Taragel, Dušan :: Remember, remember, the velvet November


node:	Taragel, Dušan
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	09.04.2008 - 15:15:39
updated:	16.04.2008 - 11:23:13

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872712

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

danger maciak	0
Cpt. Vincenzo	0
illych ramirez	0
plaintext	0

Dušan Taragel

Narodil sa 29.9.1961 v Bratislave. Vyrástol a detstvo prežil v Devínskej Novej Vsi. Vyštudoval stredné odborné učilište chemické (odbor prevádzkový technik) a FFUK (odbor teória kultúry). Sedem rokov pracoval ako strojník vo Vodárňach a kanalizáciách, popri tom tri roky ako hudobný redaktor v Čs. rozhlase. S Petrom Pišťankom hral v punk-jazzovej skupine Devínska Nová Vec.
Publikoval v Slovenských pohľadoch, Kultúrnom živote, časopise Kankán, Rak, Domino Fórum, Inzine. Je autorom scenára k filmu Baščovanský a zať (1994).
Debutoval knihou Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov (1997, 1998, 2000; načítané na CD a MC 2000; knižne po česky vo vydavateľstve Albatros 2001; kompletne preložené do slovinčiny, chorvátčiny, poľštiny, úryvky v nemčine a španielčine) – autorom obrazovej časti je Jozef Gertli Danglár. Spolu s Petrom Pišťankom vydal zbierku poviedok Sekerou a nožom (1999) a s kolektívom 12 spisovateľov je spoluautorom knihy o Rogerovi Krowiakovi. Poslovenčil knihu P. Gutermana a J. Colohnatta: Vražda ako spoločenská udalosť, ktorá vyšla v roku 2006.
Pracuje v reklamnej agentúre ako copywriter. Ako externista učí na Fakulte masmediálnych komunikácií Univerzity Tomáše Bati v Zlíne.

0000010100063532021709090387271203887109

Rozprávka o pažravom Petríkovi
Dušan Taragel

V jednej krajine žil chlapček, ktorý sa volal Petrík. Zo všetkého najradšej sedával v kuchyni s lyžicou v ruke a čakal, kedy mu naložia dajaké sýte jedlo. Jeho starostliví rodičia boli z toho celí nešťastní. Kedysi, keď bol Petrík ešte úplne malým chlapčekom, ukazovali ho susedom a známym a hovorili: Pozrite sa, aký valibuk je z nášho Petríka! Zje všetko, čo mu naložíme! Susedia sa usmievali, dávali Petríkovi cukríky a chválili ho: Takého siláka sme ešte nevideli!
Lenže ako Petrík dorastal, prestávalo mu stačiť, čo mal pred sebou na tanieri, a pýtal si stále viac a viac. Nezriedka sa stalo, že mamička ani nestihla dopiecť koláč a už ho Petrík zjedol. Potom ešte chcel mastný chlieb s cibuľou, kompót, párky a napokon si dal kusisko slaniny a oškvarky. Najhoršie to bolo v nedeľu: často sa stávalo, že mamička tri razy musela začať variť dobrú nedeľnú polievku, pretože Petrík ju stihol vychlípať z hrnca skôr, ako bola hotová. Rodičia si mysleli, že všetko sa zmení, keď Petrík začne chodiť do školy. Nazdávali sa, že vzdelanie a učivo z neho spravia rozumného človeka. Lenže stal sa opak: Petrík počas celého vyučovania nemyslel na nič iné, len ako sa dostať k jedlu. Kradol spolužiakom desiate alebo sa pod lavicou napchával a nedával pozor. Rodičia často pred Petríkom kľačali a so slzami v očiach ho prosili, aby sa nad sebou zamyslel a prestal byť pažravým. Petrík si ich vždy vypočul, pokýval hlavou, no pažravosť no neprešla.
Čo sa však jedného dňa nestalo: Petrík šiel zo školy a na ulici stretol bezmocnú vetchú starenku, ktorá niesla plnú nákupnú tašku. Petrík sa ponúkol, že jej s nákupom pomôže – z tašky trčal veľký rožok a on dúfal, že starenka mu ho za odmenu dá. Pomaličky kráčali k domčeku, kde starenka bývala, ona mu rozprávala o svojom ťažkom živote a Petrík sa neovládol a rožok zjedol. Pažravosť ho však neprešla a postupne zjedol všetko, čo v taške bolo. Pritom si ešte predstavoval, že starenka ho pozve k sebe domov a za odmenu ho ponúkne koláčom. Napokon zastali pri domčeku. Petrík podal starenke prázdnu tašku a spokojne čakal na pozvanie. Starenka od prekvapenia otvorila ústa, a keď pochopila, čo sa stalo, vyslovila kliatbu: Tvoja pažravosť bude potrestaná! Jedného dňa si príde po teba ÖZROTTÖ!
Petrík sa hrozne naľakal a s plačom utiekol. Keď prišiel domov, rodičom nič nepovedal, pažravo sa navečeral a zaliezol do postele, pretože pod poduškou mal ešte schovaný mastný chlieb.
Tak to šlo istý čas a Petrík na príhodu so starenkou zabudol. Len občas sa mu zazdalo, že vidí jej vetchú postavu, nechybne stojacu kdesi na druhej strane ulice. Raz, v nedeľu večer, práve keď sedel so svojimi rodičmi za stolom a pažravo večeral, ktosi zazvonil pri dverách. Mamička sa začudovala. Ktože to tak neskoro prichádza? – povedala a šla otvoriť. Chvíľu s niekým hovorila, a keď sa vrátila, otecko na ňu zvedavo pozrel. Kto je to? – spýtal sa. Nejaký pán ÖZROTTÖ, povedala mamička, prišiel vraj po nášho Petríka. Petríkovi od prekvapenia vypadla z ruky lyžica. Ale ja nikam nechcem ísť! – zvolal a snažil sa skryť pod stôl. Mamička s oteckom mu dohovárali: Keď pán ÖZROTTÖ povedal, že prišiel po teba, musíš s ním ísť. Ale ja nechcem! – kričal Petrík.
Lenže nič mu to nepomohlo. Mamička s oteckom ho spod stola vytiahli a odovzdali pánu ÖZROTTÖVI, ktorý trpezlivo čakal v chodbe. Odvtedy pažravého Petríka už nikto nevidel a ani o ňom nepočul. Takto teda dopadnú všetci pažravci, milé deti.

Z knihy Dušan Taragel – Jozef „Danglár“ Gertli: Rozprávky o neposlušných deťoch a ich starostlivých rodičoch (KK Bagala, Levice 1997, 2000, 2003)

0000010100063532021709090387271203887103

Rozprávka o Paľkovi a zmrzline
Dušan Taragel

Paľko bol chlapček, ktorý zo všetkého najradšej jedával zmrzlinu. Jeho babička mu ju kupovala každý deň, vždy po ceste zo škôlky a Paľkovi chutila tak, že ich niekedy zjedol aj päť. Babička sa z toho tešila – keď bola ona malá, o zmrzline sa jej len snívalo, v takej chudobe vtedy žila. Paľkovi zdĺhavo hovorila o zlých a ťažkých časoch, o mastnom chlebe s cibuľou a o ľuďoch umierajúcich od hladu. Paľko medzitým zlízal zmrzlinu, potom sa pustil do plaču a pýtal si ďalšiu. Babička mu ju rýchlo kúpila, pretože Paľkov plač bol taký odporný a prenikavý, že sa zastavovala premávka a z oblohy padali vtáky stuhnuté od hrôzy a prekvapenia.
Tak to šlo každý deň. Jednej peknej nedele však Paľko odmietol zjesť obed a namiesto neho si pýtal zmrzlinu. Paľkov otecko rozčúlene vstal spoza stola a chcel malého naničhodníka roztrhnúť ako žabu, no mamička s babičkou padli na kolená a prosili ho o zľutovanie. Otecko ustúpil. Zachmúrene si sadol do kúta a pozoroval babičku, ako natešene otvára chladničku a kladie pred Paľka obrovskú zmrzlinu. Odvtedy Paľko jedával už len zmrzlinu: na raňajky, na obed aj na večeru. Bol šťastný a spokojný – zmrzlina mu stále chutila a nič viac mu nechýbalo. A tak to už zostalo. Rodičia a babička vláčili domov plné vedrá zmrzliny, Paľko ju všetku zjedol a ešte si pýtal ďalšiu.
Lenže jedného dňa, opäť to bolo v nedeľu, Paľko pažravo zjedol dve vedrá zmrzliny. Chvíľu sa cítil príjemne, žalúdok mal plný chladivej hmoty, no odrazu mu prišlo zle. Nevládal ani vstať, len sedel a pozeral pred seba. Skúsil aj plakať, no z úst mu vyšli len akési stony. Rodičia sa zhrozili. Babička s mamičkou pobiehali po kuchyni a nariekali. Otecko búchal päsťami po stole a nahnevane kričal: Ja som vám vravel, že sa toto neskončí dobre!
Paľka uložili do postele a zavolali k nemu najslávnejšieho detského lekára, doktora Buchenwalda. Ten dlho sedel pri Paľkovi a robil mu rôzne vyšetrenia, až napokon vstal, pristúpil k rodičom a vážnym hlasom povedal: Vášmu synovi od neustáleho jedenia zmrzliny zmrzol žalúdok. Musíme mu ho vymeniť, pretože zamrznuté žalúdky sa nedajú liečiť.
Všetci sa pustili do plaču, no nedalo sa nič robiť. Paľka odviezli do nemocnice a tam mu žalúdok vymenili. Pretože však nemali na sklade žiadne poriadne žalúdky, Paľkovi museli dať plechový. Bol to vlastne bubon z automatickej práčky, ale všetci boli radi, že našli aspoň ten.
Po týždni pustili Paľka z nemocnice domov. Bol trochu bledý, no na zmrzlinu už nepomyslel a viac ju nechcel ani vidieť. Rodičia mu naložili na tanier zemiaky s rezňom a Paľko sa s chuťou pustil do jedla. Lenže trápeniu ešte stále nebol koniec: jedlo mu padalo do žalúdka s obrovským plechovým dunením a susedia začali nahnevane búchať na steny, pretože ich hluk rušil. Babička sa pustila do plaču a onedlho zomrela – bola to ona, kto začal Paľkovi kupovať zmrzlinu. Mamička s oteckom sa tvárili, že ich plechový rachot neruší. Napchali si do uší vatu, no ani to im nepomohlo. Zlí susedia sa neustále sťažovali, vyhrážali a posielali udania, až sa otecko nahneval a predal Paľka do cirkusu. Paľko tam ako hlavná atrakcia musel pred divákmi jesť rezne so zemiakmi a plechový rachot, ktorý vychádzal z jeho útrob, zožal vždy ohromný potlesk. Nuž, takto skončia všetci tí, ktorí jedávajú len zmrzlinu, milé deti.

Z knihy Dušan Taragel – Jozef „Danglár“ Gertli: Rozprávky o neposlušných deťoch a ich starostlivých rodičoch (KK Bagala, Levice 1997, 2000, 2003)

0000010100063532021709090387271203887098

Rozprávka o chlapčekovi, ktorý pri jedle mľaskal
Dušan Taragel

Bol raz jeden chlapček, ktorý pri jedle mľaskal tak, že ho bolo počuť v celom dome. Jeho starostliví rodičia boli z toho celí nešťastní. Pochodili veľa lekárov, radili sa s mnohými mudrcmi, vyskúšali rôzne lieky, no nič nepomáhalo. Chlapček pri jedle mľaskal ďalej a utrpenie rodičov zvyšovali aj susedia, ktorí dávali najavo svoju nespokojnosť hlasitým búchaním na steny ich bytu. Najhoršie to bolo v nedeľu: chlapček pri obede mľaskal tri razy hlasnejšie ako vo všedné dni a susedia chodili zvoniť ku dverám alebo vykrikovali na chodbe rôzne urážky.
Chlapčekovi starostliví rodičia preplakali celé dni. S červenými očami mu dohovárali a na kolenách ho prosili, aby už konečne prestal mľaskať, no bolo to, akoby hrach na stenu hádzali. Chlapček si ich vypočul, no len čo dostal jedlo, opäť mľaskal a tváril sa, akoby o tom nevedel.
Jedného dňa pohár oteckovej trpezlivosti pretiekol. Sadol si a napísal list najväčšiemu odborníkovi proti mľaskaniu, doktorovi Kostižerovi, aby prišiel a vyliečil ich syna. Ako áno, ako nie, jedného dňa doktor Kostižer prišiel. Bol to nižší vážny muž v bielom plášti, s nosom, z ktorého mu trčali dlhé čierne chlpy. Mal obrovskú koženú tašku plnú neznámych prístrojov a liečebných pomôcok. Nechal si chlapčeka posadiť na stoličku a dôkladne ho poprezeral. Baterkou mu svietil do úst, nosa i uší, potom mu tam vkladal rôzne lesklé kovové paličky a zrkadielka, napokon mu tam vopchal svoje krátke tučné prsty a neustále pritom čosi mrmlal. Mamička s oteckom stáli obďaleč a so znepokojením pozorovali jeho počínanie. Potom doktor prikázal, aby chlapčekovi dali jesť. Otecko pripravil maslový chlieb s lekvárom a chlapček sa doň s chuťou pustil. Veselo mľaskal a doktor ho pritom uprene pozoroval a pokyvoval hlavou. Napokon sa obrátil k rodičom. Musím vám povedať, že s tak vážnym prípadom som sa ešte nestretol, povedal. Rodičia vyľakane vyvalili oči. Liečebný postup bude preto mimoriadne náročný a, dá sa povedať, netradičný, pokračoval doktor.
Urobíme všetko, čo bude treba, povedali jednohlasne rodičia, pretože ucítili nádej, že ich syn konečne prestane mľaskať. Jediný spoľahlivý spôsob, ktorý môžeme použiť, je zašiť vášmu dieťaťu ústa, povedal doktor Kostižer ticho, aby to chlapček nepočul. Rodičia zbledli, no napokon prikývli. Chceli mať od susedov konečne pokoj a zo syna slušne vychovaného človeka. Čo ak mu to mľaskanie zostane na celý život a potom, keď budú starí, im bude vyčítať, že nič proti tomu neurobili? Nič netušiaceho chlapčeka pevne chytili, doktor vytiahol ihlu a niť a v mihu mu zašil ústa. Nechal len malý otvor na zastrčenie slamky, aby chlapček mohol prijímať tekutú stravu. Tak, a je po mľaskaní! – zvolal víťazoslávne doktor. Potom sa pustil do rátania, a keď skončil, povedal sumu, ktorú by mal za liečenie dostať. Otecko onemel, no napokon zaplatil.
Doktor odišiel a rodičia si sadli do kuchyne a pozorovali svojho syna. Ten vyjavene gúľal očami a vydával bučivé zvuky. Pri večeri vládlo nezvyčajné ticho. Chlapček strkal slamku do zemiakov, no ani raz nezamľaskal. Rodičia boli sťastní. Celý dom stuhol od prekvapenia. Podaktorí susedia aj zabúchali zo zvyku na stenu, no odpovede sa nedočkali. Všetci si uľahčene vydýchli a mali pocit, akoby im z rádia oznámili správu o konci vojny. Lenže na druhý deň chlapček zistil, že so slamkou sa dá sŕkať. Vyskúšal všetky spôsoby sŕkania, ten najhlučnejší si zapamätal a používal ho od rána do večera. Lenže to je už úplne iná rozprávka, milé deti.

Z knihy Dušan Taragel – Jozef „Danglár“ Gertli: Rozprávky o neposlušných deťoch a ich starostlivých rodičoch (KK Bagala, Levice 1997, 2000, 2003)

0000010100063532021709090387271203887061

Som iný, budem iný a nemienim sa prispôsobovať
Rozhovor Dada Nagya so spisovateľom a publicistom Dušanom Taragelom

Prácu v reklamnej agentúre spisovatelia väčšinou vnímajú ako nutné zlo, ty si sa tu však našiel …

Asi je to tým, že som do reklamy skočil rovno z robotníckeho zamestnania a ani som nemal dôvod skúšať niečo iné. Navyše za mnou bola aj skúsenosť z Kultúrneho života. Po odchode z vodárne som sa tam asi dva týždne snažil robiť redaktora práve v čase, keď minister kultúry Slobodník nepridelil KŽ dotáciu. Bolo to ako na kare a všetci postupne začali chápať, že KŽ končí. Danglár mi vtedy poradil, aby som to skúsil u nich v reklamke ako copywriter. Keď som po dvoch smutných týždňoch v Kultúrnom živote vstúpil do reklamnej agentúry Mark BBDO a videl tvorivú atmosféru, skvelú techniku a ovzdušie voňajúce peniazmi, nemohol som sa nezamilovať. Páčilo sa mi, že ľudia, ktorí tu pracujú, nemusia nikam behať, len produkovať nápady. Preto som sa toho tak chytil.

Obrovský odpad práce, chaotická nárazovosť a neustále nezmyselné prepracúvanie hotových vecí – typické atribúty práce v reklame, ťa nikdy neznervózňovali?

Áno, ale je to vec zvyku. Nikdy nie som extra spokojný s tým, čo napíšem. Patrím k ľuďom, ktorí by boli schopní dorábať text ešte v tlačiarni. Keď niečo neprejde cez klienta, tak si poviem, že to asi nebol dosť dobrý nápad. Tým to pre mňa končí – veď vymyslím niečo iné. Za deväť rokov v reklame som videl kvantum ľudí, ktorí sa okolo mňa prehnali a ťažko znášali zamietnutie svojich skvelých výtvorov. Klient je taký, aký je – sú samozrejme aj hlupáci, 95% odpadu práce je tiež dosť zarážajúce, ale patrí to k tomu. Niektorí ľudia si možno predstavujú, že reklama je také príjemné sedenie za počítačom a čakanie na nápad. V skutočnosti má tvorba nápadu svoje presné pravidlá a mantinely, do ktorých sa treba vtrepať. Nemôžem predsa klientovi tvrdiť, že v rámci jeho zadania mi nič nenapadlo, ale mám niekoľko iných, geniálnych nápadov, ktoré však s jeho produktom nemajú nič spoločné. Navyše, schválené nápady, musím aj zrealizovať. Ak klient nápad kúpi, treba ho aj vyrobiť. Nafotografovať, natočiť, napísať, podložiť hudbou. Takže časť práce je vymýšľanie a výroba nejakej prezentačnej makety a druhá, omnoho dôležitejšia, je realizácia. Pri tejto fáze výroby reklamy sa dá najviac naučiť, pretože väčšinou sa spolupracuje so špičkovými tvorcami – fotografmi, režisérmi, hercami alebo grafickými štúdiami.

Dá sa popri reklame písať? Je na to čas?

Samozrejme, že na to nie je čas. Je skoro vylúčené robiť cez deň reklamu a večer ešte vymýšľať vlastné texty. Vymyslieť pointu, slogan alebo celú kampaň je dosť namáhavá práca. Tým pádom padli za posledných 5 rokov všetky moje dovolenky na dopisovanie vecí, ktoré som mal už dávno rozrobené a nasľubované. Stephen King vo svojej autobiografickej knihe tiež tvrdí, že písať treba na jeden záťah. Keď si zoberiem týždeň dovolenky, tri dni mi trvá, než si to celé ohmatám, zžijem sa s textom a postupne to začne ísť. Prvých päť strán, kým sa človek rozpíše, stojí za prd a potom dovolenka končí a môžem to zabaliť. Vždy je lepšie vziať si voľno na dva mesiace, prvý týždeň preflákať a potom to už ide. Keď človek vie, že má perspektívu nerušenejšieho písania, je to fajn. Ako však vystúpiť na dva mesiace z reklamy, to naozaj neviem.

Ako si predstavuješ svoju budúcnosť?

V prvom rade si predstavujem, že by konečne mohla vyjsť kniha, na ktorej by bolo napísané iba moje meno. Doteraz bolo Taragel – Danglár, Taragel – Pišťanek. V Rogerovi Krowiakovi je okrem mňa ešte ďalších desať autorov. V prípade „Vraždy“ figurujem iba ako prekladateľ. Tak som si vravel, kedy už budem konečne na obálke iba ja.

Ani názov knihy by tam nemusel byť …

Ani obrázok. Nič. Len moje meno. (smiech) Veľmi ma láka film, ako vizuálne médium. Aj v reklame si najskôr vymyslím obrázok a k nemu robím text. Veľmi by ma bavilo urobiť dobrú čiernu komédiu. Žiadne ťažké posolstvá, koniec koncov, to by som sa ani nemusel veľmi prekonávať.

A máš aj predstavu ako by si zohnal tých zhruba 30 miliónov na natočenie?

Samozrejme, že nie. A ani to nie je moja starosť. Na to sú iní ľudia. Ja nie som zarábač peňazí. Keby som bol, tak si pred týmto rozhovorom zajazdíme na koňoch, zaplávame v mojom bazéne, dáme si saunu a budeme sa rozprávať. Bohužiaľ, k takým ľuďom nepatrím. Keby som mal veľa peňazí, asi by to bolo prínosné, lebo by som mohol viac písať tie svoje zlátaniny ... Možno aj cestovať, keďže doteraz som bol mimo Slovenska iba dvakrát. Asi by som si to vynahradil a šiel zase niekam do Györu alebo do Viedne … (smiech). Neviem.

Si autorom scenára filmu Baščovanský a zať. Vysielali ho iba raz a odvtedy sa po ňom zľahla zem. Nepáčil sa?

V rámci porevolučných reformých rokov v STV chceli dať šancu mladým scenáristom a režisérom. Rozpočet im ešte nevycucávali rôzni televízni paraziti, ktorí sa tam potom hojne rozmohli. Sľubne sa to rozbehlo, ale jediná vec, ktorú sa podarilo dokončiť bol môj film. Na druhýkrát som napísal scenár, telka to kúpila, ale nikto to nechcel natočiť. Pre Šulíka to bolo príliš tvrdé, Ďuro Johanides to chcel celé prerobiť ... Nakoniec si to vydupal režisér Tomáš Krnáč. Výsledná kvalita filmu je otázna, ale dôležité je, že to vzniklo a zarezonovalo. Je to film, o ktorom všelikto rozpráva, ale málokto ho videl. Ale pár ľudí mi vravelo, že to majú nahrané na kazetách a na žúroch si film púšťajú, za hurónskeho smiechu zúčastnených. Tomášovi som hovoril: buď na tom filme naozaj niečo je, keď to ľudí baví, alebo je to taká sračka, že ľudia si to púšťajú ako príklad totálneho šitu. On si myslí to prvé. Ja to druhé.

S Petrom Pišťankom sa kamarátite a píšete od detstva. Čím bolo pre vás zabávanie sa s literatúrou také lákavé? Chalani v puberte mávajú predsa úplne iné záľuby …

Ľudia, ktorí málo čítajú, vidia tento svet inak a inak o ňom aj premýšľajú. My sme s Petrom odmalička veľa čítali a svet okolo vnímali najmä cez literatúru a príbehy. Navyše v rámci možností v komunizme bolo písanie najprístupnejším spôsobom zábavy a sebarealizácie. Na základnej škole som napísal časopis a prvými čitateľmi boli samozrejme Pišťanek a ďalší dvaja spolužiaci. Už vtedy ma fascinovala predstava vlastného časopisu. Asi sme boli zvyknutí spracovávať svet cez slová a obrazy.

Dá sa povedať, že bez Pišťanka by nebolo Taragela a naopak?

Možno. Keby som nemal v správny čas takého parťáka, možno by som bol niekde inde a robil čosi celkom iné. Možno by moja cesta k písaniu trvala dlhšie a možno aj kratšie … (smiech). Ale bolo to normálne prelínanie záujmov, mal som aj futbalových kamarátov, chodil som do výtvarného krúžku, boli sme bicyklová partia …S Petrom sme si navzájom požičiavali knihy a rozprávali sa o nich. Bývalo obdobie, keď mi bol schopný v priebehu pol hodiny prerozprávať obsahy piatich kníh a ešte niečo prečítať zo šiestej, na ktorej práve robil.

Neotravovalo ťa, keď ti stále niečo čítal?

Ani nie, nebolo to tak často a väčšinou so sebou aj niečo priniesol, napr. fľašu Tokaja. Už vtedy začal pokukovať po dobrých alkoholoch. Mne Tokaj síce nikdy nechutil, ale spolu sme ho vypili. Sedeli sme na lavičke, ja som pofajčieval a on čítal. Veľmi rád čítal aj na žúroch a ľudia sa od smiechu váľali po zemi. Mám nahraný koncert našej kapely Devínska Nová Vec z Amfiteátra na Budkovej ulici. Vtedy nám vypadol spevák a druhý gitarista, takže naše aranžmány sa dosť výrazne preriedili. Petrovi som navrhol, nech tam skúsi niečo prečítať, aby sme ľudí úplne neotrávili našimi punk-jazzovými šialenosťami. Zobral to s plnou vážnosťou – po každej pesničke sa vytrepal spoza bubnov a začal ľudí baviť. Postupne prečítal celú poviedku a ľudia sa smiali ako blázni. Úplne vážne im vysvetľoval, že my vlastne hráme hudobné básne, že hudobne ilustrujeme rôzne texty a akí sme geniálni skladatelia a hudobníci, čo ľudia považovali za dobrý fór.

Obaja tvrdíte, že ste za socializmu nikdy nepomýšľali na publikovanie, ale aj najsúkromnejšie denníky sú podvedome písané pre akéhosi imaginárneho čitateľa.

Máš pravdu, nemôžem písať bez toho, aby som nemal čo i len malú predstavu nejakého čitateľa. Tiež si píšem denník alebo skôr poznámkar a vždy je tam prítomný aj latentný čitateľ. Našimi čitateľmi boli vtedy ľudia ako Miloš Žiak, len sme to nedoťahovali ďalej. Veď to ani nebolo kde uverejniť ... Literárna scéna do roku 1987 bola dosť zúfalá. Slovenské pohľady viedol ťažký komunista, Romboid bol pre štyridsiatnikov, Nové Slovo mladých bolo pre nás neprijateľné a ešte tu bola štvrtková literárna príloha denníka Čas. Nechcelo sa nám obchádzať tieto inštitúcie a nechať sa znechutiť. Až keď sa v 1987 zmenil v Slovenských pohľadoch šéfredaktor, uverejnili nám tam prvé poviedky. Spolu s nami tam boli texty od Ionesca, Lasicu a to už bola hneď iná spoločnosť…

Z čoho vznikol váš literárny žáner Slovenská socialistická lyrizovaná próza?

Keď som bol ešte na učňovke, veľmi sa nám páčili rôzne manifesty, ktoré sme našli v knihách o umení. Povedali sme si, že to spravíme aj my a tak sme s Pišťankom založili surealisticko-dadaistickú skupinu a napísali manifest. Našim ďalším dvom kamarátom boli manifesty úplne ukradnuté, ale podpísali to. Pišťanek potom kdesi vyhrabal niekoľko typických socialistických próz, ktoré ho nesmierne nadchli a napísal v tom duchu sériu paródií na lyrizovanú prózu a socialistický schematizmus. Z toho vznikli jeho dlhšie veci, napr. Mladý Dônč. Veď čo už v slovenskej literatúre bolo? Socialistický realizmus a lyrizovaná próza. Všetky tie strašné emócie, čudné typy – hlavný hrdina musel byť vždy nejaký hrbatý šialenec a to už nehovorím o kladných hrdinoch socialistického realizmu. Fascinovala nás tá krásna možnosť napísať niečo podľa schémy a otočiť to naopak.

Ovplyvňoval vás nejako váš rodák z Devínskej – Rudo Sloboda?

My sme Ruda osobne nepoznali. Bol síce z jednej dediny, ale nášmu svetu bol natoľko vzdialený, že sme nemali dôvod sa s ním stretnúť. V osemdesiatomtreťom prišiel za mnou do Devínskej Miloš Žiak s tým, že by sa chcel zoznámiť s Rudom Slobodom. Vyšla mu vraj geniálna kniha Rozum, ktorá sa končí slovami: „Som mŕtvy človek“. Šli sme k mojej frajerke, ktorá je pôvodom Chorvátka a vedela, kde Sloboda býva. Rudo sa k nám správal ako k ľuďom, ktorých čaká a pozná už desať rokov. Asi hodinu nám v kuse niečo rozprával a až potom sa spýtal čo vlastne chceme. Odvtedy sme k nemu chodili pravidelne, ale boli to skôr minižúry. Doniesli sme nejaké víno a rozprávali sa. Alebo vyhnal pre víno svoju ženu, čo sa nezaobišlo bez rôznych scénok. Ako autorom nám ale veľa nedal. Slobodove romány, okrem Rozumu, sa mi nepáčili, na rozdiel od jeho poviedok. Tam bol nútený písať krátko, hutne, občas aj experimentovať, takže veľa jeho poviedok má naozaj vysokú úroveň. My sme si z literatúry robili srandu, Rudo mal svoj vlastný štýl a patril do generácie, ktorá brala písanie smrteľne vážne. Chcel o tomto svete niečo povedať, my sme na to úplne srali, pre nás to bola hra. Bol však veľmi sčítaný a vzdelaný a dalo sa s ním výborne porozprávať.

S Petrom Pišťankom sa kamarátite celý život. Rozumiete si ešte? Nie ste už každý kdesi inde?

Áno aj nie, čím odpovedám na prvú aj druhú otázku. Môžeme sa po roku stretnúť a máme pocit akoby sme sa rozišli len pred dvoma hodinami. Spojili nás knižky, filmy a počas dospievania hlavne hudba. Nielen jej počúvanie a zháňanie, ale najmä spoločné hranie. Dnes Peter rád cestuje, venuje sa značkovému alkoholu, rád žerie a hudobne inklinuje k starine, ktorú ja často nemôžem ani cítiť. Ja nerád cestujem, vypijem všetko čo tečie, nepotrpím si na pastýřské kapsy v Domažlickej jizbě a väčšinou počúvam súčasné hudobné úlety. Zvláštne je, že aj napriek tomu sa dokážeme celkom normálne baviť a na veľa vecí máme rovnaký názor.

Na čom je váš vzťah postavený v súčasnosti?

Pišta sa rád vracia do minulosti. Má veľmi dobrú pamäť na mená a iné veci. Moji aj jeho rodičia kedysi robili v devínskej tehelni. Dnes je už zbúraná a my sa cítime ako ľudia, ktorým zatopili rodnú dedinu. Môj otec, ktorý robil na dôchodku v tehelni vrátnika tam pri jej likvidácii objavil starú tehelniarsku kroniku. Chceli ju vyhodiť, ale otec ju zachránil a doniesol domov – skoro sme sa s Pišťankom posrali. Boli tam záznamy a fotografie od 30. rokov 20. storočia – vrátane našich rodičov. Peter ukazoval na fotky ľudí, ktorí boli 25 rokov mŕtvi a presne si pamätal ich mená. Aj mňa vníma ako priameho účastníka svojej minulosti. Dokážeme sa celé hodiny rozprávať o priestore nášho detstva a snívame, že raz napíšeme spoločný román o tehelni, ktorý by sa odohrával práve v tomto priestore medzi Devínskym jazerom, Tehelňou a Zohorom. Kedysi tam bol hraničný plot, je to veľmi čudné územie, ktoré vyzerá ako zóna. Okrem detstva nás stále spája muzika, hodiny počúvame hudbu, medzitým kecáme a pijeme. Dúfam, že nám to takto vydrží až do dôchodku. Peter sa však v lete rozhodol, že schudne a vybral si ten najblbší a najdrastickejší spôsob, takže prestal konzumovať okrem jedla aj alkohol. Chodil som k nemu, keď som bol u rodičov na dovolenke, alebo sme sa stretávali v hoteli Morava, ja som pil a on nie. Pozeral na mňa a fajčil jednu cigaretu od druhej. Skončilo to tým, že som mu oznámil, že s abstinentami nepijem a vykašlal som sa na to.

Vo vašich poviedkach sa ženy vyskytujú iba ako obmedzené dedinské fúrie a mestské prostitútky. Prečo? Vychádzali ste z vlastných zlých skúseností?

S Pišťankom to obaja opakujeme ako papagáje: naše písanie nie je správa o vnútornom svete autora, o jeho problémoch s erekciou, či nízkymi honorármi. Mali sme iné témy a ľudia, ktorí písali len o svojich problémoch a mindrákoch, nám boli smiešni a opovrhovali sme nimi.

Tie ženské postavičky boli odpozerané zo sveta okolo nás, nie z nášho života. V našich textoch nebolo miesto na autoreflexiu vzťahu k ženám. Ja som v tejto oblasti nemal žiadne problémy, takže nebolo čo reflektovať. Mal som krásnu frajerku, pravidelný sex, po tejto stránke som bol plne saturovaný. Vtedy nás zaujímali úplne iné svety a ak sa do našich textov aj dostali nejaké ženy, boli to skôr dedinské puťky. Jedna poviedka je napísaná podľa nášho kamaráta, ktorého uhnala žena, keďže mala pocit, že už má najvyšší čas. V Rogerovi Krowiakovi sú ženy zastúpené už omnoho výraznejšie, takže snáď nezostaneme v dejinách literatúry ako úplní mizogýni.

Podarilo sa ti tento rok dokončiť nejakú novú knihu?

Dopísal som novelu Ruské leto pre knižnú verziu Rogera Krowiaka. Pôvodná verzia, ktorá vyšla Kultúrnom živote, mala desať kapitol – teraz má devätnásť. Kedysi som si vymyslel, že agent Krowiak príde do neznámeho ruského mesta a v treťom dieli z neho odíde. Bude tam samozrejme streľba, sex aj mŕtvoly. Po prvom dieli som napísal druhý, potom tretí a zrazu som videl, že to chytilo úplne iný rytmus a nebudú to tri poviedky, ale niečo dlhšie. Medzitým prišiel so svojou poviedkou nový autor a ja som nevedel, ako to skončí a ako sa Krowiak z toho Ruska vymotá. Mojich nových deväť dielov je vlastne dokončením príbehu RK po ôsmich rokoch. To je jediné čo som tento rok dokončil. Ak nerátam dve kapitoly do knihy Vražda ako spoločenská udalosť, niekoľkých reklamných kampaní, publicistických článkov a dvoch minipoviedok.

Bola nejaká kniha, ktorá ťa v mladosti významne ovplyvnila?

Určite. Všetky knihy ma ovplyvnili. Nebudem hovoriť o každej knihe, ktorá mi niečo dala alebo niečo v mojej hlave zmenila, ale keď som mal 19 rokov, dostala sa mi do rúk kniha Životné prehry Ferenca Makru od maďarského spisovateľa Ákosza Kertésza. Tá ma dosť zobrala. Je to príbeh o chlapíkovi, ktorý má talent od boha, naľaká sa však svojej odlišnosti a v závere knihy spácha samovraždu. Jeho celoživotnou túžbou bolo splynúť s ostatnými, len aby ho akceptovali. Jeho talent ho však vyčleňoval. Práve toto vedomie ma dosť naštartovalo a posunulo. Tiež som vždy vedel, že som iný, navyše som ľavák. Uvedomil som si, že svoju odlišnosť musím prijať za svoju – som iný, budem iný a nemienim sa prispôsobovať väčšine. Vďaka tejto knihe som sa vysporiadal s vlastnou osobitosťou, ako keď homosexuáli urobia svoj coming out.

Ventiluješ si pri písaní o vraždách, gauneroch a zlých deťoch svoje fóbie?

Istotne. Mojou najväčšou túžbou je mať vlastný koncentračný tábor. Umiestňoval by som v ňom deti, ukradnuté na ulici nepozorným rodičom. Dozorcami by boli zúriví dôchodcovia a bývalé učiteľky.

Ale teraz vážne. Vždy som s radosťou obracal všetko hore nohami a robil si srandu z vecí, ktoré iní brali smrteľne vážne. Napríklad úcta k detičkám a starobe ma vždy dokázala pekne vytočiť. Rád provokujem a drzo robím veci naopak. Keď mám dobrý nápad, je mi ľúto ho zahodiť len preto, aby som ním nebodaj niekoho neurazil. Rád by som písal dojímavé ženské romány, ale asi by to nebolo ono. Radšej sa držím toho, v čom sa vyznám. Stále je to o tej inakosti. Keď si uvedomíš, že si iný, prestaneš na vlastné výtvory pozerať ako na čosi podozrivé a urážajúce verejný vkus. Práve verejný vkus uráža mňa, tak čo? Je to svojim spôsobom sebaobrana.

Mávaš sny?

Mávam. Len si ich nepamätám. Vynoria sa, keď prestávam fajčiť a mám zrelaxovanú hlavu. Keď mám veľa práce, väčšinou ich zabúdam. Nemám morbídne sny, to si vyventilujem pri písaní, skôr príbehové. Ako, keď sa zobudíš a máš pocit, že si sa práve videl v hlavnej úlohe nejakého filmu. Moje sny majú dokonca filmovú stavbu a vravím si, že by som si ich mal zapisovať. Ale nepamätám sa presne na samotný príbeh, skôr ma fascinuje krajina sna. Mám pocit, že ju poznám, ale akoby som bol v inej štvrti svojho mesta. Vidím na horizonte známe budovy, ale uličky sú trocha iné. Spomínam si na jeden zvláštny sen. Otvoril som doma skriňu a bola plná hračiek nášho syna, ktorý má dnes už 18 rokov a hračky mu dávno nekupujem. S úžasom som zistil, že v tej skrini sú aj dávno vyhodené a pokazené hračky – v mojej hlave to zostalo. Bolo to dosť smutné, lebo syn je už veľký a vo mne asi zarezonoval pocit, že jeho detstvo prefrčalo tak strašne rýchlo.

Čo rád počúvaš? Zmenil sa nejako výrazne tvoj hudobný vkus?

Počúvam takmer všetko. Muziku počúvam najmä pri písaní a mám ju vypeckovanú dosť nahlas. Hudba mi vytvorí bariéru od okolitého sveta a môžem sa sústrediť na písanie. Teraz napríklad rád počúvam ambientný drum 'n' bass. Temne to dusá a ja som skrytý kdesi vo vnútri. Pišťanek je zasa hudobný staromilec. Mňa viac zaujímajú ľudia, ktorí hovoria niečo o dnešnom svete, než tí, ktorí to hovorili pred 30 rokmi. Rozdiel medzi mojou generáciou a generáciou spisovateľov ako Rudo Sloboda, Vincent Šikula, či Peter Jaroš, je práve v hudbe. Oni jednoducho nevnímali, čo nové sa v hudbe deje, aspoň som to nezachytil, ani v ich dielach, ani v rozhovoroch. Keď vydávali svoje prvé veci, začínali Beatles. Celé šesťdesiate roky boli vlastne jeden veľký prevrat v myslení ľudí, ku ktorému dosť výrazne prispela hudba, ktorá sa stala súčasťou životného štýlu miliónov ľudí. Naši slávni spisovatelia nič. Zostali kdesi v päťdesiatich rokoch pri častuškách. Dušek, Mitana, Štrpka, Vilikovský, Grendel a ich generační vrstovníci už hudbu vnímali, už si ju tiež privlastnili a názvy ako Led Zeppelin, či Miles Davis im nerobia problémy. Pri troche drzosti by som povedal, že hudba veľmi pozitívne poznamenala aj ich písanie, píšu o inom a ináč ako ich predchodcovia, už sa pohybujú v meste a nie na dedinskom námestí za zvukov dychovky z dedinského rozhlasu.

Pre knihu rozhovorov Jozefa Dada Nagya, október 2002

0000010100063532021709090387271203872718

Peter Pišťanek & Dušan Taragel:
Sekerou & nožom

Matka mu trikrát za deň hovorila: JANKO, A KEDY SI NÁJDEŠ DÁKE DIEVČA, reku? INÍ UŽ DÁVNO A TY STÁLE NIČ, reku. V očiach mala slzy, v ruke žmolila vreckovku.

Ján vždy znervóznel, najedoval sa. MAMO, ČO FURT OTRAVUJETE, ČO TU PIZÚKATE, HÁ? reku. ČO MA PO OSTATNÝCH? VEĎ PRÍDE AJ MÔJ ČAS! reku. TAKÚ SI PRIVEDIEM, ŽE VŠETCI BUDÚ POZERAŤ! reku. Toto vravel, no v kútiku duše pochyboval. Matka sa vždy rozplakala. Vybehla do záhrady, aby nažalovala otcovi, ktorý sa hrabal v šaláte a mrkve.

Večer, keď už Ján ležal v posteli, potme k nemu prišiel otec a položil mu na plece svoju ťažkú ruku. JANKO, reku, TAKTO NEMÔŽEŠ NA MATKU. CHCE TI LEN DOBRE. ZŽIERA SA PRE TEBA, reku. NÁJDI SI UŽ DÁKE DIEVČA, reku. UROBÍŠ NÁM RADOSŤ, reku.

Jánovi bolo do plaču. Nájdi si, nájdi si! Ako si má nájsť? Žiadna ho nechce. Začne dačo rozprávať, a už sa mu každá smeje. On, Ján, nie je vtipný. Jožo z dielne je vtipný a má každú, na ktorú len pozrie. Aj židák Šulc. Ján je, naopak, vážny. Nemá rád srandičky. Má rád jednoduché a zrozumiteľné veci. Žiadne rečičky, slovíčka. To nie je preňho!

Za oblokmi autobusu ubiehajú lány polí. Kukurica, pšenica, žito. Ján si ich spokojne prezerá. Vždy keď ide za svojím dievčaťom, je spokojný. Plný sebadôvery. Má dievča! Nebudú si už naňho ukazovať prstom! Nebude už terčom posmeškov v dielni!

Autobus vošiel do dediny. Ján vystúpil a ponáhľal sa pred textilku. Tu počkal Annu, ako vždy. Potom sa spolu prechádzali.

Dedina bola dlhá. Ján rozprával Anne svoje príhody z vojny a z práce. V skutočnosti neboli jeho príhodami. Ján ich počul od svojich kamarátov a zdali sa mu smiešne. Vystupoval v nich ako svetaskúsený človek, ktorého nič nerozhádže a ktorý pre zábavu iných rád vyparatí dáke drobné huncútstvo.

Anna jeho príhodám nerozumela, ale tvárila sa, že ju nesmierne zabávajú a že hlce každé Jánovo slovo. Občas zastala a zasnene sa zahľadela kamsi do diaľky. Pohodila vlasmi a krátko sa zasmiala. Cítila sa byť romantická. Položila Jánovi nejakú otázku, potom odrazu zvážnela a v očiach sa jej zaleskli slzy.

Ján bol z toho celý zmätený. Nevedel, čo má robiť. Zabudol, o čom rozprával. V hrdle mu vyschlo. Zhrbil sa, dlane sa mu potili.

Potom začali chodiť k Anne domov. Jej rodičia brali Jána ako ďalšieho zaťa do rodiny. Sedeli spolu v kuchyni za stolom. Annin otec zvyčajne vytiahol fľašu vína alebo páleného. Rozprávali, čo a ako. Potom sa presunuli do obývačky a zapli televízor. Stará štrikovala a starý v okamihu zaspal v kresle. Občas sa strhol a niečo vykríkol. Boli to výkriky starého, unaveného človeka. Dakedy zasa rozprával zo sna. Ján mal pocit, že starý sa rozpráva s ním, a preto sa mu usiloval vždy slušne a rozumne odpovedať.

Potom Ján pozrel na hodinky a vychytil sa na posledný autobus domov. Anna ho šla odprevadiť. Zdĺhavo sa lúčili pred bránkou. Ján sa triasol, aby mu neušiel autobus, Anna chcela dopozerať inscenáciu.

Neskôr predstavil Ján Annu aj svojim rodičom. Boli spokojní. Anna nebola žiadna fiflena. Bola to rozumná, praktická žena. Rozumela sa domácnosti. Bola čistotná. Netárala dve na tri. Rada pomohla. Nemyslela na ledačiny.

Vzťah Jána a Anny nadobudol pevné kontúry. Stali sa vážnou známosťou. Anna prestala byť romantická a začala byť vecná. Ján prestal rozprávať príhody z vojny a spolu s Annou začali rozoberať vážnejšie problémy.

Už sa mali o čom zhovárať. Témou ich rozhovorov boli rôzne potrebné predmety. Načo hovoriť o veciach, ktoré sú nehmatateľné a neuchopiteľné a ktoré sa dajú špekulatívne prevracať z jednej strany na druhú, až je človek z toho sprostý? O veciach, ktoré sa nedajú prakticky využiť a ktoré sú také prchavé a hmlisté, že ani nevieme, či ozaj jestvujú a či to nie je len výplod našich žliaz? Treba hovoriť o tom, čo je pre život POTREBNÉ. Človek predsa musí niekde bývať, niekde spať, niečo jesť, niečo si obliekať! Anna s Jánom sa rozhodli, že svoj domov si zariadia pekne, ale prakticky. Prekárali sa, či budú mať v kuchyni plynový, či elektrický sporák. Ján, ako skúsený majster, zdôrazňoval prednosti jedného a Anna, ako gazdiná, druhého. Dopadlo to zvyčajne tak, že Anna sa rozplakala a tvrdila, že Ján ju nemá rád, pretože jej nechce spraviť po vôli.

Jedného dňa, keď neboli starí doma, dovolila Anna Jánovi, aby na nej súložil. Vedela, že raz k tomu musí prísť. Ján bol čoraz neodbytnejší. Pri televízii sa ju pokúšal ohmatkávať. Anna sa intenzívne bránila. Vždy ju celú poslintal. Obrazovka svietila, stará štrikovala, starý spal a z gauča zozadu sa ozývali zvuky zápasu, fučanie a hmýrivý pohyb. Starý skríkol zo sna a chvíľu bolo ticho. Annu to nebavilo. Z televíznych inscenácií nič nemala.

Keď vtedy starí odišli na družstevnú schôdzu, Ján znervóznel. Vycítil príležitosť. Sedel za stolom a fajčil. Rozmýšľal, čo má robiť. Nemôže predsa Annu zdrapiť, odvliecť do izby a tam jej to spraviť. Jeho svetaskúsenosť sa rozplynula. Dlane sa mu otvárali a zatvárali. Úd mu stál. Anna sedela pred ním a niečo monotónne rozprávala. Ján sa šiel zblázniť.

Po chvíli to Anna vyriešila. Zapla televízor a sadla si na gauč. Ján si k nej prisadol. Opäť nastal hmýrivý pohyb. Anna vedela, že teraz to príde. Bránila sa chabo. Nevedela, čo má robiť. Bola ako poleno. V televízii to bolo všetko ináč.

Ján bol taký vzrušený, že nevedel čo skôr. Či má vyzliekať Annu, či sťahovať si gate. Čo ak prídu starí?

Napokon sa vyzliekol. Anna nechtiac zbadala jeho stoporený úd. Vo svetle televízora vyzeral oveľa väčší, ako bol v skutočnosti. Anna sa tak zľakla, že jej panenská blana praskla sama od seba.

Ján do nej vnikol a začal kopuláciu. Nemal veľa skúseností. Prakticky nijaké. Raz, keď v dielni čosi oslavovali, dala mu v šatni výdajníčka. Bola stará, tučná a opitá. Jánovi to neprekážalo. Tiež bol opitý ako sviňa.

Odteraz to však bude iné, uvedomil si na Anne. Bude to mať často. Skoro stále. Anna bude jeho ženou.

Keď sa z nej zvalil, zapálil si. Chutilo mu. Bol spokojný. Spýtal sa Anny, aké to bolo. Dúfal, že si nevšimla jeho nešikovnosť.

Anne bolo zle. Keď bola malá, chlapci pri potoku chytili žabu, strčili jej do zadku slamku a nafúkli ju. Potom ju hodili do vody. Žaba vypliešťala oči a pomaly umierala. Anna mala pocit, že sa jej stalo to isté. Časom si zvykne. Každá si zvykla.

Súloženie bolo posledným ústupkom, ktorý Jánovi urobila.

(Úryvok z titulnej poviedky)