Pankovčín, Václav :: Something smarter than us is going to emerge


node:	Pankovčín, Václav
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	09.04.2008 - 15:12:01
updated:	16.04.2008 - 11:17:58

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872698

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

carla	0
rytier kozmo...	0
Cpt. Vincenzo	0
timko	0
druhyzmysel	0
zakofonia	0

Václav Pankovčín
21. 5. 1968 Humenné – 18. 1. 1999 Bratislava

Prozaik a publicista, vo svojich prózach inovoval poetiku realizmu prvkami zázračnosti a fantazijnosti (viaceré príbehy situoval do vymyslených miest Rantaprapán a Marakéš, ktoré sa „nachádzajú“ kdesi na východnom Slovensku). Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1991). Pracoval ako redaktor v denníkoch Sme a Pravda a ako pedagóg na materskej Katedre žurnalistiky.
Debutoval dobrodružnými príbehmi pre deti Mamut v chladničke (1992). Do sveta prostého človeka, ozvláštneného zázračnom, situoval románovú mozaiku Asi som neprišiel len tak (1992). Rozprávková magickosť sa najvýraznejšie prejavila v zbierke krátkych próz Marakéš (1994). K realistickému rozprávaniu, obohatenému metaforickými a fantazijnými prvkami sa priklonil v novele z vysokoškolského prostredia Polárny motýľ (priestor 3x4) z r. 1997. Román K-85 s podtitulom Príbeh o prerušenej mravčej ceste sa odohráva v nemocničnom prostredí (1998).
Ďalšie diela: román Tri ženy pod orechom (1996); zbierka krátkych próz Bude to pekný pohreb (1997).

0000010100063532021709090387269803887056

Tri ženy pod orechom
Václav Pankovčín

Tri ženy sedia na dvore pod orechom, modlia sa a čakajú na koniec sveta. Sedia takto už dlhé roky, a ak prší alebo je zima, kľačia pri okne v izbe, hľadia do sivého neba a takmer nebadane pohybujú perami.

Alebo sedia pri starom rozladenom harmóniu a tá najmladšia, šestnásťročná Martuška, hrá a spieva nepekným hlasom. Jej matka, Ilona Kotásková, v nej vidí anjela. Tiež spieva a hľadí na svet cez slzy dojatia. Stará pani Marimka Grabovská kľačí pri harmóniu so zloženými rukami a trasľavým hlasom zachytáva posledné slabiky v pesničke.

Harmónium kúpila Martuške stará pani Marimka s dcérou Ilonou v nádeji, že sa Martuška naučí hrať a bude hrať v kostole, že sa z Martušky možno raz stane svätica alebo aspoň mníška. Nástroj kúpili od opitého organistu z Vyšnej Habury za osemsto korún. Keď vytriezvel, ani za svet si nevedel spomenúť, kam sa harmónium podelo.

Tri ženy bývali v malej uhrbenej chalupe ružovej farby a asi dvadsať metrov od domu tiekol potok. Od dvora plného mohutných hrušiek a orechov až k lesu sa tiahla záhrada. Rástli v nej staré stromy a kroviská a časť záhrady zarastala burinou.

Ráno vstávali, kedy sa ktorá prvá zobudila. Budík nemali, len v začmudenej tmavej kuchyni viseli staré hodiny na kľúčik. Niekedy im namiesto budíka zatrúbil šofér autobusu, keď viezol robotníkov na rannú smenu. Pri Marimkinom domčeku spomalil, trikrát pritlačil na klaksón, a keď sa v domčeku rozsvietilo, pohol sa ďalej. Ak nie, ešte raz ťahavo zatrúbil. Niektorí robotníci, trúbením vyrušení zo sladkého dospávania v autobuse, šomrali, iní tri ženy zakaždým poľutovali: “Chudinky, ani na budík nemajú!”

•

Bolo krátko po štvrtej ráno. Marimka zliezla z vysokej drevenej postele. Obliekla si hrubé pančuchy, dlhú čiernu sukňu, dva svetre, na nohy podkolienky a krpce, starý vyšúchaný kabát pôvodne hnedej farby, na hlavu šatku, do ruky vzala ruženec a nakoniec sa zabalila do hrubej gubane a vykročila do zimy.

Vonku snežilo. Vietor cez noc navial na dvor záveje snehu. Marimka sa nimi ťažko predierala, chvíľami zalapala po dychu, občas sa otočila, keď jej vietor vchrstol do tváre studené snehové vločky.

Všetko bolo panensky biele. V niekoľkých domoch sa už svietilo a z komínov stúpal hustý štipľavý dym, ktorý sa miešal so snehovými vločkami, rozplýval sa vo vetre a rútil sa spolu so snehom ulicou Marakéša. Marimka niekoľkokrát ťažko zakašlala. Ešte viac sa zakrútila do hune a vyšla na ešte neupravenú zasneženú cestu, ktorú rezali len dve hlboké brázdy, čo zanechal autobus. Vošla do jednej z nich, a takmer spadla. Pokĺzla sa na šmýkačke, ktorú zanechali pneumatiky, keď autobus pribrzdil pred domom, aby tri ženy zobudil. Marimka sa zľakla. Pred tromi rokmi – tiež takto v zime – spadla a zlomila si nohu. Zlomenina sa hojila veľmi ťažko a zdĺhavo, a Marimka odvtedy kríva. Pomyslela si, že by sa mala vrátiť: takéto počasie už nie je pre ňu, ale potom si povedala, že s pomocou Božou to určite zvládne. Z cesty odbočila na chodník šplhajúci sa do kopca: ku kostolu. Brodila sa po kolená snehom a vietor za ňou hneď zavieval všetky stopy.

Marimka s ostatnými ženami do kostola nechodila odvtedy, čo vyhnala Iloninho muža. Chcela, veľmi to chcela, ale hanbila sa. Ženy sa od nej odvracali, žiadna pri nej nechcela sedieť. Farár jej nedal pri spovedi rozhrešenie. Po rokoch už ľudia zabudli, ale v Marimke stále pretrvával strach. A tak chodila do chrámu len vtedy, keď ju nikto nevidel: skoro ráno alebo neskoro večer. Niekedy cez deň.

Aj teraz: vyštverala sa hore schodmi, trasľavou rukou sa pridržiavajúc kovového zábradlia, rozpáleného od mrazu. Horúca ruka sa jej neustále lepila na studenú oceľ a Marimka cítila, ako jej horia prsty a dlaň. Keď konečne vošla do otvorenej predsiene kostola (prezývanej babinec), bolo o desať minút päť. Pri vchode bolo trochu naviateho snehu. Zo stropu viseli tri laná k zvonom a pravidelne sa hojdali rozkývané nápormi vetra.

K zvonom mal prístup každý: ešte zo starých dávnych čias ostal v Marakéši zvyk, že keď sa blížila strašná búrka alebo hocijaká iná katastrofa – povodeň, víchrica, požiar, alebo keby bola nebodaj vojna, ten, čo šiel okolo, vošiel do babinca a zazvonil. Ľudia boli presvedčení, že hlahol zvonov zaženie akúkoľvek pohromu. Stalo sa niekoľkokrát, že sa na Marakéš valila mohutná čierňava, trieskali hromy, spustili sa krúpy, no len čo niekto z okoloidúcich začal zvoniť, chmáry sa ako zázrakom rozbili, alebo obišli celú Marakéšsku dolinu.

Marimka si chcela namočiť ruku do svätenej vody pri hlavných dverách, ale voda v nádobke s hubkou bola zmrznutá. Tak sa len prežehnala a na chvíľu si kľakla na studenú kamennú dlážku. Keď sa poklonila, podišla ku krížu, pobozkala Kristovi nohy a sadla si na drevenú lavicu pri stene, aby sa pomodlila svoj každodenný ranný ruženec. Vietor pískal v oknách veže. Marimka sa modlila poslednú desiatku, oči zatvorené a skrehnutými rukami preberala jednotlivé zrniečka ruženca, keď do babinca vošiel kostolník Pavlínko, aby odzvonil na Anjel Pána. Robil kostolníka už tridsať rokov a ľudia si podľa jeho zvonenia mohli nastaviť hodinky. Ani ranné, ani poludňajšie zvonenie nikdy nezmeškal ani o minútu. Teraz už zostarol, vstávalo sa mu čoraz ťažšie a ťažšie, chodil pomalšie a chrapľavo dýchal a niekedy zmeškal päť, desať, ba aj pätnásť minút, ale povinnosť si vždy splnil.

Bolo päť minút po piatej. Pavlínko vošiel do babinca celý udychčaný, a keď sa trochu rozhliadol v šere predsiene, zbadal na lavici skrčenú tmavú postavu – a od ľaku vykríkol. Zvrtol sa, že utečie naspäť, ale Marimka ho predbehla: “Janku, Janku, neboj sa, to som ja, Marimka!”

“Ženo božská,” povedal kostolník, “ta čo tu robíš v takom nečase? Poriadni ľudia ešte spia pod teplou perinou alebo sa hrejú pri peci v kuchyni, a ty tu? Ja, keby som nemusel, tak by som do toho nečasu nešiel, ale služba je služba.”

“Janku, prišla som sa pomodliť svätý ruženec.”

Pavlínko mávol rukou: “Modliť sa môžeš aj doma, a nie tu strašiť ľudí. Nepoviem, že sem chodíš v lete, keď je svetlo a teplo, ale teraz...” Potom chytil pevne do rúk lano, mohutne ním potiahol a z veže sa rozľahol prvý nesmelý úder zvona. Marimka vstala z lavice a pomodlila sa s kostolníkom Anjel Pána. Keď spolu po niekoľkých minútach odchádzali, vietor sa pomaly začínal utišovať. V dedine sa rozsvietili pouličné svetlá a svietilo sa už vo väčšine domov. Niekoľko chlapov odhadzovalo z dvorov sneh.

Ilona už bola hore: rozkladala v peci oheň. Marimka v predsieni, prezývanej príklet, zo seba striasla sneh a vošla do kuchyne.

“Mamo, kde ste boli v takom nečase? Už som sa o vás bála,” vyčítavo povedala Ilona.

“Pomodliť sa, dievča moje. Keď je takýto nečas, je to väčšia obeta ako dať na deväť omší...”

•

Po tom, čo Martuška skončila posledný ročník základnej školy, Ilona ju už do školy nedala. Ľudia jej dohovárali, aby nebola hlúpa a dala dievča aspoň na dvojročnú učňovku, ale Ilona bola neoblomná: “Nedám ju do školy, lebo dievča by sa v tom hriešnom svete skazilo. Bude chodiť do toho hriešneho mesta, ešte sa mi tam prespí!”

“Ilona, nebuď hlúpa, daj ju do učilišťa, nech sa vyučí nejakému remeslu. Jak vy chcete takto žiť?”

“Pánboh pomôže,” pridala sa stará Marimka.

“Pánboh je dobrotivý,” povedala Ilona. “Veď aj v Písme sa píše o vtákoch nebeských a o zvieratách poľných, čo sa o nič nestarajú, a predsa všetko majú: aj odev, aj čo jesť.”

Ľudia pokrútili hlavami a prestali tie dve ženy presviedčať.

Prišli úradníci zo sociálneho; Marimka ich nepustila ani do dvora. Keď naliehali, že sa musia rozprávať s Martuškou, stará schytila metlu a hnala ich popri potoku a potom cez lávku až na zastávku autobusu.

“Už aj sa practe!” kričala za nimi. “My si dievča skaziť nedáme!”

Ešte niekoľkokrát k nim prišla delegácia z národného výboru – z odboru sociálnych vecí, ale Martušku nenašli: alebo sa niekde modlila, alebo sa hrala s deťmi pri rieke.

Nepomohlo nič. Martuška ostala doma.

Nikto v Marakéši nevedel, ako tie tri ženy vyžijú, pretože žili len z dôchodku starej Marimky, zo zanedbateľného invalidného dôchodku pani Ilony a z výživného na Martušku. Keby dostávali ešte raz toľko, koľko dostávali, aj tak by to bolo menej ako málo.

Celý deň sa modlili pod orechom, alebo spievali nábožné piesne pri harmóniu, a večer šli do kostola. Po mnohých rokoch aj Marimka prelomila v sebe strach a začala chodiť na večerné omše; nikdy si však nesadla k ostatným ženám, ale do tmavého kúta vzadu pod chórom alebo do babinca, v ktorom medzitým urobili ešte jedny dvere, aby tam nebola až taká zima. Po omši sa vybrali do dediny – po žobraní –, ako vravievali ľudia. Kráčali hore Marakéšom a z niektorých domov bolo počuť zvuk zamykajúcich sa dverí.

Keď vošli do domu, pani Marimka povedala: “Bože, daj šťastné dni týmto dobrým ľuďom a požehnaj ich, aby mali vždy hojný stôl pokrmov.”

A čakali, či im rodina niečo ponúkne. Zjedli spolu viac ako traja statní chlapi; ľudia ich za tú ich pažravosť nenávideli.

Ak odišli z domu hladné, stará Marimka prosila nebesá, aby tú rodinu zatratili.

Martuška, aj keď jej už ťahalo na sedemnásty rok, nevedela robiť vôbec nič, a ani ju nič neučili. Mala dlhé špinavožlté vlasy. Cez deň chodila oblečená v tenkých modrých teplákoch a v žltom tričku, pod ktorým sa jej nebezpečne začínali vydúvať prsia. Stehná mala ako kobyla a zadok oblý a zmyselný.

Najradšej sa hrala s malými deťmi pri potoku alebo na lúke pred chalupou. Stále mala v rukách otrhanú bábiku z handier, čo jej pred viac ako desiatimi rokmi urobila mama. Martuška s ňou chodila po neoplotenom dvore a spievala jej uspávanky.

Raz, ako sa tak hrala s bábikou pri potoku, prisadol si k nej mladík celý v bielom: biele nohavice, žiarivobiela košeľa, biela kravata a na nohách biele tenisky. Sadol si na kameň vedľa Martušky a začal okolo seba šíriť omamnú vôňu tisícov kvetov. Bol zahalený v jemnom ružovkastom opare: občas z neho vykukla krásne opálená tvár, ktorej dominovali svetlomodré oči. Usmial sa na Martušku a znova sa zahalil do ružovkastého oparu.

Potom jej podal sedmokrásku a povedal: “Moje miesto je v raji. Ale páči sa mi aj na tejto zemi, kde rastú také nevinné kvietky, ako si ty, Martuška.”

A zmizol.

Martuška utekala domov so sedmokráskou v ruke. Bábiku nechala na brehu potoka. Matka sedela v kuchyni pri malom okienku z hrubého zažltnutého skla. Vyšívala obrus. Babka šúpala pri peci zemiaky.

“Videla som anjela,” povedala Martuška. “Bol biely a krásny.”

(úryvok z novely)

0000010100063532021709090387269803887051

Mníšky
Václav Pankovčín

Keď bol Feri Šnelcer cez druhú svetovú vojnu v Českej Kamenici, na vlastné oči videl toto:

Blížil sa front, Nemci utekali. Všetko spustošili, všetko vyrabovali, len kláštora, v ktorom bolo vyše tristo mníšok, sa ani nedotkli.

Prišla oslobodenecká Červená armáda. Oslobodila Českú Kamenicu, oslobodila aj kláštor.

Ivani, už dlhé mesiace žijúci pustovným asketickým životom, sa v kláštore usadili a urobili si žúr. Neušetrili ani jednu rehoľnú sestru. Tri dni trvali erotické orgie priamo pred zrakom Feriho Šnelcera. Také orgie, o akých sa Ferimu a ani kláštorným múrom dovtedy ani nesnívalo. Tri dni rozkoše a radovánok.

Hrdinskí sovietski vojaci vymietli všetky kúty a všetky diery kláštora.

"Človeče, a to si mal vidieť, čo bolo o deväť mesiacov, keď tých tristo mníšok začalo rodiť, človeče!" vraví Feri. "Do pôrodnice sa nevmestili, a tak rodili v kláštore, v parku a niektoré aj po chodníkoch, človeče. Celú armádu porodili – a okrem jedného dievčaťa, čo mala matka predstavená, všetko chlapcov. A keď tí chlapci začali naraz plakať, bolo to, človeče, akoby spievali Kaťušu!"

0000010100063532021709090387269803887050

Granát
Václav Pankovčín

Keď bol Feri Šnelcer cez druhú svetovú vojnu v Gdaňsku, na vlastné oči videl toto:

Kráčal po ulici na predmestí. Už viac ako polhodinu hľadal cestu k prístavu, motal sa dokola a nijakým svetom tú cestu nevedel nájsť. Oproti išli babka a dedko. Feri sa pri nich pristavil, slušne pozdravil a spýtal sa, ako sa najrýchlejšie dostane k dokom. Starček a starenka mu to ochotne vysvetlili a Feri z vďačnosti ponúkol dedka cigaretou.

"Dedo, nože povedzte, kedy sa už skončí tá vojna?" spýtal sa Feri.

A dedo povedal:

"Nikdy, synu, nikdy."

Rozlúčili sa a každý sa pobral svojou cestou. Ani nie po dvadsiatich metroch Ferovi nad hlavou zapišťal mínometný granát a v tom momente vybuchol. Feri sa hodil na zem a keď o niekoľko sekúnd zdvihol hlavu, videl, ako babka behá po ulici a po kúskoch zbiera dedka do zástery.

0000010100063532021709090387269803887044

Posledný rozhovor s Václavom Pankovčínom

V pondelok 18. januára literárnu obec zasiahla smutná agentúrna správa. Spisovateľ a publicista Václav Pankovčín náhle zomrel vo veku 30 rokov.

Tento mimoriadne plodný autor (narodený 21. mája 1968 v Humennom) po sebe zanechal 7 kníh: Mamut v chladničke (1992), Asi som neprišiel len tak (1992), Marakéš (1994), Tri ženy pod orechom (1996), Bude to pekný pohreb (1997), Polárny motýľ (1997) a K-85 (1998). Tesne pred smrťou dokončil pre vydavateľa „Kaliho“ Kertésza Bagalu a jeho vydavateľstvo LCA román Lináres. Okrem kníh si ho čitateľská obec pamätá z množstva publicistických aktivít, ale najmä skvelých reportáží, a riportov písaných pre denníky Telegraf, SME a Pravda. V spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky pripravoval sériu reportáží o živote Rómov na Slovensku.

Tento rozhovor s Vašom Pankovčínom vznikol začiatkom januára 1999, krátko po vyjdení jeho najnovšej knihy s názvom K 85 (ktorá nesie akoby smutno-prorocký podtitul Príbeh o prerušenej mravčej ceste). Sedeli sme v kaviarni Tulipán, rozprávali sa a chystali ďalšie projekty. Nik nemohol tušiť, že tento náš rozhovor si už Vašo nikdy neprečíta. Odišiel, ale zanechal nám tu svoj nenapodobiteľný humor, imagináciu, poetiku. A svoje príbehy, ktoré nám ho budú sprítomňovať.

Zbohom, Vašo.

Ako vznikala tvoja kniha K85? Ako si ju písal, čo do nej pribúdalo a čo z nej postupne vypadávalo? Mňa totiž zaujala najmä vedľajšia línia tohto nemocničného príbehu – línia tajomného muža, ktorý sa hlavnému hrdinovi v nemocnici nečakane zjavuje.

Tá knižka vznikala veľmi zložito. V nemocnici, kde som sa sám liečil na zápal pankreasu som si napísal zopár poznámok, niečo mi napadlo doma, niečo som si vymyslel. Dával som to dokopy ako čriepky. Šlo o to, aby som tam dostal nielen ľudský, ale aj imaginárny rozmer.

Napísal som knihu, ktorá mala spočiatku dosť veľký rozsah, asi 160 až 180 strán, potom som to vykrátil. Ten chlapík z nemocnice, ktorý sa tam pravidelne objavuje a „vyrypáva“, to je vyslovene vymyslená postava, s nikým takým som sa v živote nestretol, rovnako ako aj väčšina pacientov je povymýšľaných.

Áno, ale tá postava tam má svoj význam, človeku pripomína typicky nemocničný stav medzi polospánkom a polobdením, kedy si rekapituluje svoj život a poznanie.

Postava, aj keď je vymyslená, je predsa svojim spôsobom reálna. Je to ako tvoje druhé ja, ktoré ti často oponuje a háda sa s tebou. Neviem presne definovať prečo som tam túto postavu dal – asi preto, že zhmotňuje môj protipól. Mala v knihe pôvodne oveľa väčší priestor, len som to na požiadanie vydavateľstva musel vykrátiť. Podľa jedného príbehu, ktorý je aj v tej knihe, sa v nemocniciach odohrávajú rôzne tragédie. Nemocnice nie sú len na to, aby zachraňovali ľudí, ale často v nich ľudia aj zomierajú. Táto smrť je často nezmyselná – človek podľahne akejsi vnútornej panike, nejakému napätiu a skončí sa to tragédiou. Je tam postava obesenca, o ktorom nikto nevie, kto to vlastne je a tak trochu naznačujem, že obesencom by mohol byť možno autor sám a možno táto fiktívna postava, ktorá sa s autorom rozpráva. Myslím, že som sa dokázal vcítiť do situácie niektorých ľudí, ktorí dokážu aj takéto veci. Ale nechcem, aby to vyzeralo, že táto kniha je depresívna, je to len jeden z množstva príbehov, ktoré tam sú. Je skôr veľmi pozitívna a snažil som sa skôr nájsť radosť medzi utrpením.

Viem, že na vydanie čakajú aj nejaké ďalšie tvoje prózy. Povedzme si o tom niečo viac.

U nás na východe sa hovorí, že niečo vyjde, ak Boh dá. Ak Boh dá, možno vyjde kniha Lináres. Je to román o konci sveta, ale veľmi pozitívny. Je skôr o konci sveta v nás. Lináres je mestečko v južnej Andalúzii neďaleko Malagy. Objavil som ho úplne náhodou a ten názov sa mi veľmi zapáčil. Hneď vedľa Lináres je Banos de la Encina, nádherný kraj, kde sú olivové háje, jazerá, priehrady a sú tam aj krásni ľudia, ktorí sa naozaj podobajú komukoľvek z hociktorej horskej dediny na Slovensku. Na Slovensku síce nie sú býčie zápasy ako v Lináres, ale ľudia sú veľmi podobní a rovnako ako v Lináres očakávajú zmenu, koniec, alebo začiatok niečoho nového. Myslím si, že tento román je nielen o svete, ktorý je v nás a o zániku niektorých hodnôt v nás, ale aj o tom, ako sa dá pozerať aj do budúcnosti. Mal by vyjsť u Kaliho Kertézsa Bagalu, urobím v ňom ešte nejaké malé úpravy a dúfam, že na jar by to mohlo byť vonku.

Jozef Dado Nagy
InZine.sk, 1.2.1999

0000010100063532021709090387269803872701

Václav Pankovčín: Choď, brat ťa volá

Žena vbehla do kuchyne. Zobudila chlapa, čo spal dole bruchom na diváne po dobrom obede.

"Vstávaj," povedala, "koza sa nám obesila na plote, kobyla splašila, ovce rozutekali, niečo sa stalo."

"Čo by sa stalo," zahundral chlap, lenivo sa zdvihol z postele a obúval si baganče.

Kým prišiel do chlieva, kobyla už bola pokojná, ovce sa popásali v záhrade a sliepky hrabali po dvore. Len koza visela obesená na železnej reťazi.

"Škoda takej dobrej kozy," povedal a odmotal jej reťaz z krku. "Kedy sa to stalo?"

"Teraz, ani nie pred piatimi minútami," povedala žena.

"Dones nôž. Škoda by bolo len tak ju zahrabať."

Žena doniesla nôž.

"Ja to mäso jesť nebudem," povedala.

"Nemusíš. Dones misku."

Žena doniesla misku.

"Dajme kozu cigánom."

"Už si zabudla, ako nám pred rokom kradli sliepky?"

Mocne potiahol nožom koze po krku. Vystrekla krv, niekoľko kvapiek mu pokropilo baťovky a zelené menčestrové nohavice, baršunky. Žena sa odvrátila.

"Nestoj tam, ale poď podržať misku, lebo ma celkom ostrieka!"

"Hrabala som seno, keď sa to stalo. Som si myslela, že líška alebo kuna, tchor alebo také niečo. Nič som nevidela, len splašené zvieratá. A tuto – obesená Róza na plote. Dačo sa stalo!"

"Drž poriadne tú misku!"

Keď krv stiekla, zavesil kozu na hák, stiahol ju z kože a začal pitvať. Zišla mu na um rozprávka, čo kedysi rozprával deťom vždy v nedeľu popoludní. O koze rohatej, do pol boka odratej. V duchu sa usmial. Po tom, čo dojedli nedeľný obed, šiel si ľahnúť do chladivej zadnej izby. Žena umývala riady, deti jej pomáhali. V rádiu bol koncert: príjemne sa mu driemalo, keď do miestnosti vtrhli deti a vrhli sa na neho. Boli tri: Paľko, Vierka a Ivanko; posledný chlapec zomrel po pôrode. "Ešte si nám neporozprával rozprávku," kričali deti. "A ktorú chcete?" "O koze rohatej." Vypol rádio, ľahol si, privrel oči a deti sa uložili vedľa neho. Boli tak tichučko, že v izbe bolo počuť bzukot múch. Začal: Bola raz jedna koza rohatá, ktorá bola veľmi neposlušná. A tak jej gazda zodral kožu z jedného boka. To preto, aby ľudia vedeli, že koza je zlá. Ale koza sa nahnevala a ušla do lesa. Stretla zajaca. Postrašila ho: Ja som koza rohatá, do pol boka odratá. Cupy-lupy nohami, prekolem ťa rohami! Zajac sa zľakol a ušiel. Potom stretla líšku, vlka, medveďa, slona a ktovie, aké zvieratá si ešte navymýšľal, a všetkých na smrť vystrašila. (Zakaždým, keď zopakoval riekanku Cupy-lupy nohami, prekolem ťa rohami, na chvíľu zadriemal, ale deti ním zatriasli: "A čo bolo ďalej?") A tak rozprával o tom, ako sebavedomie neposlušnej kozy rástlo, lebo sa jej báli všetky zvieratá v lese. Nakoniec stretla ježa, ktorému tiež pohrozila, že ho prekole rohami, ale jež sa kozy nezľakol. Povedal: A ja som jež, prekolem ťa tiež! A skrútil sa do klbka a hnal neposlušnú kozu z lesa von až na gazdov dvor. A tak koza rohatá, do pol boka odratá už viac neposlušná nebola.

Bolo to dávno, uvedomil si. Možno pred štyridsiatimi rokmi. Deti vyrástli, odsťahovali sa; majú svoje rodiny. Ktovie, či aj ony rozprávali svojim deťom rozprávku o koze rohatej... Asi nie. Teraz majú deti televízor a video a počítačové hry... Netreba im rozprávok o rohatých kozách.

Keď bol chlap s robotou hotový, žena poodnášala mäso do kuchyne. Potom zahádzala krvavé škvrny pilinami a sadla si k nemu na lavičku pod slivku.

Šúľal si cigaretu.

"Nemali by sme jesť to mäso. Ja ho určite jesť nebudem. Mäso zo zdochnutej kozy... Ľudia nás budú ohovárať."

Chlap na to nepovedal nič.

"No. Jak chceš. Ja ho jesť nebudem!"

"Bude búrka," povedal chlap. "Preto sa zvieratá plašili."

Celé popoludnie potom spracovávali mäso z obesenej kozy a chlap varil vo veľkom hrnci paprikáš.

O piatej prišla búrka, ale prehnala sa za niekoľko minút a o chvíľu už svietilo slnko.

"Dobre, že si pohrabala to seno," povedal chlap. "Zmoklo by. Čudné leto."

"Čudné. Ľudia vravia, že včera v horách snežilo. A v Havaji vraj padali krúpy veľké ako vlašské orechy. Niektorým Havajčanom okná i strechy porozbíjalo a že od dverí museli ten ľad odhadzovať lopatami."

Chlap si dal na hlavu klobúk.

"Kam zas ideš?"

"Zabudol som si kúpiť dohán. A prichystaj taniere pre štyroch. Alebo i pre piatich."

"Zas mi privedieš do domu kamarátov, čo neodídu, kým neuvidia dno fľaše?" hnevala sa žena, ale chlap ju nepočul.

Zobral bicykel a šiel do hostinca. Boli tu všetci: Fedorco, Skysľak, Kidala aj Dedo Veliký, ktorý bol hluchý ako peň.

"Kozu som zarezal," oznámil im a prisadol si s pivom k chlapom hrajúcim karty. "Prišiel som vás zavolať na hostinu."

A potom chlapi dlho do noci sedeli v záhradnej besiedke a hrali karty. Kidala, čo bol odborník na všetky technické vedy, natiahol do besiedky predlžovací kábel a namontoval lampu, aby na karty dobre videli. Na ohni sa opekala kozľacina, z ktorej si zakaždým niektorý z chlapov odkrojil. Mäso bolo dobre potreté cesnakom, prešpikované slaninkou a poliate vínom a podmanivá vôňa sa šírila celým Mestiskom.

Paprikáš už kartári dávno zjedli: dnes chlap nešetril štipľavými koreninami, ktoré si odkladal len na výnimočné príležitosti, a tak, keď hostia dojedli, všetci si utierali spotené čelá vreckovkami a smrkali a rýchlo zapíjali pálivú chuť dobre vychladeným pivom, čo dal Fedorco aj s celou prepravkou do jarku, ktorý tiekol popri záhrade.

Chlap voľakedy chodil na roboty na Dolniaky – to tam sa naučil variť také špeciality ako haláslé či ozajstný maďarský paprikáš, a bol na to patrične hrdý; v Mestisku sa nikdy štipľavé jedlá nerobili.

Na stole bola päť rokov stará domáca: ponalieval po štamprlíku, potom po druhom a o deviatej už musel ženu poslať po ďalšiu fľašu.

"Ako za starých čias, keď sme kone pásli," povedal Dedo Veliký a odkrojil si z ražňa pekný kus voňavej kozľaciny. "Chlapi, tak vám poviem: prepchatý som jak mech, ale neodolám! Dajte si aj vy."

Chlapi fučali, grgali a prdeli, ale bez prestania pchali do seba šťavnaté mäso, až ostali len holé kosti. Tie chlap odniesol Henrichovi, ktorý ich hneď zahrabal k stodole. Tiež bol prežratý.

Žena sedela opodiaľ v tme pod jabloňou, modlila sa, ale nevedela sa sústrediť: myšlienky jej stále odbiehali k zabávajúcim sa chlapom, občas modlitbu prerušila a načúvala, o čom sa rozprávajú. Pozrela sa na oblohu: jasne svietiace hviezdy sa jej rozmazávali pred očami, tancovali a vytvárali fantastické farebné útvary. Žena sa prežehnala, vstala a prešla k besiedke.

"No," povedala. "Dosť bolo zábavy. Ráno treba robiť. Polnoc preč, pálenku ste vyľuchali, treba sa poberať, bo ráno robota čaká!"

A odišla do domu.