Posledný rozhovor s Václavom Pankovčínom


V pondelok 18. januára literárnu obec zasiahla smutná agentúrna správa. Spisovateľ a publicista Václav Pankovčín náhle zomrel vo veku 30 rokov.

Tento mimoriadne plodný autor (narodený 21. mája 1968 v Humennom) po sebe zanechal 7 kníh: Mamut v chladničke (1992), Asi som neprišiel len tak (1992), Marakéš (1994), Tri ženy pod orechom (1996), Bude to pekný pohreb (1997), Polárny motýľ (1997) a K-85 (1998). Tesne pred smrťou dokončil pre vydavateľa „Kaliho“ Kertésza Bagalu a jeho vydavateľstvo LCA román Lináres. Okrem kníh si ho čitateľská obec pamätá z množstva publicistických aktivít, ale najmä skvelých reportáží, a riportov písaných pre denníky Telegraf, SME a Pravda. V spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky pripravoval sériu reportáží o živote Rómov na Slovensku.

Tento rozhovor s Vašom Pankovčínom vznikol začiatkom januára 1999, krátko po vyjdení jeho najnovšej knihy s názvom K 85 (ktorá nesie akoby smutno-prorocký podtitul Príbeh o prerušenej mravčej ceste). Sedeli sme v kaviarni Tulipán, rozprávali sa a chystali ďalšie projekty. Nik nemohol tušiť, že tento náš rozhovor si už Vašo nikdy neprečíta. Odišiel, ale zanechal nám tu svoj nenapodobiteľný humor, imagináciu, poetiku. A svoje príbehy, ktoré nám ho budú sprítomňovať.

Zbohom, Vašo.



Ako vznikala tvoja kniha K85? Ako si ju písal, čo do nej pribúdalo a čo z nej postupne vypadávalo? Mňa totiž zaujala najmä vedľajšia línia tohto nemocničného príbehu – línia tajomného muža, ktorý sa hlavnému hrdinovi v nemocnici nečakane zjavuje.

Tá knižka vznikala veľmi zložito. V nemocnici, kde som sa sám liečil na zápal pankreasu som si napísal zopár poznámok, niečo mi napadlo doma, niečo som si vymyslel. Dával som to dokopy ako čriepky. Šlo o to, aby som tam dostal nielen ľudský, ale aj imaginárny rozmer.

Napísal som knihu, ktorá mala spočiatku dosť veľký rozsah, asi 160 až 180 strán, potom som to vykrátil. Ten chlapík z nemocnice, ktorý sa tam pravidelne objavuje a „vyrypáva“, to je vyslovene vymyslená postava, s nikým takým som sa v živote nestretol, rovnako ako aj väčšina pacientov je povymýšľaných.

Áno, ale tá postava tam má svoj význam, človeku pripomína typicky nemocničný stav medzi polospánkom a polobdením, kedy si rekapituluje svoj život a poznanie.

Postava, aj keď je vymyslená, je predsa svojim spôsobom reálna. Je to ako tvoje druhé ja, ktoré ti často oponuje a háda sa s tebou. Neviem presne definovať prečo som tam túto postavu dal – asi preto, že zhmotňuje môj protipól. Mala v knihe pôvodne oveľa väčší priestor, len som to na požiadanie vydavateľstva musel vykrátiť. Podľa jedného príbehu, ktorý je aj v tej knihe, sa v nemocniciach odohrávajú rôzne tragédie. Nemocnice nie sú len na to, aby zachraňovali ľudí, ale často v nich ľudia aj zomierajú. Táto smrť je často nezmyselná – človek podľahne akejsi vnútornej panike, nejakému napätiu a skončí sa to tragédiou. Je tam postava obesenca, o ktorom nikto nevie, kto to vlastne je a tak trochu naznačujem, že obesencom by mohol byť možno autor sám a možno táto fiktívna postava, ktorá sa s autorom rozpráva. Myslím, že som sa dokázal vcítiť do situácie niektorých ľudí, ktorí dokážu aj takéto veci. Ale nechcem, aby to vyzeralo, že táto kniha je depresívna, je to len jeden z množstva príbehov, ktoré tam sú. Je skôr veľmi pozitívna a snažil som sa skôr nájsť radosť medzi utrpením.

Viem, že na vydanie čakajú aj nejaké ďalšie tvoje prózy. Povedzme si o tom niečo viac.

U nás na východe sa hovorí, že niečo vyjde, ak Boh dá. Ak Boh dá, možno vyjde kniha Lináres. Je to román o konci sveta, ale veľmi pozitívny. Je skôr o konci sveta v nás. Lináres je mestečko v južnej Andalúzii neďaleko Malagy. Objavil som ho úplne náhodou a ten názov sa mi veľmi zapáčil. Hneď vedľa Lináres je Banos de la Encina, nádherný kraj, kde sú olivové háje, jazerá, priehrady a sú tam aj krásni ľudia, ktorí sa naozaj podobajú komukoľvek z hociktorej horskej dediny na Slovensku. Na Slovensku síce nie sú býčie zápasy ako v Lináres, ale ľudia sú veľmi podobní a rovnako ako v Lináres očakávajú zmenu, koniec, alebo začiatok niečoho nového. Myslím si, že tento román je nielen o svete, ktorý je v nás a o zániku niektorých hodnôt v nás, ale aj o tom, ako sa dá pozerať aj do budúcnosti. Mal by vyjsť u Kaliho Kertézsa Bagalu, urobím v ňom ešte nejaké malé úpravy a dúfam, že na jar by to mohlo byť vonku.

Jozef Dado Nagy
InZine.sk, 1.2.1999