Václav Pankovčín: Choď, brat ťa volá



Žena vbehla do kuchyne. Zobudila chlapa, čo spal dole bruchom na diváne po dobrom obede.

"Vstávaj," povedala, "koza sa nám obesila na plote, kobyla splašila, ovce rozutekali, niečo sa stalo."

"Čo by sa stalo," zahundral chlap, lenivo sa zdvihol z postele a obúval si baganče.

Kým prišiel do chlieva, kobyla už bola pokojná, ovce sa popásali v záhrade a sliepky hrabali po dvore. Len koza visela obesená na železnej reťazi.

"Škoda takej dobrej kozy," povedal a odmotal jej reťaz z krku. "Kedy sa to stalo?"

"Teraz, ani nie pred piatimi minútami," povedala žena.

"Dones nôž. Škoda by bolo len tak ju zahrabať."

Žena doniesla nôž.

"Ja to mäso jesť nebudem," povedala.

"Nemusíš. Dones misku."

Žena doniesla misku.

"Dajme kozu cigánom."

"Už si zabudla, ako nám pred rokom kradli sliepky?"

Mocne potiahol nožom koze po krku. Vystrekla krv, niekoľko kvapiek mu pokropilo baťovky a zelené menčestrové nohavice, baršunky. Žena sa odvrátila.

"Nestoj tam, ale poď podržať misku, lebo ma celkom ostrieka!"

"Hrabala som seno, keď sa to stalo. Som si myslela, že líška alebo kuna, tchor alebo také niečo. Nič som nevidela, len splašené zvieratá. A tuto – obesená Róza na plote. Dačo sa stalo!"

"Drž poriadne tú misku!"

Keď krv stiekla, zavesil kozu na hák, stiahol ju z kože a začal pitvať. Zišla mu na um rozprávka, čo kedysi rozprával deťom vždy v nedeľu popoludní. O koze rohatej, do pol boka odratej. V duchu sa usmial. Po tom, čo dojedli nedeľný obed, šiel si ľahnúť do chladivej zadnej izby. Žena umývala riady, deti jej pomáhali. V rádiu bol koncert: príjemne sa mu driemalo, keď do miestnosti vtrhli deti a vrhli sa na neho. Boli tri: Paľko, Vierka a Ivanko; posledný chlapec zomrel po pôrode. "Ešte si nám neporozprával rozprávku," kričali deti. "A ktorú chcete?" "O koze rohatej." Vypol rádio, ľahol si, privrel oči a deti sa uložili vedľa neho. Boli tak tichučko, že v izbe bolo počuť bzukot múch. Začal: Bola raz jedna koza rohatá, ktorá bola veľmi neposlušná. A tak jej gazda zodral kožu z jedného boka. To preto, aby ľudia vedeli, že koza je zlá. Ale koza sa nahnevala a ušla do lesa. Stretla zajaca. Postrašila ho: Ja som koza rohatá, do pol boka odratá. Cupy-lupy nohami, prekolem ťa rohami! Zajac sa zľakol a ušiel. Potom stretla líšku, vlka, medveďa, slona a ktovie, aké zvieratá si ešte navymýšľal, a všetkých na smrť vystrašila. (Zakaždým, keď zopakoval riekanku Cupy-lupy nohami, prekolem ťa rohami, na chvíľu zadriemal, ale deti ním zatriasli: "A čo bolo ďalej?") A tak rozprával o tom, ako sebavedomie neposlušnej kozy rástlo, lebo sa jej báli všetky zvieratá v lese. Nakoniec stretla ježa, ktorému tiež pohrozila, že ho prekole rohami, ale jež sa kozy nezľakol. Povedal: A ja som jež, prekolem ťa tiež! A skrútil sa do klbka a hnal neposlušnú kozu z lesa von až na gazdov dvor. A tak koza rohatá, do pol boka odratá už viac neposlušná nebola.

Bolo to dávno, uvedomil si. Možno pred štyridsiatimi rokmi. Deti vyrástli, odsťahovali sa; majú svoje rodiny. Ktovie, či aj ony rozprávali svojim deťom rozprávku o koze rohatej... Asi nie. Teraz majú deti televízor a video a počítačové hry... Netreba im rozprávok o rohatých kozách.

Keď bol chlap s robotou hotový, žena poodnášala mäso do kuchyne. Potom zahádzala krvavé škvrny pilinami a sadla si k nemu na lavičku pod slivku.

Šúľal si cigaretu.

"Nemali by sme jesť to mäso. Ja ho určite jesť nebudem. Mäso zo zdochnutej kozy... Ľudia nás budú ohovárať."

Chlap na to nepovedal nič.

"No. Jak chceš. Ja ho jesť nebudem!"

"Bude búrka," povedal chlap. "Preto sa zvieratá plašili."

Celé popoludnie potom spracovávali mäso z obesenej kozy a chlap varil vo veľkom hrnci paprikáš.

O piatej prišla búrka, ale prehnala sa za niekoľko minút a o chvíľu už svietilo slnko.

"Dobre, že si pohrabala to seno," povedal chlap. "Zmoklo by. Čudné leto."

"Čudné. Ľudia vravia, že včera v horách snežilo. A v Havaji vraj padali krúpy veľké ako vlašské orechy. Niektorým Havajčanom okná i strechy porozbíjalo a že od dverí museli ten ľad odhadzovať lopatami."

Chlap si dal na hlavu klobúk.

"Kam zas ideš?"

"Zabudol som si kúpiť dohán. A prichystaj taniere pre štyroch. Alebo i pre piatich."

"Zas mi privedieš do domu kamarátov, čo neodídu, kým neuvidia dno fľaše?" hnevala sa žena, ale chlap ju nepočul.

Zobral bicykel a šiel do hostinca. Boli tu všetci: Fedorco, Skysľak, Kidala aj Dedo Veliký, ktorý bol hluchý ako peň.

"Kozu som zarezal," oznámil im a prisadol si s pivom k chlapom hrajúcim karty. "Prišiel som vás zavolať na hostinu."

A potom chlapi dlho do noci sedeli v záhradnej besiedke a hrali karty. Kidala, čo bol odborník na všetky technické vedy, natiahol do besiedky predlžovací kábel a namontoval lampu, aby na karty dobre videli. Na ohni sa opekala kozľacina, z ktorej si zakaždým niektorý z chlapov odkrojil. Mäso bolo dobre potreté cesnakom, prešpikované slaninkou a poliate vínom a podmanivá vôňa sa šírila celým Mestiskom.

Paprikáš už kartári dávno zjedli: dnes chlap nešetril štipľavými koreninami, ktoré si odkladal len na výnimočné príležitosti, a tak, keď hostia dojedli, všetci si utierali spotené čelá vreckovkami a smrkali a rýchlo zapíjali pálivú chuť dobre vychladeným pivom, čo dal Fedorco aj s celou prepravkou do jarku, ktorý tiekol popri záhrade.

Chlap voľakedy chodil na roboty na Dolniaky – to tam sa naučil variť také špeciality ako haláslé či ozajstný maďarský paprikáš, a bol na to patrične hrdý; v Mestisku sa nikdy štipľavé jedlá nerobili.

Na stole bola päť rokov stará domáca: ponalieval po štamprlíku, potom po druhom a o deviatej už musel ženu poslať po ďalšiu fľašu.

"Ako za starých čias, keď sme kone pásli," povedal Dedo Veliký a odkrojil si z ražňa pekný kus voňavej kozľaciny. "Chlapi, tak vám poviem: prepchatý som jak mech, ale neodolám! Dajte si aj vy."

Chlapi fučali, grgali a prdeli, ale bez prestania pchali do seba šťavnaté mäso, až ostali len holé kosti. Tie chlap odniesol Henrichovi, ktorý ich hneď zahrabal k stodole. Tiež bol prežratý.

Žena sedela opodiaľ v tme pod jabloňou, modlila sa, ale nevedela sa sústrediť: myšlienky jej stále odbiehali k zabávajúcim sa chlapom, občas modlitbu prerušila a načúvala, o čom sa rozprávajú. Pozrela sa na oblohu: jasne svietiace hviezdy sa jej rozmazávali pred očami, tancovali a vytvárali fantastické farebné útvary. Žena sa prežehnala, vstala a prešla k besiedke.

"No," povedala. "Dosť bolo zábavy. Ráno treba robiť. Polnoc preč, pálenku ste vyľuchali, treba sa poberať, bo ráno robota čaká!"

A odišla do domu.