total descendants:: total children::7 21 ❤️
|
Deratón: Na štarte nás bolo tak zo 5 tisíc a aj keď masy z duše neznášam, tieto mi ani moc nevadili. Skor ako odpor som cítil akúsi spolupatričnosť, čo je na moj individualisticky a samotársky zameraný emocionálny systém výkon hodný tesania. S milou, ktorá ma odprevádzala, sme si neodpustili srdcervúcu klietkovú scénu, keď ona je von a on dnu. Mreže boli síce priateľské a krátke, no predsa nás dnu mali chrániť pred svetom. Štart: Trošku smiešny, trošku nadutý samec V.K. vystrelil hrdo z podanej zbrane. Černoškovia sa rozbehli dobiehať odchádzajúcu električku a dav si zatlieskal. Potlesk však už bol na moj emocionálny systém preveľké sústo a tak namiesto tliesaknia som sa len chvíľu tváril, že tam nie som. Túto trápnosť, ako sa tých 5 tisíc ľudí pomaličky pohlo vpred, sme našťastie nechali rýchlo za sebou. Závod: Začiatok bol z mojej strany opatrný a plný rešpektu pred tým, čo ma čaká. Spolu s troma mínometčíkmi z Žateckej mínometnej brigády som si vyhliadol balónik, na ktorom sa skvel nápis "4:30". Vojačkovia boli zábavní, maskovaní a veselo mávali na každú ceduľu "Pilzner Urquel" na trase. Tmolilo sa okolo nich zopár kyprých atletických dievčenských postáv, oni si ich však nevšímali a užívali si svoje mužstvo. Odteraz si viem na povel živo predstaviť Žatecého mínometčíka v arabskej púšti metajúceho míny zo svojho mínometu v roznežnenom rozjímaní nad fiktívnou plzničkou niekde tam - ďaleko v domovine. Ale späť na trať. Asi tak na desiatom kilometri som veselo pridal do kroku, cítiac sa sťaby laňka. Od zeleného balóniku som sa odpútal a s úsmevom na tvári žoviálne pokyvkával na okolo stojacich povzbudzujúcich. Šťastie z krásneho dňa nemohol zakaliť ani band vyhrávajúci klenot s precízne formulovaným menom "Show must go on!". Naopak. O pár krokov mi brazílske bubny s tancujúcimi plnotvarými brazílskymi samičkami dodali sebavedomie, aj keď trochu zastreli zmysel pre realitu toho, čo sa práve v skutočnosti deje. Asi na dvadsiatom kilometri ma už čakala milá so skvelým čajíkom. Stretnutie bolo veselé, žiadny plot nás už nedelil, vyfasoval som čajík a s ešte vačším elánom som sa pustil vpred. Ó aký krásny može byť život a aký rafinovane škodoradostný osud. Takto krásne nabudeného ma napadla mladícky sebavedomá myšlienka - dobehnem ten biely balónik. Mal som na mysli balónik nadpísaný 4:00, čo by znamenalo, že moj výsledný čas by mohol začínať na kacírsku číslicu 3. Ako to však už s mladíckymi myšlienkami často býva, bola aj táto len výrazom hlbokého nepochopenia skutočnej situácie. To sa už pomaly blížil tridsiaty kilometer a mne pomaličky začalo dochádzať, že skutočný maratón sa začína až tu. Že všetky tie bubny, kapely a úsmevy - všetky tie kilometre doteraz, bola len predohra. Za občerstvovačkou na onom tridsiatom kilometri som pochopil, že tu sa už, aspoň v mojom prípade, nehrá na nejaké dobiehanie kohosi či čohosi, ale o prosté udržanie tempa. Na tridsiatom piatom kilometri mi však, že maratón začína až tu, došlo po druhý krát. Že tu sa, aspoň v mojom prípade, už nehrá o udržanie nejakého konkrétneho tempa, ale o udržanie sa v behu. Vtedy som si aj uvedomil, že sa prestali meniť spolubežci a že sme si vytvorili pomerne stabilnú skupinku, v ktorej sme sa navzájom už poznali a vymieňali si chápavé učastné úsmevy na občerstvovačkách, na ktorých nám už aj banány vypadávali z rúk. Takto to šlo ďalej a môj celkový stav sa zhoršoval rýchlejšie než ubiehali kilometre. Už z diaľky som vyhliadal ceduľky a nič. Každý ďalší kilometer bol dlhší a dlhší. No tá pravá čerešnička mala ešte len prísť. Keďže máme desať prstov na rukách, štyridsiaty kilometer potešil. No bol to dar danajský. Chýbala už síce len trocha, no telo čoraz nástojčivejšie kričalo - stoj! stoj!. Podaktorí spolubežci skutočne aj zastali a ďalej sa plahočili už len chôdzou. Bolo mi však jasné, že ak by som zastavil, už sa nerozbehnem. 41. kilometer bol najťažší z celého behu. 42. kilometer bol ešte ťažší a tých posledných 195 metrov som už len dolevitoval na počesť výťazstva ducha nad hmotou. Bum. A je to von. Ďalší náklad, ďalšia zodpovednosť, ďalšia nálepka. Teraz som ten, čo dobehol maratón. Ľudia si na mňa budú ukazovať prstom a ja to budem musieť niesť. Sú to také mladícke pokušenia, písať o sebe blogy, písať čo robíme. V skutočnosti je to však striptíz, ktorým sa sami uzatvárame do klietky. Do kliekty názorov a predstáv iných. |
| |||||||||||||||||||||||||||