nie je nič zlé na tom ak bolo v danom príklade osobe odoprené právo na život, aby mohlo vďaka tomu vykonané “väčšie dobro“).
Abolicionisti súhlasia s tým, že štát “koná” aj vtedy keď zlyhá v zabezpečí dostatočného zastrašenia potenciálnych páchateľov vrážd. Nesie preto istú morálnu zodpovednosť za mŕtve životy, ktoré páchatelia zobrali. Má preto morálnu povinnosť urobiť všetko pre to, aby vzniku takýchto situácii v budúcnosti zabránil. Podľa odporcov trestu smrti však štát nemôže kalkulovať so životmi svojich obyvateľov a rozhodnúť o ich obetovaní (aj keby išlo o najhorších kriminálnikov) ani za predpokladu, že tým zachránia viac životov. Podľa vyššie uvedeného by potom totiž mal mať aj lekár právo obetovať jedného zdravého pacienta ak by tým zachránil život piatim chorým pacientom, ktorí potrebujú transplantáciu 5 rôznych orgánov, ktoré im zlyhávajú.

000008660155157500948348039987340399922704003932040039570400439604004530040046250400495904005992

uz prvou vetou si to zaklincoval - zabijanie ludi v modernej spolocnosti ma opodstatnenie, ale nie, pokial sa jedna o zlocincov usvedcenych a odsudenych na smrt? tvojim problemom je, ze riesis ciastkove problemy a obchadzas (zamerne?) definovanie vseobecnych principov, ktore vytvoria mantinely prave pre tie ciastkove problemy - a tak si sa nedokazal vyhnut riziku, ze vo viacerych situaciach, ktore su podobne v nastrojoch, technikach a dosledkoch, preferujes navzajom inkoherentne riesenia, ktore len znasobuju neistotu z absencie vseobecnych principov - myslim, ze nema zmysel pokracovat, nemienim zivit tvoj egotrip ani sposobit dalsi zachvat grafomanie (ak to nie je samozrejme copy-paste)

00000866015515750094834803998734039992270400393204003957040043960400453004004625040049590400599204006220

Jasne, ze to je copy-paste, vsak som hovoril hned na zaciatku, ze budem pastovat info je z mojej bakalarskej prace. Vypisovat sa tu takto, tak to by som musel byt jednak grafoman a jednak nemat nic ine na praci cely den:-).

Ja si praveze NEMYSLIM, ze zabijanie kohokolvek v modernej dobe ma opodstatnenie a myslim, si ze dozivotne vazenie je dostatocnym trestom aj pre tych najhorsich zlocincov (smrt pachatela aj tak zivot obeti nevrati a pachatel vo vazeni bude rovnako zamedzene v dalsom pachani zlocinov), ktory zaroven dokaze znegovat mnoho problemov, ktore s distribuciou trestu smrti sivisia (zneuzivanie trestu ,rasova diskriminacia, neadekvatne zastupenie). Nevidim opodstatnenie pre trest smrti a ty si zatial neprezentoval, preco ano pre trest smrti.
A hoci sa ti to mozno napaci svetovy trend je taky, ze do 100 rokov budu vsetky krajiny abolicionisticke (za poslednych 40 rokoch sa ich pocet zvysil z 25 na 100). Btw zrusenie trestu smrti pozaduju x rezolucii OSN (Rezolúcia 2857, Rezolúcia 32/61) ci akty Rady Europy protokol číslo 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdi rady Europy, takze je vidiet jasny posun celeho sucasneho demokratickeho sveta smerom k zruseniu najvyssieho trestu.

Zaverom- vies ze napriklad v Irane umoznuje ich pravo udelit trest smrti za produkovanie a distribuciu pornografickych audio a video materiálov? Dost sila.

000008660155157500948348039987340399922704003932040039570400439604004527

A este sem hodim moju oblubenu rasovu diskriminaciu.

Viacero štúdií ukázalo, že existujú rozdiely v distribúcii najvyššieho trestu v závislosti na farbe pleti páchateľa i obete. Nedávny výskum ukázal, že 80 percent popravených v USA od roku 1977 bola odsúdených za vraždu bielej obete, hoci belochov bolo len 50% zo všetkých zavraždených. Štúdia aplikácie trestu smrti z 80-tych rokov 20. storočia ukázala, že v prípadoch, že obeť vraždy bola čierna, pomer páchateľov odsúdených na trest smrti bol iba 2.4% (či už bol páchateľ biely alebo čierny). Naopak 9.5% belochov, ktorí zabili bielu obeť a 13.2% černochov, ktorí zabili bielu obeť bol udelený trest smrti. V roku 1990 zverejnila v USA General Accounting Office štúdiu v ktorej tvrdí: „V 82 percentách prípadov mala rasa obete (biela) vplyv na pravdepodobnosť, že páchateľ bude obvinený za čin ktorý možno potrestať smrťou a že mu trest smrti bude udelený.“ Vplyv rasy páchateľa na aplikáciu trestu smrti nebol jasný.
V roku 1998 profesor Baldus a jeho kolegovia uverejnili správu v ktorej sa zaoberali všetkými uverejnenými výskumami vplyvu rasy obete na aplikáciu trestu smrti od roku 1973. Podľa správy nebol vplyv rasy obete na aplikáciu trestu smrti zistený iba v 5 štúdiách. V 13 štúdiách bol zistený mierny vplyv a v 37 štúdiách bol zistený štatisticky významný vplyv rasy obete na aplikáciu trestu smrti.
V roku 1987 sa konal v Georgii súdny proces McCleskey v. Kemp. Kemp sa odvolal proti rozsudku súdu a v rámci odvolacieho tvrdil, že pri aplikácii trestu smrti existuje rasová predpojatosť čo podložil výsledkami výskumu profesora Baldusa. Prípad sa dostal až pred Najvyšší súd, ktorý pripustil, že existuje rasová nerovnosť pri aplikácii trestu smrti, ale tvrdil, že ide zložku kriminálneho súdneho systému s ktorou sa nedá nič urobiť.
Vo väčšine prípadov je rasová diskriminácia skrytá a dochádza k nej „za kulisami.“ Jednou z jej najvýraznejších foriem je zbavenie farebných možnosti slúžiť v porote. Mnoho farebných páchateľov bolo odsúdených porotami, z ktorých boli černosi a iné menšiny vylúčení použitím vylúčenia bez udania dôvodu. Viacero udelených trestov smrti bolo vyhlásených za protiústavné pre diskriminačné praktiky pri výbere poroty. V roku 2000 bol v Alabame na smrť odsúdený čierny páchateľ Robert Lee Tarver. Tarver bol súdený v okrese Russel porotou ktorá bola zložená z jedenástich bielych a iba jedného čierneho porotcu, hoci populáciu Russelu tvoria zo 40% čierni obyvatelia. V inom prípade prokurátor použil námietky na vylúčenie 26 černochov spôsobilých na službu v porote.
Na juhu USA, kde dochádza najčastejšie k uloženiu trestu smrti, farební tvoria polovicu obetí trestných činov, 60% populácie väzení a polovicu popravených páchateľov hoci tvoria menej ako polovicu celkovej populácie štátu. Medzi rokmi 1975 a 2000 tvorili afroameričania v Alabame 70% popravených. Hoci takmer 65% obetí vrážd v Alabame za toto obdobie tvorili čierni, 80% páchateľov bolo odsúdených na smrť za vraždy bielych obetí. Farební mali za dané obdobie minimálne zastúpenie ako sudcovia, porotcovia, prokurátori a právnici.
Väčšina prívržencov trestu smrti priznáva, že v minulosti bola jeho aplikácia diskriminačná. Tvrdia však, že abolicionisti operujú so starými dôkazmi, pretože v súčasnosti došlo z veľkej časti k náprave vyššie spomínaného stavu. Joshua K. Marquis priznáva, že v minulosti bolo ukladanie trestu smrti diskriminačné. V súčasnosti však majú menšiny oveľa väčšie zastúpenie vo všetkých častiach verejného života (polícia, advokácia a súdnictvo). „Poroty, ktoré ešte pred 20 rokmi tvorili takmer výlučne biele tváre, v súčasnosti oveľa viac reprezentujú komunitu z ktorej pochádzajú.“ K týmto zmenám došlo po rozhodnutí Najvyššieho súdu vo veci Batson, kde súd zakázal vylúčiť porotcov čisto na základe ich rasy, etnickej príslušnosti, či pohlavia.
Prívrženci trestu smrti ďalej tvrdia, že k väčšine vrážd v USA dochádza v rámci jednej rasy a medzi- rasové vraždy sú zriedkavé. Výskum odboru Ministerstva spravodlivosti skúmal v období rokov 1975-1999 vražedné trendy v závislosti od rasy. Výskum ukázal, že mýtus o to, že väčšina vrážd ku ktorým dôjde sú medzi- rasové je chybný. Za dané obdobie bolo 86% zavraždených belochov pripravených o život belochmi a 94% černochov bolo zavraždených černochmi. Z výskumu vyplýva, že v období rokov 1975-1999 bolo 51.2% obetí vrážd bielych a 46.6% čiernych, 46.5% odsúdených za vraždu bielych a 51.5% čiernych. Vyššie uvedené potvrdil aj výskum štatistikov Stanleyho Rothmana a Stephena Powersa. Podľa ich zistení sa až 95% vrážd udeje v rámci jednej rasy. Iba 5% tvoria medzi- rasové vraždy, ktoré majú veľmi rozdielne charakteristiky.
K veľkému množstvu vrážd čiernych obetí čiernymi páchateľmi a bielych obetí bielymi páchateľmi v USA dochádza počas hádky medzi osobami, ktoré sa poznajú. Tieto prípady iba málokedy napĺňajú skutkovú podstatu trestných činov za ktoré sa ukladá najvyšší trest. Naopak k vraždám bielych obetí čiernymi páchateľmi dochádza najmä pri páchaní nejakého iného trestného činu. Práve toto sú prípady keď za spáchané zločiny dochádza často k uloženiu najvyššieho trestu. V Georgii iba v došlo iba v 7% prípadoch k zabitiu čiernej obete čiernym páchateľom počas ozbrojenej lúpež v porovnaní s 67% keď dôjde počas ozbrojenej lúpeže k zabitiu bielej obete čiernym páchateľom. Čierni páchatelia podľa výsledkov tohto výskumu páchali častejšie ako bieli páchatelia vážne medzi- rasové zločiny, ktoré sú často trestané najvyšším trestom.
Analýzy vysvetlili aj to, prečo sú bieli páchatelia odsudzovaní na trest smrti častejšie za vraždy bielych ako za vraždy čiernych obetí. Ako bolo vyššie povedané k väčšine vrážd dochádza v rámci jednej rasy. Belosi čakajúci na v cele smrti sú častejšie ako černosi sériovými vrahmi a „sexuálnymi predátormi“. Ide o páchateľov, ktorých skutky sú často považované za obzvlášť zákerné a preto podliehajúce trestu smrti. Ich obetami sú však takmer výlučne belosi, iba veľmi zriedka obete inej farby pleti. Títo páchatelia nie sú odsudzovaní na trest smrti pre farbu pleti ich obete, ale pre zákernosť vraždy, ktorú spáchali.

000008660155157500948348039987340399922704003932040039570400439604004524

Oukej, poviem to inak. Nechce sa mi to secko formulovat znovu tak pastnem sem nejake veci z mojej bakalarskej prace. Do kazdeho hlavneho bodu prace som zahrnul aj argumenty pre aj proti.

1. Popravy nevinnych

K omylu vo výkone spravodlivosti najčastejšie dochádza vtedy, keď dôjde k spáchaniu mimoriadne ohavnej vraždy a je vyvíjaný veľký tlak na políciu, aby našla páchateľa. To môže viesť k nesprávnej interpretácii dôkazov, k ich falšovaniu, alebo k získavaniu priznania viny mučením.
Predseda prezidentovej komisie ľudských práv v Ruskej federácii odhadol, že počas vojny proti zločinu v Rusku v rokoch 1995 a 1996 sa pomer tých, ktorí boli posmrtne uznaní nevinnými zvýšil z 15 na 30 percent.
Výskum vedený profesorom z Kolumbijskej školy práva James Liebmanom a jeho kolegami, ktorý bol uverejnený v júni 2000 sa zameral na odhaľovanie chýb v distribúcii najvyššieho trestu v USA. Tento výskum sa zaoberal každým prípadom v ktorom bol páchateľ odsúdený na trest smrti aj následným odvolacím konaním. Liebman zistil, že v 68 percentách prípadov, ktoré sa dostali do posledného tretieho štádia odvolacieho konania (čo priemerne trvalo 9 rokov) sa našla chyba dostatočne veľká na to, aby viedla k zrušeniu pôvodného rozhodnutia. Najčastejším dôvodom vzniku problémov (76 percent) bolo zastupovanie “nekompetentnými obhajcami.” Ďalej nasledovalo pochybenie na strane polície a prokuratúry, ktorí nenašli dôkazy dôležité pre dokázanie neviny, alebo ich zatajili (20 percent) a chybné poučenie poroty (19 percent). V 82 percentách odvolaní proti rozsudku o treste smrti bol páchateľom po náprave chýb ku ktorým došlo v prvom stupni udelený v rámci odvolacieho konania miernejší trest a 7 percent bolo uznaných za nevinných. Tak iba 11 percentám pôvodne odsúdených páchateľov trest smrti potvrdený aj v odvolacom konaní.
Ďalší výskum ukázal, že ku najväčšiemu počtu chýb došlo v tých štátoch a v tých okresoch, ktoré najčastejšie odsudzovali páchateľov na trest smrti, kde bola vyšší podiel černochov na celkovej populácií a kde sa mali uskutočniť v dohľadnej dobe sudcovské voľby.
Najčastejšou odpoveďou prívržencov trestu smrti je, že dané údaje iba dokazujú ako dobre zabezpečuje americký súdny systém v rámci odvolacích konaní, že nedôjde k popravám nevinných osôb. Ostáva však faktom, že mnoho chýb vyšlo najavo nie vďaka dôkladnosti štátneho systému preskúmavania rozhodnutí, ale priznaním skutočného páchateľa ku skutku a vďaka úsiliu ľudí mimo súdneho systému (novinári, študenti žurnalistiky) preskúmavajúcich jednotlivé prípady.
Abolicionisti tvrdia, že až vtedy keď si uvedomíme aké šťastie mali tí, ktorí tesne unikli trestu smrti pochopíme, ako ľahko sa môže stať, že dôjde k poprave nevinného človeka.
Prívrženci trestu smrti však tvrdia, že odsúdené osoby majú ďaleko od „nevinných“ a že často si za odsúdenie môžu sami. Jeden z najviac mediálne prezentovaných prípadov odsúdenia nevinnej osoby na trest smrti v USA bol prípad Anthonyho Portera z Illinois. Porter spáchal ozbrojenú lúpež v parku v tom istom čase, kedy tam došlo aj k vražde. Z parku utekal so zbraňou v ruke, čo videlo viacero svedkov. Porter popieral nielen to, že spáchal vraždu, ale aj to, že bol v parku. Na tejto lži trval až do momentu, keď bol odsúdený za vraždu. Porter bol prepustený potom, ako sa podarilo študentom z Northwestern School of Journalism odhaliť skutočného vraha.
Podľa viacerých prívržencov trestu smrti, ako napríklad profesora filozofie Ernesta van den Haaga nevyhnutne dôjde aj k popravám nevinných ľudí, pretože “aj sudcovia a porota sú len ľudia a preto omylní”. Preto môžeme len minimalizovať, ale nikdy úplne odstrániť takéto chyby.“ Tvrdí, že v danom prípade ide o kompromis. Na to, aby sme sa vyhli odsúdeniu nevinných ľudí sa vyžaduje také množstvo dôkazov, že na druhú stranu kvôli tomu mnoho vinných unikne spravodlivému trestu- čo je rovnako nespravodlivé, ako odsúdiť nevinného. Joshua K. Marquis tvrdí, že poprava niekoľko nevinných ľudí v USA neospravedlňuje snahy abolicionistov o zrušenie trestu smrti tak, ako neospravedlňuje smrť tisícov ľudí, ktorí každoročne zomrú na základe pochybenia farmaceutov zrušenie predaju liekov.