Rozprávka o Paľkovi a zmrzline
Dušan Taragel


Paľko bol chlapček, ktorý zo všetkého najradšej jedával zmrzlinu. Jeho babička mu ju kupovala každý deň, vždy po ceste zo škôlky a Paľkovi chutila tak, že ich niekedy zjedol aj päť. Babička sa z toho tešila – keď bola ona malá, o zmrzline sa jej len snívalo, v takej chudobe vtedy žila. Paľkovi zdĺhavo hovorila o zlých a ťažkých časoch, o mastnom chlebe s cibuľou a o ľuďoch umierajúcich od hladu. Paľko medzitým zlízal zmrzlinu, potom sa pustil do plaču a pýtal si ďalšiu. Babička mu ju rýchlo kúpila, pretože Paľkov plač bol taký odporný a prenikavý, že sa zastavovala premávka a z oblohy padali vtáky stuhnuté od hrôzy a prekvapenia.
Tak to šlo každý deň. Jednej peknej nedele však Paľko odmietol zjesť obed a namiesto neho si pýtal zmrzlinu. Paľkov otecko rozčúlene vstal spoza stola a chcel malého naničhodníka roztrhnúť ako žabu, no mamička s babičkou padli na kolená a prosili ho o zľutovanie. Otecko ustúpil. Zachmúrene si sadol do kúta a pozoroval babičku, ako natešene otvára chladničku a kladie pred Paľka obrovskú zmrzlinu. Odvtedy Paľko jedával už len zmrzlinu: na raňajky, na obed aj na večeru. Bol šťastný a spokojný – zmrzlina mu stále chutila a nič viac mu nechýbalo. A tak to už zostalo. Rodičia a babička vláčili domov plné vedrá zmrzliny, Paľko ju všetku zjedol a ešte si pýtal ďalšiu.
Lenže jedného dňa, opäť to bolo v nedeľu, Paľko pažravo zjedol dve vedrá zmrzliny. Chvíľu sa cítil príjemne, žalúdok mal plný chladivej hmoty, no odrazu mu prišlo zle. Nevládal ani vstať, len sedel a pozeral pred seba. Skúsil aj plakať, no z úst mu vyšli len akési stony. Rodičia sa zhrozili. Babička s mamičkou pobiehali po kuchyni a nariekali. Otecko búchal päsťami po stole a nahnevane kričal: Ja som vám vravel, že sa toto neskončí dobre!
Paľka uložili do postele a zavolali k nemu najslávnejšieho detského lekára, doktora Buchenwalda. Ten dlho sedel pri Paľkovi a robil mu rôzne vyšetrenia, až napokon vstal, pristúpil k rodičom a vážnym hlasom povedal: Vášmu synovi od neustáleho jedenia zmrzliny zmrzol žalúdok. Musíme mu ho vymeniť, pretože zamrznuté žalúdky sa nedajú liečiť.
Všetci sa pustili do plaču, no nedalo sa nič robiť. Paľka odviezli do nemocnice a tam mu žalúdok vymenili. Pretože však nemali na sklade žiadne poriadne žalúdky, Paľkovi museli dať plechový. Bol to vlastne bubon z automatickej práčky, ale všetci boli radi, že našli aspoň ten.
Po týždni pustili Paľka z nemocnice domov. Bol trochu bledý, no na zmrzlinu už nepomyslel a viac ju nechcel ani vidieť. Rodičia mu naložili na tanier zemiaky s rezňom a Paľko sa s chuťou pustil do jedla. Lenže trápeniu ešte stále nebol koniec: jedlo mu padalo do žalúdka s obrovským plechovým dunením a susedia začali nahnevane búchať na steny, pretože ich hluk rušil. Babička sa pustila do plaču a onedlho zomrela – bola to ona, kto začal Paľkovi kupovať zmrzlinu. Mamička s oteckom sa tvárili, že ich plechový rachot neruší. Napchali si do uší vatu, no ani to im nepomohlo. Zlí susedia sa neustále sťažovali, vyhrážali a posielali udania, až sa otecko nahneval a predal Paľka do cirkusu. Paľko tam ako hlavná atrakcia musel pred divákmi jesť rezne so zemiakmi a plechový rachot, ktorý vychádzal z jeho útrob, zožal vždy ohromný potlesk. Nuž, takto skončia všetci tí, ktorí jedávajú len zmrzlinu, milé deti.


Z knihy Dušan Taragel – Jozef „Danglár“ Gertli: Rozprávky o neposlušných deťoch a ich starostlivých rodičoch (KK Bagala, Levice 1997, 2000, 2003)