Rozprávka o chlapčekovi, ktorý pri jedle mľaskal
Dušan Taragel


Bol raz jeden chlapček, ktorý pri jedle mľaskal tak, že ho bolo počuť v celom dome. Jeho starostliví rodičia boli z toho celí nešťastní. Pochodili veľa lekárov, radili sa s mnohými mudrcmi, vyskúšali rôzne lieky, no nič nepomáhalo. Chlapček pri jedle mľaskal ďalej a utrpenie rodičov zvyšovali aj susedia, ktorí dávali najavo svoju nespokojnosť hlasitým búchaním na steny ich bytu. Najhoršie to bolo v nedeľu: chlapček pri obede mľaskal tri razy hlasnejšie ako vo všedné dni a susedia chodili zvoniť ku dverám alebo vykrikovali na chodbe rôzne urážky.
Chlapčekovi starostliví rodičia preplakali celé dni. S červenými očami mu dohovárali a na kolenách ho prosili, aby už konečne prestal mľaskať, no bolo to, akoby hrach na stenu hádzali. Chlapček si ich vypočul, no len čo dostal jedlo, opäť mľaskal a tváril sa, akoby o tom nevedel.
Jedného dňa pohár oteckovej trpezlivosti pretiekol. Sadol si a napísal list najväčšiemu odborníkovi proti mľaskaniu, doktorovi Kostižerovi, aby prišiel a vyliečil ich syna. Ako áno, ako nie, jedného dňa doktor Kostižer prišiel. Bol to nižší vážny muž v bielom plášti, s nosom, z ktorého mu trčali dlhé čierne chlpy. Mal obrovskú koženú tašku plnú neznámych prístrojov a liečebných pomôcok. Nechal si chlapčeka posadiť na stoličku a dôkladne ho poprezeral. Baterkou mu svietil do úst, nosa i uší, potom mu tam vkladal rôzne lesklé kovové paličky a zrkadielka, napokon mu tam vopchal svoje krátke tučné prsty a neustále pritom čosi mrmlal. Mamička s oteckom stáli obďaleč a so znepokojením pozorovali jeho počínanie. Potom doktor prikázal, aby chlapčekovi dali jesť. Otecko pripravil maslový chlieb s lekvárom a chlapček sa doň s chuťou pustil. Veselo mľaskal a doktor ho pritom uprene pozoroval a pokyvoval hlavou. Napokon sa obrátil k rodičom. Musím vám povedať, že s tak vážnym prípadom som sa ešte nestretol, povedal. Rodičia vyľakane vyvalili oči. Liečebný postup bude preto mimoriadne náročný a, dá sa povedať, netradičný, pokračoval doktor.
Urobíme všetko, čo bude treba, povedali jednohlasne rodičia, pretože ucítili nádej, že ich syn konečne prestane mľaskať. Jediný spoľahlivý spôsob, ktorý môžeme použiť, je zašiť vášmu dieťaťu ústa, povedal doktor Kostižer ticho, aby to chlapček nepočul. Rodičia zbledli, no napokon prikývli. Chceli mať od susedov konečne pokoj a zo syna slušne vychovaného človeka. Čo ak mu to mľaskanie zostane na celý život a potom, keď budú starí, im bude vyčítať, že nič proti tomu neurobili? Nič netušiaceho chlapčeka pevne chytili, doktor vytiahol ihlu a niť a v mihu mu zašil ústa. Nechal len malý otvor na zastrčenie slamky, aby chlapček mohol prijímať tekutú stravu. Tak, a je po mľaskaní! – zvolal víťazoslávne doktor. Potom sa pustil do rátania, a keď skončil, povedal sumu, ktorú by mal za liečenie dostať. Otecko onemel, no napokon zaplatil.
Doktor odišiel a rodičia si sadli do kuchyne a pozorovali svojho syna. Ten vyjavene gúľal očami a vydával bučivé zvuky. Pri večeri vládlo nezvyčajné ticho. Chlapček strkal slamku do zemiakov, no ani raz nezamľaskal. Rodičia boli sťastní. Celý dom stuhol od prekvapenia. Podaktorí susedia aj zabúchali zo zvyku na stenu, no odpovede sa nedočkali. Všetci si uľahčene vydýchli a mali pocit, akoby im z rádia oznámili správu o konci vojny. Lenže na druhý deň chlapček zistil, že so slamkou sa dá sŕkať. Vyskúšal všetky spôsoby sŕkania, ten najhlučnejší si zapamätal a používal ho od rána do večera. Lenže to je už úplne iná rozprávka, milé deti.

Z knihy Dušan Taragel – Jozef „Danglár“ Gertli: Rozprávky o neposlušných deťoch a ich starostlivých rodičoch (KK Bagala, Levice 1997, 2000, 2003)