Peter Pišťanek & Dušan Taragel:
Sekerou & nožom

Matka mu trikrát za deň hovorila: JANKO, A KEDY SI NÁJDEŠ DÁKE DIEVČA, reku? INÍ UŽ DÁVNO A TY STÁLE NIČ, reku. V očiach mala slzy, v ruke žmolila vreckovku.

Ján vždy znervóznel, najedoval sa. MAMO, ČO FURT OTRAVUJETE, ČO TU PIZÚKATE, HÁ? reku. ČO MA PO OSTATNÝCH? VEĎ PRÍDE AJ MÔJ ČAS! reku. TAKÚ SI PRIVEDIEM, ŽE VŠETCI BUDÚ POZERAŤ! reku. Toto vravel, no v kútiku duše pochyboval. Matka sa vždy rozplakala. Vybehla do záhrady, aby nažalovala otcovi, ktorý sa hrabal v šaláte a mrkve.

Večer, keď už Ján ležal v posteli, potme k nemu prišiel otec a položil mu na plece svoju ťažkú ruku. JANKO, reku, TAKTO NEMÔŽEŠ NA MATKU. CHCE TI LEN DOBRE. ZŽIERA SA PRE TEBA, reku. NÁJDI SI UŽ DÁKE DIEVČA, reku. UROBÍŠ NÁM RADOSŤ, reku.

Jánovi bolo do plaču. Nájdi si, nájdi si! Ako si má nájsť? Žiadna ho nechce. Začne dačo rozprávať, a už sa mu každá smeje. On, Ján, nie je vtipný. Jožo z dielne je vtipný a má každú, na ktorú len pozrie. Aj židák Šulc. Ján je, naopak, vážny. Nemá rád srandičky. Má rád jednoduché a zrozumiteľné veci. Žiadne rečičky, slovíčka. To nie je preňho!

Za oblokmi autobusu ubiehajú lány polí. Kukurica, pšenica, žito. Ján si ich spokojne prezerá. Vždy keď ide za svojím dievčaťom, je spokojný. Plný sebadôvery. Má dievča! Nebudú si už naňho ukazovať prstom! Nebude už terčom posmeškov v dielni!

Autobus vošiel do dediny. Ján vystúpil a ponáhľal sa pred textilku. Tu počkal Annu, ako vždy. Potom sa spolu prechádzali.

Dedina bola dlhá. Ján rozprával Anne svoje príhody z vojny a z práce. V skutočnosti neboli jeho príhodami. Ján ich počul od svojich kamarátov a zdali sa mu smiešne. Vystupoval v nich ako svetaskúsený človek, ktorého nič nerozhádže a ktorý pre zábavu iných rád vyparatí dáke drobné huncútstvo.

Anna jeho príhodám nerozumela, ale tvárila sa, že ju nesmierne zabávajú a že hlce každé Jánovo slovo. Občas zastala a zasnene sa zahľadela kamsi do diaľky. Pohodila vlasmi a krátko sa zasmiala. Cítila sa byť romantická. Položila Jánovi nejakú otázku, potom odrazu zvážnela a v očiach sa jej zaleskli slzy.

Ján bol z toho celý zmätený. Nevedel, čo má robiť. Zabudol, o čom rozprával. V hrdle mu vyschlo. Zhrbil sa, dlane sa mu potili.

Potom začali chodiť k Anne domov. Jej rodičia brali Jána ako ďalšieho zaťa do rodiny. Sedeli spolu v kuchyni za stolom. Annin otec zvyčajne vytiahol fľašu vína alebo páleného. Rozprávali, čo a ako. Potom sa presunuli do obývačky a zapli televízor. Stará štrikovala a starý v okamihu zaspal v kresle. Občas sa strhol a niečo vykríkol. Boli to výkriky starého, unaveného človeka. Dakedy zasa rozprával zo sna. Ján mal pocit, že starý sa rozpráva s ním, a preto sa mu usiloval vždy slušne a rozumne odpovedať.

Potom Ján pozrel na hodinky a vychytil sa na posledný autobus domov. Anna ho šla odprevadiť. Zdĺhavo sa lúčili pred bránkou. Ján sa triasol, aby mu neušiel autobus, Anna chcela dopozerať inscenáciu.

Neskôr predstavil Ján Annu aj svojim rodičom. Boli spokojní. Anna nebola žiadna fiflena. Bola to rozumná, praktická žena. Rozumela sa domácnosti. Bola čistotná. Netárala dve na tri. Rada pomohla. Nemyslela na ledačiny.

Vzťah Jána a Anny nadobudol pevné kontúry. Stali sa vážnou známosťou. Anna prestala byť romantická a začala byť vecná. Ján prestal rozprávať príhody z vojny a spolu s Annou začali rozoberať vážnejšie problémy.

Už sa mali o čom zhovárať. Témou ich rozhovorov boli rôzne potrebné predmety. Načo hovoriť o veciach, ktoré sú nehmatateľné a neuchopiteľné a ktoré sa dajú špekulatívne prevracať z jednej strany na druhú, až je človek z toho sprostý? O veciach, ktoré sa nedajú prakticky využiť a ktoré sú také prchavé a hmlisté, že ani nevieme, či ozaj jestvujú a či to nie je len výplod našich žliaz? Treba hovoriť o tom, čo je pre život POTREBNÉ. Človek predsa musí niekde bývať, niekde spať, niečo jesť, niečo si obliekať! Anna s Jánom sa rozhodli, že svoj domov si zariadia pekne, ale prakticky. Prekárali sa, či budú mať v kuchyni plynový, či elektrický sporák. Ján, ako skúsený majster, zdôrazňoval prednosti jedného a Anna, ako gazdiná, druhého. Dopadlo to zvyčajne tak, že Anna sa rozplakala a tvrdila, že Ján ju nemá rád, pretože jej nechce spraviť po vôli.

Jedného dňa, keď neboli starí doma, dovolila Anna Jánovi, aby na nej súložil. Vedela, že raz k tomu musí prísť. Ján bol čoraz neodbytnejší. Pri televízii sa ju pokúšal ohmatkávať. Anna sa intenzívne bránila. Vždy ju celú poslintal. Obrazovka svietila, stará štrikovala, starý spal a z gauča zozadu sa ozývali zvuky zápasu, fučanie a hmýrivý pohyb. Starý skríkol zo sna a chvíľu bolo ticho. Annu to nebavilo. Z televíznych inscenácií nič nemala.

Keď vtedy starí odišli na družstevnú schôdzu, Ján znervóznel. Vycítil príležitosť. Sedel za stolom a fajčil. Rozmýšľal, čo má robiť. Nemôže predsa Annu zdrapiť, odvliecť do izby a tam jej to spraviť. Jeho svetaskúsenosť sa rozplynula. Dlane sa mu otvárali a zatvárali. Úd mu stál. Anna sedela pred ním a niečo monotónne rozprávala. Ján sa šiel zblázniť.

Po chvíli to Anna vyriešila. Zapla televízor a sadla si na gauč. Ján si k nej prisadol. Opäť nastal hmýrivý pohyb. Anna vedela, že teraz to príde. Bránila sa chabo. Nevedela, čo má robiť. Bola ako poleno. V televízii to bolo všetko ináč.

Ján bol taký vzrušený, že nevedel čo skôr. Či má vyzliekať Annu, či sťahovať si gate. Čo ak prídu starí?

Napokon sa vyzliekol. Anna nechtiac zbadala jeho stoporený úd. Vo svetle televízora vyzeral oveľa väčší, ako bol v skutočnosti. Anna sa tak zľakla, že jej panenská blana praskla sama od seba.

Ján do nej vnikol a začal kopuláciu. Nemal veľa skúseností. Prakticky nijaké. Raz, keď v dielni čosi oslavovali, dala mu v šatni výdajníčka. Bola stará, tučná a opitá. Jánovi to neprekážalo. Tiež bol opitý ako sviňa.

Odteraz to však bude iné, uvedomil si na Anne. Bude to mať často. Skoro stále. Anna bude jeho ženou.

Keď sa z nej zvalil, zapálil si. Chutilo mu. Bol spokojný. Spýtal sa Anny, aké to bolo. Dúfal, že si nevšimla jeho nešikovnosť.

Anne bolo zle. Keď bola malá, chlapci pri potoku chytili žabu, strčili jej do zadku slamku a nafúkli ju. Potom ju hodili do vody. Žaba vypliešťala oči a pomaly umierala. Anna mala pocit, že sa jej stalo to isté. Časom si zvykne. Každá si zvykla.

Súloženie bolo posledným ústupkom, ktorý Jánovi urobila.

(Úryvok z titulnej poviedky)