Argumentom proti trestu smrti je to, ze nema v modernej spolocnosti opodstatnenie. Ucelom trestneho prava je zlocin potrestat (a odsediet si cely zivot vo vazeni je podla mna dostatocnym trestom, naviac ma zlocinec moznost zmenit sa a moznost prispiet k dobru spolocnosti.
Trest smrti je najma v rozvojovych krajinach vyuzivany na odstranovanie politickych a inych oponentov, je distribuovany nerovnako a casto chybne. Ked sa celosvetovo zrusi, nebude sa moct zneuzivat.
Vysvetli mi preco podla teba treba zlocinca popravit? Preco nie je dozivotny trest dostatocnym trestom? Pomsta? Ukojenie nizkych pudov po odplate.

A inak co sa tyka tej dopravy to je tradicny argument privrzencov trestu smrti, ale podla mna chybny. Aj tejto otazke som sa trochu v praci venoval (aj ked v trochu inom zmysle ako spominas ty), takze nech sa paci:

Jedným zo základných dôvodov existencie každého štátu je poskytovanie ochrany svojim obyvateľom. Prívrženci trestu smrti tvrdia, že pokiaľ trest smrti dokáže zachrániť nevinné životy, tak potom ide o morálne ospravedlniteľnú odpoveď na trestný čin. Abolicionisti na daný argument odpovedajú tým, že existuje istá hranica od ktorej sa už použitie trestu nedá ospravedlniť.
Dvaja významní abolicionistickí profesori z USA Sustein a Vermeule tvrdia, že štát je rovnako zodpovedný za veci ktorým dovolí aby sa udiali ako za veci ktoré priamo vykoná. Štát je teda rovnako zodpovedný za škodu spôsobenú aplikáciou trestu smrti ako za škoda spôsobenú nečinnosťou pri trestaní zločinov (neaplikácia trestu smrti). Podľa tohto princípu majú všetky životy (či už vinných alebo nevinných ľudí) rovnakú hodnotu a ak využívanie trestu smrti zachráni viac životov ako zoberie jeho existencia sa tým ospravedlňuje. Štát na rozdiel od jednotlivcov čelí pri každej činnosti rozhodnutiu aký zvoliť postup na reguláciu správania tretej strany. Preto nemožno označiť rozhodnutie štátu neaplikovať postup ktorý môže zmenšiť akúkoľvek škodu iba za „opomenutie“, ktoré by bolo na úrovni jednotlivca ospravedlniteľné. Napríklad na životy detí ktoré štát “obetuje“ vyžadujúc očkovanie malých detí (vediac, že malý počet očkovaných detí pri očkovaní zomrie) sa podľa tohto princípu pozerá rovnako ako na životy tých detí, ktoré by štát “obetoval“ vtedy, ak by toto očkovanie nevyžadoval (vediac, že veľké množstvo detí môže zomrieť pri rozšírení danej choroby), hoci v prvom prípade by išlo o smrť spôsobenú činnosťou a v druhom prípade o smrť spôsobenú nečinnosťou. Ide o paralelu s ustanoveniami trestného práva, podľa ktorých sa “opomenutie“ počíta ako „konanie“ v prípade keď jednotlivec má “povinnosť“ konať.
Štát má zo svojej podstaty povinnosť konať v prospech svojich občanov a preto sa nemôže vyhnúť zodpovednosti za nekonanie. Pri aplikácii trestu smrti si štát musí vyberať medzi viacerými konkurujúcimi možnosťami čím vlastne robí istý druh “výmeny života za život“.
Keď štát robí rozhodnutia “výmeny života za život“ je jeho postoj k životom na oboch stranách obchodu rovnaký, riskuje životy aj pri konaní aj pri nekonaní. Ani v jednom prípade však nie je jeho zámerom život zobrať. Trestu smrti tvorí výnimku, nakoľko pri jeho aplikácii vyššie uvedená morálna rovnocennosť v prístupe k životom neexistuje. Pri jeho aplikácii totiž keď štát vedome alebo nedbanlivo „berie“ životy tým, že trest smrti neaplikuje a naopak zámerne “berie“ životy tým, že trest smrti aplikuje.
Sustein a Vermuele tvrdia, že nie je rozdiel medzi tým, keď vieme že niekto bude úmyselne konať istým spôsobom a nič s tým nespravíme a tým keď sa týmto spôsobom správali my. Daný princíp však nemožno aplikovať na jednotlivcov, ale iba na štát. Abolicionisti tvrdia, že je rozdiel medzi konaním a nekonaním a úmyselným a neúmyselným konaním. V trestom práve je význam úmyslu jasný, tí ktorí sa úmyselne rozhodli porušiť zákon majú väčšiu vinu ako tí, ktorí konali pod vplyvom okolností. Pretože sa vedome rozhodli konať tak, ako konali, je u nich väčšia pravdepodobnosť že budú konať podobne aj v budúcnosti.
Sustein a Vermuele vylučujú aplikáciu rozdielu medzi zámerným a nezámerným konaním na konanie štátu. Tvrdia totiž, že pri treste smrti by sa na morálny rozdiel medzi zámerným konaním páchateľa, jeho vedomým konaním alebo nedbanlivým konaním nemalo prihliadať, pretože je vždy správne zobrať život páchateľovi v prípade ak sa tým zachráni viac ako jeden iný život (ktorý by sa neaplikáciou trestu smrti stratil). Tento svoj postoj vysvetľujú na „príklade električky”. Podľa nich nie je morálny rozdiel medzi zhodením chodca z mostu pod kolesá električky, ktorá má pokazené brzdy keď tým zachránime životy piatich iných osôb nachádzajúcich sa na električkovej trati (ktorých by inak električka zabila) a tým, ak tú istú električku prehodíme na druhú koľaj na ktorej sa nachádza iba jedna osoba (ktorej tým výrazným spôsobom ohrozíme život).
Podľa abolicionistov tu však existuje veľký rozdiel a to v postoji konajúceho k smrti dotyčnej osoby a v spôsobe akým jej smrť privodí. V prípade prehodenia električky na inú koľaj konajúci predpokladá, že jedna osoba na alternatívnej dráhe bude zasiahnutá električkou, ale nie jeho cieľom aby ku zrážke došlo, práve naopak (konajúci by bol nadšený keby sa danej osobe nejakým spôsobom podarilo električke vyhnúť). Naopak pri zhodení osoby z mosta pod koľaje električky konajúcemu ide o to, aby bola daná osoba zasiahnutá a s týmto zámerom aj koná (inak by sa električka nevykoľajila a nezachránilo by sa tým 5 životov). V prvom prípade dochádza iba k presmerovaniu externého zdroja ohrozenia života. V druhom prípade však dochádza k priameho zásahu do nedotknuteľnej fyzickej sféry danej osoby aby vďaka tomu došlo k záchrane piatich životov zobratím jedného. Sustein a Vermuele tvrdia, že nie je nič zlé na tom, ak štát „použije“ životy iných na vykonanie „väčšieho dobra“ (nie je nič zlé na tom ak bolo v danom príklade osobe odoprené právo na život, aby mohlo vďaka tomu vykonané “väčšie dobro“).
Abolicionisti súhlasia s tým, že štát “koná” aj vtedy keď zlyhá v zabezpečí dostatočného zastrašenia potenciálnych páchateľov vrážd. Nesie preto istú morálnu zodpovednosť za mŕtve životy, ktoré páchatelia zobrali. Má preto morálnu povinnosť urobiť všetko pre to, aby vzniku takýchto situácii v budúcnosti zabránil. Podľa odporcov trestu smrti však štát nemôže kalkulovať so životmi svojich obyvateľov a rozhodnúť o ich obetovaní (aj keby išlo o najhorších kriminálnikov) ani za predpokladu, že tým zachránia viac životov. Podľa vyššie uvedeného by potom totiž mal mať aj lekár právo obetovať jedného zdravého pacienta ak by tým zachránil život piatim chorým pacientom, ktorí potrebujú transplantáciu 5 rôznych orgánov, ktoré im zlyhávajú.