A este sem hodim moju oblubenu rasovu diskriminaciu.

Viacero štúdií ukázalo, že existujú rozdiely v distribúcii najvyššieho trestu v závislosti na farbe pleti páchateľa i obete. Nedávny výskum ukázal, že 80 percent popravených v USA od roku 1977 bola odsúdených za vraždu bielej obete, hoci belochov bolo len 50% zo všetkých zavraždených. Štúdia aplikácie trestu smrti z 80-tych rokov 20. storočia ukázala, že v prípadoch, že obeť vraždy bola čierna, pomer páchateľov odsúdených na trest smrti bol iba 2.4% (či už bol páchateľ biely alebo čierny). Naopak 9.5% belochov, ktorí zabili bielu obeť a 13.2% černochov, ktorí zabili bielu obeť bol udelený trest smrti. V roku 1990 zverejnila v USA General Accounting Office štúdiu v ktorej tvrdí: „V 82 percentách prípadov mala rasa obete (biela) vplyv na pravdepodobnosť, že páchateľ bude obvinený za čin ktorý možno potrestať smrťou a že mu trest smrti bude udelený.“ Vplyv rasy páchateľa na aplikáciu trestu smrti nebol jasný.
V roku 1998 profesor Baldus a jeho kolegovia uverejnili správu v ktorej sa zaoberali všetkými uverejnenými výskumami vplyvu rasy obete na aplikáciu trestu smrti od roku 1973. Podľa správy nebol vplyv rasy obete na aplikáciu trestu smrti zistený iba v 5 štúdiách. V 13 štúdiách bol zistený mierny vplyv a v 37 štúdiách bol zistený štatisticky významný vplyv rasy obete na aplikáciu trestu smrti.
V roku 1987 sa konal v Georgii súdny proces McCleskey v. Kemp. Kemp sa odvolal proti rozsudku súdu a v rámci odvolacieho tvrdil, že pri aplikácii trestu smrti existuje rasová predpojatosť čo podložil výsledkami výskumu profesora Baldusa. Prípad sa dostal až pred Najvyšší súd, ktorý pripustil, že existuje rasová nerovnosť pri aplikácii trestu smrti, ale tvrdil, že ide zložku kriminálneho súdneho systému s ktorou sa nedá nič urobiť.
Vo väčšine prípadov je rasová diskriminácia skrytá a dochádza k nej „za kulisami.“ Jednou z jej najvýraznejších foriem je zbavenie farebných možnosti slúžiť v porote. Mnoho farebných páchateľov bolo odsúdených porotami, z ktorých boli černosi a iné menšiny vylúčení použitím vylúčenia bez udania dôvodu. Viacero udelených trestov smrti bolo vyhlásených za protiústavné pre diskriminačné praktiky pri výbere poroty. V roku 2000 bol v Alabame na smrť odsúdený čierny páchateľ Robert Lee Tarver. Tarver bol súdený v okrese Russel porotou ktorá bola zložená z jedenástich bielych a iba jedného čierneho porotcu, hoci populáciu Russelu tvoria zo 40% čierni obyvatelia. V inom prípade prokurátor použil námietky na vylúčenie 26 černochov spôsobilých na službu v porote.
Na juhu USA, kde dochádza najčastejšie k uloženiu trestu smrti, farební tvoria polovicu obetí trestných činov, 60% populácie väzení a polovicu popravených páchateľov hoci tvoria menej ako polovicu celkovej populácie štátu. Medzi rokmi 1975 a 2000 tvorili afroameričania v Alabame 70% popravených. Hoci takmer 65% obetí vrážd v Alabame za toto obdobie tvorili čierni, 80% páchateľov bolo odsúdených na smrť za vraždy bielych obetí. Farební mali za dané obdobie minimálne zastúpenie ako sudcovia, porotcovia, prokurátori a právnici.
Väčšina prívržencov trestu smrti priznáva, že v minulosti bola jeho aplikácia diskriminačná. Tvrdia však, že abolicionisti operujú so starými dôkazmi, pretože v súčasnosti došlo z veľkej časti k náprave vyššie spomínaného stavu. Joshua K. Marquis priznáva, že v minulosti bolo ukladanie trestu smrti diskriminačné. V súčasnosti však majú menšiny oveľa väčšie zastúpenie vo všetkých častiach verejného života (polícia, advokácia a súdnictvo). „Poroty, ktoré ešte pred 20 rokmi tvorili takmer výlučne biele tváre, v súčasnosti oveľa viac reprezentujú komunitu z ktorej pochádzajú.“ K týmto zmenám došlo po rozhodnutí Najvyššieho súdu vo veci Batson, kde súd zakázal vylúčiť porotcov čisto na základe ich rasy, etnickej príslušnosti, či pohlavia.
Prívrženci trestu smrti ďalej tvrdia, že k väčšine vrážd v USA dochádza v rámci jednej rasy a medzi- rasové vraždy sú zriedkavé. Výskum odboru Ministerstva spravodlivosti skúmal v období rokov 1975-1999 vražedné trendy v závislosti od rasy. Výskum ukázal, že mýtus o to, že väčšina vrážd ku ktorým dôjde sú medzi- rasové je chybný. Za dané obdobie bolo 86% zavraždených belochov pripravených o život belochmi a 94% černochov bolo zavraždených černochmi. Z výskumu vyplýva, že v období rokov 1975-1999 bolo 51.2% obetí vrážd bielych a 46.6% čiernych, 46.5% odsúdených za vraždu bielych a 51.5% čiernych. Vyššie uvedené potvrdil aj výskum štatistikov Stanleyho Rothmana a Stephena Powersa. Podľa ich zistení sa až 95% vrážd udeje v rámci jednej rasy. Iba 5% tvoria medzi- rasové vraždy, ktoré majú veľmi rozdielne charakteristiky.
K veľkému množstvu vrážd čiernych obetí čiernymi páchateľmi a bielych obetí bielymi páchateľmi v USA dochádza počas hádky medzi osobami, ktoré sa poznajú. Tieto prípady iba málokedy napĺňajú skutkovú podstatu trestných činov za ktoré sa ukladá najvyšší trest. Naopak k vraždám bielych obetí čiernymi páchateľmi dochádza najmä pri páchaní nejakého iného trestného činu. Práve toto sú prípady keď za spáchané zločiny dochádza často k uloženiu najvyššieho trestu. V Georgii iba v došlo iba v 7% prípadoch k zabitiu čiernej obete čiernym páchateľom počas ozbrojenej lúpež v porovnaní s 67% keď dôjde počas ozbrojenej lúpeže k zabitiu bielej obete čiernym páchateľom. Čierni páchatelia podľa výsledkov tohto výskumu páchali častejšie ako bieli páchatelia vážne medzi- rasové zločiny, ktoré sú často trestané najvyšším trestom.
Analýzy vysvetlili aj to, prečo sú bieli páchatelia odsudzovaní na trest smrti častejšie za vraždy bielych ako za vraždy čiernych obetí. Ako bolo vyššie povedané k väčšine vrážd dochádza v rámci jednej rasy. Belosi čakajúci na v cele smrti sú častejšie ako černosi sériovými vrahmi a „sexuálnymi predátormi“. Ide o páchateľov, ktorých skutky sú často považované za obzvlášť zákerné a preto podliehajúce trestu smrti. Ich obetami sú však takmer výlučne belosi, iba veľmi zriedka obete inej farby pleti. Títo páchatelia nie sú odsudzovaní na trest smrti pre farbu pleti ich obete, ale pre zákernosť vraždy, ktorú spáchali.