Vďaka za komentár, no dovolím si nesúhlasiť :)

Jednak "milá" malo tiež ironický nádych a jednak tie brazílske devy tam boly jednoznačne aj z titulu svojej samičatosti :). A vobec. Akoby sme s milou :) neboli živočíchy, ktoré zviedlo do kopy predovšetkým to, že sme samičiaci svojho druhu. Nejaké dlhšie spolunažívanie je už síce vec komplikovanejšia, no aj tak hrá tento živočíšny aspekt veľkú rolu. A to si netreba zastierať :).

No a na maratón sa síce dá pozerať ako na pokus stať sa iným, no to je len povrchné. V skutočnosti, ak sa len nebránime pohľadu na seba, chápeme veľmi jasne, že každý čin je nielenže pokusom, ale i samotnou zmenou seba samého. Z tohoto pohľadu je už len kročik k osudovej zodpovednosti za vlastné činy (teda za všetko za čím je náš zámer), ktorými sa nutne formujeme. Bez výnimky.

Byť "iným", teda de facto pestovať diverzitu síce považujem za vysokú hodnotu, no - a to je moj čisto osobný tik - sebaprezentácia vo forme popisov vlastných činov je podľa mňa len exibicionizmom a úpadkom. Minimálne. V silnejšom zmysle je to ono sebazvazovanie. Forma sebaprezentácie, ktorá má podľa mňa hodnotu, je nie prezentácia toho, čo som urobil, ale toho, čo som vytvoril. Nie svojej histórie, ale svojej tvorivosti.

Je možná aj iná cesta, ťažšia, pretože si vyžaduje omnoho viac vnútornej úprimnosti a odolnosti. Byť vodcom, snažiť sa svojimi činmi ísť príkladom, ukazovať cestu. No to je iný príbeh.