Som iný, budem iný a nemienim sa prispôsobovať
Rozhovor Dada Nagya so spisovateľom a publicistom Dušanom Taragelom



Prácu v reklamnej agentúre spisovatelia väčšinou vnímajú ako nutné zlo, ty si sa tu však našiel …

Asi je to tým, že som do reklamy skočil rovno z robotníckeho zamestnania a ani som nemal dôvod skúšať niečo iné. Navyše za mnou bola aj skúsenosť z Kultúrneho života. Po odchode z vodárne som sa tam asi dva týždne snažil robiť redaktora práve v čase, keď minister kultúry Slobodník nepridelil KŽ dotáciu. Bolo to ako na kare a všetci postupne začali chápať, že KŽ končí. Danglár mi vtedy poradil, aby som to skúsil u nich v reklamke ako copywriter. Keď som po dvoch smutných týždňoch v Kultúrnom živote vstúpil do reklamnej agentúry Mark BBDO a videl tvorivú atmosféru, skvelú techniku a ovzdušie voňajúce peniazmi, nemohol som sa nezamilovať. Páčilo sa mi, že ľudia, ktorí tu pracujú, nemusia nikam behať, len produkovať nápady. Preto som sa toho tak chytil.

Obrovský odpad práce, chaotická nárazovosť a neustále nezmyselné prepracúvanie hotových vecí – typické atribúty práce v reklame, ťa nikdy neznervózňovali?

Áno, ale je to vec zvyku. Nikdy nie som extra spokojný s tým, čo napíšem. Patrím k ľuďom, ktorí by boli schopní dorábať text ešte v tlačiarni. Keď niečo neprejde cez klienta, tak si poviem, že to asi nebol dosť dobrý nápad. Tým to pre mňa končí – veď vymyslím niečo iné. Za deväť rokov v reklame som videl kvantum ľudí, ktorí sa okolo mňa prehnali a ťažko znášali zamietnutie svojich skvelých výtvorov. Klient je taký, aký je – sú samozrejme aj hlupáci, 95% odpadu práce je tiež dosť zarážajúce, ale patrí to k tomu. Niektorí ľudia si možno predstavujú, že reklama je také príjemné sedenie za počítačom a čakanie na nápad. V skutočnosti má tvorba nápadu svoje presné pravidlá a mantinely, do ktorých sa treba vtrepať. Nemôžem predsa klientovi tvrdiť, že v rámci jeho zadania mi nič nenapadlo, ale mám niekoľko iných, geniálnych nápadov, ktoré však s jeho produktom nemajú nič spoločné. Navyše, schválené nápady, musím aj zrealizovať. Ak klient nápad kúpi, treba ho aj vyrobiť. Nafotografovať, natočiť, napísať, podložiť hudbou. Takže časť práce je vymýšľanie a výroba nejakej prezentačnej makety a druhá, omnoho dôležitejšia, je realizácia. Pri tejto fáze výroby reklamy sa dá najviac naučiť, pretože väčšinou sa spolupracuje so špičkovými tvorcami – fotografmi, režisérmi, hercami alebo grafickými štúdiami.

Dá sa popri reklame písať? Je na to čas?

Samozrejme, že na to nie je čas. Je skoro vylúčené robiť cez deň reklamu a večer ešte vymýšľať vlastné texty. Vymyslieť pointu, slogan alebo celú kampaň je dosť namáhavá práca. Tým pádom padli za posledných 5 rokov všetky moje dovolenky na dopisovanie vecí, ktoré som mal už dávno rozrobené a nasľubované. Stephen King vo svojej autobiografickej knihe tiež tvrdí, že písať treba na jeden záťah. Keď si zoberiem týždeň dovolenky, tri dni mi trvá, než si to celé ohmatám, zžijem sa s textom a postupne to začne ísť. Prvých päť strán, kým sa človek rozpíše, stojí za prd a potom dovolenka končí a môžem to zabaliť. Vždy je lepšie vziať si voľno na dva mesiace, prvý týždeň preflákať a potom to už ide. Keď človek vie, že má perspektívu nerušenejšieho písania, je to fajn. Ako však vystúpiť na dva mesiace z reklamy, to naozaj neviem.

Ako si predstavuješ svoju budúcnosť?

V prvom rade si predstavujem, že by konečne mohla vyjsť kniha, na ktorej by bolo napísané iba moje meno. Doteraz bolo Taragel – Danglár, Taragel – Pišťanek. V Rogerovi Krowiakovi je okrem mňa ešte ďalších desať autorov. V prípade „Vraždy“ figurujem iba ako prekladateľ. Tak som si vravel, kedy už budem konečne na obálke iba ja.

Ani názov knihy by tam nemusel byť …

Ani obrázok. Nič. Len moje meno. (smiech) Veľmi ma láka film, ako vizuálne médium. Aj v reklame si najskôr vymyslím obrázok a k nemu robím text. Veľmi by ma bavilo urobiť dobrú čiernu komédiu. Žiadne ťažké posolstvá, koniec koncov, to by som sa ani nemusel veľmi prekonávať.

A máš aj predstavu ako by si zohnal tých zhruba 30 miliónov na natočenie?

Samozrejme, že nie. A ani to nie je moja starosť. Na to sú iní ľudia. Ja nie som zarábač peňazí. Keby som bol, tak si pred týmto rozhovorom zajazdíme na koňoch, zaplávame v mojom bazéne, dáme si saunu a budeme sa rozprávať. Bohužiaľ, k takým ľuďom nepatrím. Keby som mal veľa peňazí, asi by to bolo prínosné, lebo by som mohol viac písať tie svoje zlátaniny ... Možno aj cestovať, keďže doteraz som bol mimo Slovenska iba dvakrát. Asi by som si to vynahradil a šiel zase niekam do Györu alebo do Viedne … (smiech). Neviem.

Si autorom scenára filmu Baščovanský a zať. Vysielali ho iba raz a odvtedy sa po ňom zľahla zem. Nepáčil sa?

V rámci porevolučných reformých rokov v STV chceli dať šancu mladým scenáristom a režisérom. Rozpočet im ešte nevycucávali rôzni televízni paraziti, ktorí sa tam potom hojne rozmohli. Sľubne sa to rozbehlo, ale jediná vec, ktorú sa podarilo dokončiť bol môj film. Na druhýkrát som napísal scenár, telka to kúpila, ale nikto to nechcel natočiť. Pre Šulíka to bolo príliš tvrdé, Ďuro Johanides to chcel celé prerobiť ... Nakoniec si to vydupal režisér Tomáš Krnáč. Výsledná kvalita filmu je otázna, ale dôležité je, že to vzniklo a zarezonovalo. Je to film, o ktorom všelikto rozpráva, ale málokto ho videl. Ale pár ľudí mi vravelo, že to majú nahrané na kazetách a na žúroch si film púšťajú, za hurónskeho smiechu zúčastnených. Tomášovi som hovoril: buď na tom filme naozaj niečo je, keď to ľudí baví, alebo je to taká sračka, že ľudia si to púšťajú ako príklad totálneho šitu. On si myslí to prvé. Ja to druhé.

S Petrom Pišťankom sa kamarátite a píšete od detstva. Čím bolo pre vás zabávanie sa s literatúrou také lákavé? Chalani v puberte mávajú predsa úplne iné záľuby …

Ľudia, ktorí málo čítajú, vidia tento svet inak a inak o ňom aj premýšľajú. My sme s Petrom odmalička veľa čítali a svet okolo vnímali najmä cez literatúru a príbehy. Navyše v rámci možností v komunizme bolo písanie najprístupnejším spôsobom zábavy a sebarealizácie. Na základnej škole som napísal časopis a prvými čitateľmi boli samozrejme Pišťanek a ďalší dvaja spolužiaci. Už vtedy ma fascinovala predstava vlastného časopisu. Asi sme boli zvyknutí spracovávať svet cez slová a obrazy.

Dá sa povedať, že bez Pišťanka by nebolo Taragela a naopak?

Možno. Keby som nemal v správny čas takého parťáka, možno by som bol niekde inde a robil čosi celkom iné. Možno by moja cesta k písaniu trvala dlhšie a možno aj kratšie … (smiech). Ale bolo to normálne prelínanie záujmov, mal som aj futbalových kamarátov, chodil som do výtvarného krúžku, boli sme bicyklová partia …S Petrom sme si navzájom požičiavali knihy a rozprávali sa o nich. Bývalo obdobie, keď mi bol schopný v priebehu pol hodiny prerozprávať obsahy piatich kníh a ešte niečo prečítať zo šiestej, na ktorej práve robil.

Neotravovalo ťa, keď ti stále niečo čítal?

Ani nie, nebolo to tak často a väčšinou so sebou aj niečo priniesol, napr. fľašu Tokaja. Už vtedy začal pokukovať po dobrých alkoholoch. Mne Tokaj síce nikdy nechutil, ale spolu sme ho vypili. Sedeli sme na lavičke, ja som pofajčieval a on čítal. Veľmi rád čítal aj na žúroch a ľudia sa od smiechu váľali po zemi. Mám nahraný koncert našej kapely Devínska Nová Vec z Amfiteátra na Budkovej ulici. Vtedy nám vypadol spevák a druhý gitarista, takže naše aranžmány sa dosť výrazne preriedili. Petrovi som navrhol, nech tam skúsi niečo prečítať, aby sme ľudí úplne neotrávili našimi punk-jazzovými šialenosťami. Zobral to s plnou vážnosťou – po každej pesničke sa vytrepal spoza bubnov a začal ľudí baviť. Postupne prečítal celú poviedku a ľudia sa smiali ako blázni. Úplne vážne im vysvetľoval, že my vlastne hráme hudobné básne, že hudobne ilustrujeme rôzne texty a akí sme geniálni skladatelia a hudobníci, čo ľudia považovali za dobrý fór.

Obaja tvrdíte, že ste za socializmu nikdy nepomýšľali na publikovanie, ale aj najsúkromnejšie denníky sú podvedome písané pre akéhosi imaginárneho čitateľa.

Máš pravdu, nemôžem písať bez toho, aby som nemal čo i len malú predstavu nejakého čitateľa. Tiež si píšem denník alebo skôr poznámkar a vždy je tam prítomný aj latentný čitateľ. Našimi čitateľmi boli vtedy ľudia ako Miloš Žiak, len sme to nedoťahovali ďalej. Veď to ani nebolo kde uverejniť ... Literárna scéna do roku 1987 bola dosť zúfalá. Slovenské pohľady viedol ťažký komunista, Romboid bol pre štyridsiatnikov, Nové Slovo mladých bolo pre nás neprijateľné a ešte tu bola štvrtková literárna príloha denníka Čas. Nechcelo sa nám obchádzať tieto inštitúcie a nechať sa znechutiť. Až keď sa v 1987 zmenil v Slovenských pohľadoch šéfredaktor, uverejnili nám tam prvé poviedky. Spolu s nami tam boli texty od Ionesca, Lasicu a to už bola hneď iná spoločnosť…

Z čoho vznikol váš literárny žáner Slovenská socialistická lyrizovaná próza?

Keď som bol ešte na učňovke, veľmi sa nám páčili rôzne manifesty, ktoré sme našli v knihách o umení. Povedali sme si, že to spravíme aj my a tak sme s Pišťankom založili surealisticko-dadaistickú skupinu a napísali manifest. Našim ďalším dvom kamarátom boli manifesty úplne ukradnuté, ale podpísali to. Pišťanek potom kdesi vyhrabal niekoľko typických socialistických próz, ktoré ho nesmierne nadchli a napísal v tom duchu sériu paródií na lyrizovanú prózu a socialistický schematizmus. Z toho vznikli jeho dlhšie veci, napr. Mladý Dônč. Veď čo už v slovenskej literatúre bolo? Socialistický realizmus a lyrizovaná próza. Všetky tie strašné emócie, čudné typy – hlavný hrdina musel byť vždy nejaký hrbatý šialenec a to už nehovorím o kladných hrdinoch socialistického realizmu. Fascinovala nás tá krásna možnosť napísať niečo podľa schémy a otočiť to naopak.

Ovplyvňoval vás nejako váš rodák z Devínskej – Rudo Sloboda?

My sme Ruda osobne nepoznali. Bol síce z jednej dediny, ale nášmu svetu bol natoľko vzdialený, že sme nemali dôvod sa s ním stretnúť. V osemdesiatomtreťom prišiel za mnou do Devínskej Miloš Žiak s tým, že by sa chcel zoznámiť s Rudom Slobodom. Vyšla mu vraj geniálna kniha Rozum, ktorá sa končí slovami: „Som mŕtvy človek“. Šli sme k mojej frajerke, ktorá je pôvodom Chorvátka a vedela, kde Sloboda býva. Rudo sa k nám správal ako k ľuďom, ktorých čaká a pozná už desať rokov. Asi hodinu nám v kuse niečo rozprával a až potom sa spýtal čo vlastne chceme. Odvtedy sme k nemu chodili pravidelne, ale boli to skôr minižúry. Doniesli sme nejaké víno a rozprávali sa. Alebo vyhnal pre víno svoju ženu, čo sa nezaobišlo bez rôznych scénok. Ako autorom nám ale veľa nedal. Slobodove romány, okrem Rozumu, sa mi nepáčili, na rozdiel od jeho poviedok. Tam bol nútený písať krátko, hutne, občas aj experimentovať, takže veľa jeho poviedok má naozaj vysokú úroveň. My sme si z literatúry robili srandu, Rudo mal svoj vlastný štýl a patril do generácie, ktorá brala písanie smrteľne vážne. Chcel o tomto svete niečo povedať, my sme na to úplne srali, pre nás to bola hra. Bol však veľmi sčítaný a vzdelaný a dalo sa s ním výborne porozprávať.

S Petrom Pišťankom sa kamarátite celý život. Rozumiete si ešte? Nie ste už každý kdesi inde?

Áno aj nie, čím odpovedám na prvú aj druhú otázku. Môžeme sa po roku stretnúť a máme pocit akoby sme sa rozišli len pred dvoma hodinami. Spojili nás knižky, filmy a počas dospievania hlavne hudba. Nielen jej počúvanie a zháňanie, ale najmä spoločné hranie. Dnes Peter rád cestuje, venuje sa značkovému alkoholu, rád žerie a hudobne inklinuje k starine, ktorú ja často nemôžem ani cítiť. Ja nerád cestujem, vypijem všetko čo tečie, nepotrpím si na pastýřské kapsy v Domažlickej jizbě a väčšinou počúvam súčasné hudobné úlety. Zvláštne je, že aj napriek tomu sa dokážeme celkom normálne baviť a na veľa vecí máme rovnaký názor.

Na čom je váš vzťah postavený v súčasnosti?

Pišta sa rád vracia do minulosti. Má veľmi dobrú pamäť na mená a iné veci. Moji aj jeho rodičia kedysi robili v devínskej tehelni. Dnes je už zbúraná a my sa cítime ako ľudia, ktorým zatopili rodnú dedinu. Môj otec, ktorý robil na dôchodku v tehelni vrátnika tam pri jej likvidácii objavil starú tehelniarsku kroniku. Chceli ju vyhodiť, ale otec ju zachránil a doniesol domov – skoro sme sa s Pišťankom posrali. Boli tam záznamy a fotografie od 30. rokov 20. storočia – vrátane našich rodičov. Peter ukazoval na fotky ľudí, ktorí boli 25 rokov mŕtvi a presne si pamätal ich mená. Aj mňa vníma ako priameho účastníka svojej minulosti. Dokážeme sa celé hodiny rozprávať o priestore nášho detstva a snívame, že raz napíšeme spoločný román o tehelni, ktorý by sa odohrával práve v tomto priestore medzi Devínskym jazerom, Tehelňou a Zohorom. Kedysi tam bol hraničný plot, je to veľmi čudné územie, ktoré vyzerá ako zóna. Okrem detstva nás stále spája muzika, hodiny počúvame hudbu, medzitým kecáme a pijeme. Dúfam, že nám to takto vydrží až do dôchodku. Peter sa však v lete rozhodol, že schudne a vybral si ten najblbší a najdrastickejší spôsob, takže prestal konzumovať okrem jedla aj alkohol. Chodil som k nemu, keď som bol u rodičov na dovolenke, alebo sme sa stretávali v hoteli Morava, ja som pil a on nie. Pozeral na mňa a fajčil jednu cigaretu od druhej. Skončilo to tým, že som mu oznámil, že s abstinentami nepijem a vykašlal som sa na to.

Vo vašich poviedkach sa ženy vyskytujú iba ako obmedzené dedinské fúrie a mestské prostitútky. Prečo? Vychádzali ste z vlastných zlých skúseností?

S Pišťankom to obaja opakujeme ako papagáje: naše písanie nie je správa o vnútornom svete autora, o jeho problémoch s erekciou, či nízkymi honorármi. Mali sme iné témy a ľudia, ktorí písali len o svojich problémoch a mindrákoch, nám boli smiešni a opovrhovali sme nimi.

Tie ženské postavičky boli odpozerané zo sveta okolo nás, nie z nášho života. V našich textoch nebolo miesto na autoreflexiu vzťahu k ženám. Ja som v tejto oblasti nemal žiadne problémy, takže nebolo čo reflektovať. Mal som krásnu frajerku, pravidelný sex, po tejto stránke som bol plne saturovaný. Vtedy nás zaujímali úplne iné svety a ak sa do našich textov aj dostali nejaké ženy, boli to skôr dedinské puťky. Jedna poviedka je napísaná podľa nášho kamaráta, ktorého uhnala žena, keďže mala pocit, že už má najvyšší čas. V Rogerovi Krowiakovi sú ženy zastúpené už omnoho výraznejšie, takže snáď nezostaneme v dejinách literatúry ako úplní mizogýni.

Podarilo sa ti tento rok dokončiť nejakú novú knihu?

Dopísal som novelu Ruské leto pre knižnú verziu Rogera Krowiaka. Pôvodná verzia, ktorá vyšla Kultúrnom živote, mala desať kapitol – teraz má devätnásť. Kedysi som si vymyslel, že agent Krowiak príde do neznámeho ruského mesta a v treťom dieli z neho odíde. Bude tam samozrejme streľba, sex aj mŕtvoly. Po prvom dieli som napísal druhý, potom tretí a zrazu som videl, že to chytilo úplne iný rytmus a nebudú to tri poviedky, ale niečo dlhšie. Medzitým prišiel so svojou poviedkou nový autor a ja som nevedel, ako to skončí a ako sa Krowiak z toho Ruska vymotá. Mojich nových deväť dielov je vlastne dokončením príbehu RK po ôsmich rokoch. To je jediné čo som tento rok dokončil. Ak nerátam dve kapitoly do knihy Vražda ako spoločenská udalosť, niekoľkých reklamných kampaní, publicistických článkov a dvoch minipoviedok.

Bola nejaká kniha, ktorá ťa v mladosti významne ovplyvnila?

Určite. Všetky knihy ma ovplyvnili. Nebudem hovoriť o každej knihe, ktorá mi niečo dala alebo niečo v mojej hlave zmenila, ale keď som mal 19 rokov, dostala sa mi do rúk kniha Životné prehry Ferenca Makru od maďarského spisovateľa Ákosza Kertésza. Tá ma dosť zobrala. Je to príbeh o chlapíkovi, ktorý má talent od boha, naľaká sa však svojej odlišnosti a v závere knihy spácha samovraždu. Jeho celoživotnou túžbou bolo splynúť s ostatnými, len aby ho akceptovali. Jeho talent ho však vyčleňoval. Práve toto vedomie ma dosť naštartovalo a posunulo. Tiež som vždy vedel, že som iný, navyše som ľavák. Uvedomil som si, že svoju odlišnosť musím prijať za svoju – som iný, budem iný a nemienim sa prispôsobovať väčšine. Vďaka tejto knihe som sa vysporiadal s vlastnou osobitosťou, ako keď homosexuáli urobia svoj coming out.

Ventiluješ si pri písaní o vraždách, gauneroch a zlých deťoch svoje fóbie?

Istotne. Mojou najväčšou túžbou je mať vlastný koncentračný tábor. Umiestňoval by som v ňom deti, ukradnuté na ulici nepozorným rodičom. Dozorcami by boli zúriví dôchodcovia a bývalé učiteľky.

Ale teraz vážne. Vždy som s radosťou obracal všetko hore nohami a robil si srandu z vecí, ktoré iní brali smrteľne vážne. Napríklad úcta k detičkám a starobe ma vždy dokázala pekne vytočiť. Rád provokujem a drzo robím veci naopak. Keď mám dobrý nápad, je mi ľúto ho zahodiť len preto, aby som ním nebodaj niekoho neurazil. Rád by som písal dojímavé ženské romány, ale asi by to nebolo ono. Radšej sa držím toho, v čom sa vyznám. Stále je to o tej inakosti. Keď si uvedomíš, že si iný, prestaneš na vlastné výtvory pozerať ako na čosi podozrivé a urážajúce verejný vkus. Práve verejný vkus uráža mňa, tak čo? Je to svojim spôsobom sebaobrana.

Mávaš sny?

Mávam. Len si ich nepamätám. Vynoria sa, keď prestávam fajčiť a mám zrelaxovanú hlavu. Keď mám veľa práce, väčšinou ich zabúdam. Nemám morbídne sny, to si vyventilujem pri písaní, skôr príbehové. Ako, keď sa zobudíš a máš pocit, že si sa práve videl v hlavnej úlohe nejakého filmu. Moje sny majú dokonca filmovú stavbu a vravím si, že by som si ich mal zapisovať. Ale nepamätám sa presne na samotný príbeh, skôr ma fascinuje krajina sna. Mám pocit, že ju poznám, ale akoby som bol v inej štvrti svojho mesta. Vidím na horizonte známe budovy, ale uličky sú trocha iné. Spomínam si na jeden zvláštny sen. Otvoril som doma skriňu a bola plná hračiek nášho syna, ktorý má dnes už 18 rokov a hračky mu dávno nekupujem. S úžasom som zistil, že v tej skrini sú aj dávno vyhodené a pokazené hračky – v mojej hlave to zostalo. Bolo to dosť smutné, lebo syn je už veľký a vo mne asi zarezonoval pocit, že jeho detstvo prefrčalo tak strašne rýchlo.

Čo rád počúvaš? Zmenil sa nejako výrazne tvoj hudobný vkus?

Počúvam takmer všetko. Muziku počúvam najmä pri písaní a mám ju vypeckovanú dosť nahlas. Hudba mi vytvorí bariéru od okolitého sveta a môžem sa sústrediť na písanie. Teraz napríklad rád počúvam ambientný drum 'n' bass. Temne to dusá a ja som skrytý kdesi vo vnútri. Pišťanek je zasa hudobný staromilec. Mňa viac zaujímajú ľudia, ktorí hovoria niečo o dnešnom svete, než tí, ktorí to hovorili pred 30 rokmi. Rozdiel medzi mojou generáciou a generáciou spisovateľov ako Rudo Sloboda, Vincent Šikula, či Peter Jaroš, je práve v hudbe. Oni jednoducho nevnímali, čo nové sa v hudbe deje, aspoň som to nezachytil, ani v ich dielach, ani v rozhovoroch. Keď vydávali svoje prvé veci, začínali Beatles. Celé šesťdesiate roky boli vlastne jeden veľký prevrat v myslení ľudí, ku ktorému dosť výrazne prispela hudba, ktorá sa stala súčasťou životného štýlu miliónov ľudí. Naši slávni spisovatelia nič. Zostali kdesi v päťdesiatich rokoch pri častuškách. Dušek, Mitana, Štrpka, Vilikovský, Grendel a ich generační vrstovníci už hudbu vnímali, už si ju tiež privlastnili a názvy ako Led Zeppelin, či Miles Davis im nerobia problémy. Pri troche drzosti by som povedal, že hudba veľmi pozitívne poznamenala aj ich písanie, píšu o inom a ináč ako ich predchodcovia, už sa pohybujú v meste a nie na dedinskom námestí za zvukov dychovky z dedinského rozhlasu.

Pre knihu rozhovorov Jozefa Dada Nagya, október 2002