Tri ženy pod orechom
Václav Pankovčín


Tri ženy sedia na dvore pod orechom, modlia sa a čakajú na koniec sveta. Sedia takto už dlhé roky, a ak prší alebo je zima, kľačia pri okne v izbe, hľadia do sivého neba a takmer nebadane pohybujú perami.

Alebo sedia pri starom rozladenom harmóniu a tá najmladšia, šestnásťročná Martuška, hrá a spieva nepekným hlasom. Jej matka, Ilona Kotásková, v nej vidí anjela. Tiež spieva a hľadí na svet cez slzy dojatia. Stará pani Marimka Grabovská kľačí pri harmóniu so zloženými rukami a trasľavým hlasom zachytáva posledné slabiky v pesničke.

Harmónium kúpila Martuške stará pani Marimka s dcérou Ilonou v nádeji, že sa Martuška naučí hrať a bude hrať v kostole, že sa z Martušky možno raz stane svätica alebo aspoň mníška. Nástroj kúpili od opitého organistu z Vyšnej Habury za osemsto korún. Keď vytriezvel, ani za svet si nevedel spomenúť, kam sa harmónium podelo.

Tri ženy bývali v malej uhrbenej chalupe ružovej farby a asi dvadsať metrov od domu tiekol potok. Od dvora plného mohutných hrušiek a orechov až k lesu sa tiahla záhrada. Rástli v nej staré stromy a kroviská a časť záhrady zarastala burinou.

Ráno vstávali, kedy sa ktorá prvá zobudila. Budík nemali, len v začmudenej tmavej kuchyni viseli staré hodiny na kľúčik. Niekedy im namiesto budíka zatrúbil šofér autobusu, keď viezol robotníkov na rannú smenu. Pri Marimkinom domčeku spomalil, trikrát pritlačil na klaksón, a keď sa v domčeku rozsvietilo, pohol sa ďalej. Ak nie, ešte raz ťahavo zatrúbil. Niektorí robotníci, trúbením vyrušení zo sladkého dospávania v autobuse, šomrali, iní tri ženy zakaždým poľutovali: “Chudinky, ani na budík nemajú!”

•

Bolo krátko po štvrtej ráno. Marimka zliezla z vysokej drevenej postele. Obliekla si hrubé pančuchy, dlhú čiernu sukňu, dva svetre, na nohy podkolienky a krpce, starý vyšúchaný kabát pôvodne hnedej farby, na hlavu šatku, do ruky vzala ruženec a nakoniec sa zabalila do hrubej gubane a vykročila do zimy.

Vonku snežilo. Vietor cez noc navial na dvor záveje snehu. Marimka sa nimi ťažko predierala, chvíľami zalapala po dychu, občas sa otočila, keď jej vietor vchrstol do tváre studené snehové vločky.

Všetko bolo panensky biele. V niekoľkých domoch sa už svietilo a z komínov stúpal hustý štipľavý dym, ktorý sa miešal so snehovými vločkami, rozplýval sa vo vetre a rútil sa spolu so snehom ulicou Marakéša. Marimka niekoľkokrát ťažko zakašlala. Ešte viac sa zakrútila do hune a vyšla na ešte neupravenú zasneženú cestu, ktorú rezali len dve hlboké brázdy, čo zanechal autobus. Vošla do jednej z nich, a takmer spadla. Pokĺzla sa na šmýkačke, ktorú zanechali pneumatiky, keď autobus pribrzdil pred domom, aby tri ženy zobudil. Marimka sa zľakla. Pred tromi rokmi – tiež takto v zime – spadla a zlomila si nohu. Zlomenina sa hojila veľmi ťažko a zdĺhavo, a Marimka odvtedy kríva. Pomyslela si, že by sa mala vrátiť: takéto počasie už nie je pre ňu, ale potom si povedala, že s pomocou Božou to určite zvládne. Z cesty odbočila na chodník šplhajúci sa do kopca: ku kostolu. Brodila sa po kolená snehom a vietor za ňou hneď zavieval všetky stopy.

Marimka s ostatnými ženami do kostola nechodila odvtedy, čo vyhnala Iloninho muža. Chcela, veľmi to chcela, ale hanbila sa. Ženy sa od nej odvracali, žiadna pri nej nechcela sedieť. Farár jej nedal pri spovedi rozhrešenie. Po rokoch už ľudia zabudli, ale v Marimke stále pretrvával strach. A tak chodila do chrámu len vtedy, keď ju nikto nevidel: skoro ráno alebo neskoro večer. Niekedy cez deň.

Aj teraz: vyštverala sa hore schodmi, trasľavou rukou sa pridržiavajúc kovového zábradlia, rozpáleného od mrazu. Horúca ruka sa jej neustále lepila na studenú oceľ a Marimka cítila, ako jej horia prsty a dlaň. Keď konečne vošla do otvorenej predsiene kostola (prezývanej babinec), bolo o desať minút päť. Pri vchode bolo trochu naviateho snehu. Zo stropu viseli tri laná k zvonom a pravidelne sa hojdali rozkývané nápormi vetra.

K zvonom mal prístup každý: ešte zo starých dávnych čias ostal v Marakéši zvyk, že keď sa blížila strašná búrka alebo hocijaká iná katastrofa – povodeň, víchrica, požiar, alebo keby bola nebodaj vojna, ten, čo šiel okolo, vošiel do babinca a zazvonil. Ľudia boli presvedčení, že hlahol zvonov zaženie akúkoľvek pohromu. Stalo sa niekoľkokrát, že sa na Marakéš valila mohutná čierňava, trieskali hromy, spustili sa krúpy, no len čo niekto z okoloidúcich začal zvoniť, chmáry sa ako zázrakom rozbili, alebo obišli celú Marakéšsku dolinu.

Marimka si chcela namočiť ruku do svätenej vody pri hlavných dverách, ale voda v nádobke s hubkou bola zmrznutá. Tak sa len prežehnala a na chvíľu si kľakla na studenú kamennú dlážku. Keď sa poklonila, podišla ku krížu, pobozkala Kristovi nohy a sadla si na drevenú lavicu pri stene, aby sa pomodlila svoj každodenný ranný ruženec. Vietor pískal v oknách veže. Marimka sa modlila poslednú desiatku, oči zatvorené a skrehnutými rukami preberala jednotlivé zrniečka ruženca, keď do babinca vošiel kostolník Pavlínko, aby odzvonil na Anjel Pána. Robil kostolníka už tridsať rokov a ľudia si podľa jeho zvonenia mohli nastaviť hodinky. Ani ranné, ani poludňajšie zvonenie nikdy nezmeškal ani o minútu. Teraz už zostarol, vstávalo sa mu čoraz ťažšie a ťažšie, chodil pomalšie a chrapľavo dýchal a niekedy zmeškal päť, desať, ba aj pätnásť minút, ale povinnosť si vždy splnil.

Bolo päť minút po piatej. Pavlínko vošiel do babinca celý udychčaný, a keď sa trochu rozhliadol v šere predsiene, zbadal na lavici skrčenú tmavú postavu – a od ľaku vykríkol. Zvrtol sa, že utečie naspäť, ale Marimka ho predbehla: “Janku, Janku, neboj sa, to som ja, Marimka!”

“Ženo božská,” povedal kostolník, “ta čo tu robíš v takom nečase? Poriadni ľudia ešte spia pod teplou perinou alebo sa hrejú pri peci v kuchyni, a ty tu? Ja, keby som nemusel, tak by som do toho nečasu nešiel, ale služba je služba.”

“Janku, prišla som sa pomodliť svätý ruženec.”

Pavlínko mávol rukou: “Modliť sa môžeš aj doma, a nie tu strašiť ľudí. Nepoviem, že sem chodíš v lete, keď je svetlo a teplo, ale teraz...” Potom chytil pevne do rúk lano, mohutne ním potiahol a z veže sa rozľahol prvý nesmelý úder zvona. Marimka vstala z lavice a pomodlila sa s kostolníkom Anjel Pána. Keď spolu po niekoľkých minútach odchádzali, vietor sa pomaly začínal utišovať. V dedine sa rozsvietili pouličné svetlá a svietilo sa už vo väčšine domov. Niekoľko chlapov odhadzovalo z dvorov sneh.

Ilona už bola hore: rozkladala v peci oheň. Marimka v predsieni, prezývanej príklet, zo seba striasla sneh a vošla do kuchyne.

“Mamo, kde ste boli v takom nečase? Už som sa o vás bála,” vyčítavo povedala Ilona.

“Pomodliť sa, dievča moje. Keď je takýto nečas, je to väčšia obeta ako dať na deväť omší...”

•

Po tom, čo Martuška skončila posledný ročník základnej školy, Ilona ju už do školy nedala. Ľudia jej dohovárali, aby nebola hlúpa a dala dievča aspoň na dvojročnú učňovku, ale Ilona bola neoblomná: “Nedám ju do školy, lebo dievča by sa v tom hriešnom svete skazilo. Bude chodiť do toho hriešneho mesta, ešte sa mi tam prespí!”

“Ilona, nebuď hlúpa, daj ju do učilišťa, nech sa vyučí nejakému remeslu. Jak vy chcete takto žiť?”

“Pánboh pomôže,” pridala sa stará Marimka.

“Pánboh je dobrotivý,” povedala Ilona. “Veď aj v Písme sa píše o vtákoch nebeských a o zvieratách poľných, čo sa o nič nestarajú, a predsa všetko majú: aj odev, aj čo jesť.”

Ľudia pokrútili hlavami a prestali tie dve ženy presviedčať.

Prišli úradníci zo sociálneho; Marimka ich nepustila ani do dvora. Keď naliehali, že sa musia rozprávať s Martuškou, stará schytila metlu a hnala ich popri potoku a potom cez lávku až na zastávku autobusu.

“Už aj sa practe!” kričala za nimi. “My si dievča skaziť nedáme!”

Ešte niekoľkokrát k nim prišla delegácia z národného výboru – z odboru sociálnych vecí, ale Martušku nenašli: alebo sa niekde modlila, alebo sa hrala s deťmi pri rieke.

Nepomohlo nič. Martuška ostala doma.

Nikto v Marakéši nevedel, ako tie tri ženy vyžijú, pretože žili len z dôchodku starej Marimky, zo zanedbateľného invalidného dôchodku pani Ilony a z výživného na Martušku. Keby dostávali ešte raz toľko, koľko dostávali, aj tak by to bolo menej ako málo.

Celý deň sa modlili pod orechom, alebo spievali nábožné piesne pri harmóniu, a večer šli do kostola. Po mnohých rokoch aj Marimka prelomila v sebe strach a začala chodiť na večerné omše; nikdy si však nesadla k ostatným ženám, ale do tmavého kúta vzadu pod chórom alebo do babinca, v ktorom medzitým urobili ešte jedny dvere, aby tam nebola až taká zima. Po omši sa vybrali do dediny – po žobraní –, ako vravievali ľudia. Kráčali hore Marakéšom a z niektorých domov bolo počuť zvuk zamykajúcich sa dverí.

Keď vošli do domu, pani Marimka povedala: “Bože, daj šťastné dni týmto dobrým ľuďom a požehnaj ich, aby mali vždy hojný stôl pokrmov.”

A čakali, či im rodina niečo ponúkne. Zjedli spolu viac ako traja statní chlapi; ľudia ich za tú ich pažravosť nenávideli.

Ak odišli z domu hladné, stará Marimka prosila nebesá, aby tú rodinu zatratili.

Martuška, aj keď jej už ťahalo na sedemnásty rok, nevedela robiť vôbec nič, a ani ju nič neučili. Mala dlhé špinavožlté vlasy. Cez deň chodila oblečená v tenkých modrých teplákoch a v žltom tričku, pod ktorým sa jej nebezpečne začínali vydúvať prsia. Stehná mala ako kobyla a zadok oblý a zmyselný.

Najradšej sa hrala s malými deťmi pri potoku alebo na lúke pred chalupou. Stále mala v rukách otrhanú bábiku z handier, čo jej pred viac ako desiatimi rokmi urobila mama. Martuška s ňou chodila po neoplotenom dvore a spievala jej uspávanky.

Raz, ako sa tak hrala s bábikou pri potoku, prisadol si k nej mladík celý v bielom: biele nohavice, žiarivobiela košeľa, biela kravata a na nohách biele tenisky. Sadol si na kameň vedľa Martušky a začal okolo seba šíriť omamnú vôňu tisícov kvetov. Bol zahalený v jemnom ružovkastom opare: občas z neho vykukla krásne opálená tvár, ktorej dominovali svetlomodré oči. Usmial sa na Martušku a znova sa zahalil do ružovkastého oparu.

Potom jej podal sedmokrásku a povedal: “Moje miesto je v raji. Ale páči sa mi aj na tejto zemi, kde rastú také nevinné kvietky, ako si ty, Martuška.”

A zmizol.

Martuška utekala domov so sedmokráskou v ruke. Bábiku nechala na brehu potoka. Matka sedela v kuchyni pri malom okienku z hrubého zažltnutého skla. Vyšívala obrus. Babka šúpala pri peci zemiaky.

“Videla som anjela,” povedala Martuška. “Bol biely a krásny.”

(úryvok z novely)