Svet, s ktorým sa stretávame, je už vždy najrôznejším spôsobom interpretovaný - inak povedané, náš prístup k svetu je vo väčšine prípadov sprostredkovaný. Naše videnie a vôbec vnímanie sveta je vždy do určitej miery ovplyvňované tým, čo vieme. Vždy sa už pohybujeme v určitom výkladovom rámci. Dalo by sa poveda?, že náš prístup k svetu sa v prevažnej miere odohráva akoby v tretej osobe - akoby v živle „neosobnosti“. Naviac sa náš kontakt so svetom, naša komunikácia s druhými, nutne deje v jazyku, teda v istom elemente zástupnosti.
Svet pritom môžme prežíva? iba tak (a vtedy), ako (a keď) ho prežívame. Prežíva? teda môžme iba „prežívaný svet“. My totiž nevnímame „súcna“ (veci), ale iba „vnímané súcna“ (vnímané veci). To, čo pred-nami-stojí (pred-met) ako „svet“, je „vnímaný svet“, obsah nášho vnímania, poci?ovania, prežívania – stručne povedané obsah našej „skúsenosti“ (EMPEIRIA). Svet jednoducho nemôžeme prežíva? „tak ako je, keď ho neprežívame“.
„Vec“ pre nás teda nie je jednotou „vecnosti“ („substancie“) tvoriacej identitu veci a „vlastností“ („akcidencií“), ako ju zadefinoval Hegel (1770 - 1831), ale „jednotou rozmanitého daného“ – „jednotou skúseností“. Základnou témou „empirickej filozofie“ už nie je „bytie“, ale „skúsenos?“. „Svet“ začína by? videný v horizonte „skúsenosti“. Svet je „skúsenos?“.

„Empirický postoj“ vzniká ako novoveký postoj, ktorý sa výslovne kriticky obracia k ontologickej tradícii. Potenciálne v sebe vždy nesie ideu, že je celá „metafyzika“ špekuláciou a „nerešpektuje fakty“. S fixáciou skúsenosti, ako špecifickej výskumnej sféry je spojené, že „entity“ typu „bytie“ (entity ktoré nie sú pozorovateľné a keď sa ich zmocňujeme „myslením“ určujú, čo „veci“ sú) vystupujú ako „chiméry“ vyvolané predovšetkým nedokonalos?ou jazyka. „Evidentné“ sú iba „fakty“ a „súvislosti medzi faktami“. Filozofia budovaná na tomto základe je filozofiou „pozitívnou“, a nadobúda podobu deskripcie skúsenostných štruktúr. Pre klasický empirizmus je charakteristické úsilie, urči? ako základ takejto deskripcie východiskové, elementárne danosti, pričom danos?ou sa myslí danos? ľudskej senzualite, zmyslový vnem.

Fenomenológia Edmunda Husserla (1859 - 1938) predstavuje „radikálne chápaný empirizmus“, pretože aj keď neprestáva by? skúsenostne orientovanou filozofiou, zmyslový vnem ako východisko deskripcie odmieta.

Fenomenológia je určitým filozofickým výskumným prístupom, a v tomto zmysle metódou - je určitým typom filozofickej tematizácie, ktorý usiluje uchopi? „vec“ v jej samodanosti. Predpokladá, aby sme zaujali taký postoj (také stanovisko), v ktorom voči nám „vec“ jednoznačne a evidentne vystúpi práve vo svojej „samodanosti“ a v ktorom tak získame možnos? identifikova? „predsudky“, tzn. „predbežné domnienky“. Tento mysliteľský postoj nazýva Husserl fenomenologickou či transcendentálno-fenomenologickou reflexiou, prípadne postojom fenomenologickej redukcie.

Heslom fenomenológie sa teda nestáva skúmanie výkladov veci, ale náhľad veci samotnej. Je potrebné objavi? a sprístupni? oblas?, ktorá je pôvodným prameňom zmyslu - toho, že svetu vôbec rozumieme, keď sa s ním stretávame. To, že predmety existujú nezávisle na nás (sú „transcendentné“), je niečo, čo vždy samozrejme prijímame a z čoho vychádzame. Toto presvedčenie ale musí niekde vznika?, musí ma? svoj pôvod.

„Transcendencia“ vecí netkvie v „povahe“ samotných predmetov, ale v spôsobe, ktorým k veciam pristupujeme - tkvie v tom, ako sú nám dané, teda v spôsobe, ktorým existujú pre vedomie. Husserl hovorí, že oným miestom, kde sa s vecami pôvodne stretávame je vedomie. Skúmanie sa preto bude musie? sústredi? na to, ako sa predmety dávajú nášmu vedomiu. Pretože sa však skúmanie prenáša na pôdu vedomia, bude to skúmanie v reflexii: vedomie sa bude obraca? k samému sebe, bude študova? svoje štruktúry. Táto reflexia je súčasne krok, ktorým (ako skúmajúce vedomie) opúš?am „prirodzený postoj“, ktorý je zameraný opačným smerom, pretože v každodennom živote sa neobraciam do seba, ale predovšetkým k svetu.

Prirodzený postoj znamená, že žijem v skutočnosti tak, ako sa mi dáva. Tento svet, v ktorom žijem, je neustále tu - existuje. Nemení sa, aj keď sa trebárs pri jeho výklade mýlim. Svet je pre mňa jednoducho tu, z toho vychádzam a spolieham sa na to. Podľa Husserla je táto „viera“ generálnou tézou sveta, ktorú ustavične a spontánne (neuvedomujúc si to) „vykonávam“. Ku mne ako ľudskej bytosti ale patrí sloboda. Môžem kedykoľvek pochybova?, zdrža? sa súdu, úplne o všetkom čo existuje. Touto pochybnos?ou môžem vyradi? i samotnú generálnu tézu sveta. Znamená to, že si ju môžem uvedomi? (teda sa od nej dištancova?, odstúpi? od nej) a neprevádza? ju. Povedané Husserlovými slovami ju môžem „uzátvorkova?“. Môžem neži? v tejto viere v existenciu sveta. Akt zdržania sa generálnej tézy nazýva Husserl gréckym termínom epoché (zdržanie sa súdu).

Zdržiavam sa síce každej viery, avšak celý prúd skúsenostného života, všetky moje prežitky sú stále tu. Naďalej ich prežívam, ale spolu s tým ich tiež reflektujem, pretože kedykoľvek môžem svoj pohľad na nich „zlomi?“. Pretože som výlučne na pôde vedomia, je to, čo takto vidím, ničím nesprostredkovaný názor. Akt vyradenia generálnej tézy objavuje nové pole skúmania.

Tradične sa rozlišuje vnímanie predmetu a vnímanie toho, čo je vo vedomí (vnútorné vnímanie vlastných prežitkov). Predmet sa teda ukazuje nášmu vedomiu - ako poznávaný je odkázaný na vedomie. Možno teda poveda?, že bytie prírody a bytie vedomia je bytie v rôznom zmysle (v jednom prípade závislos?, v druhom samostatnos?). Nejde o nejakú reálnu závislos?, ale beží tu práve o zmysel bytia jedného a druhého. Zmysel bytia prírody je relatívny k zmyslu bytia vedomia, ktoré ho poznáva.

Aktom epoché je vyradené všetko „svetové bytie“ – je suspendované a zostáva v platnosti fenoménu (odtiaľ názov fenomenológia). Avšak vedomie je moje vedomie, je súčas?ou mňa ako psychofyzickej, konkrétnej bytosti, mňa ako človeka, ktorý žije v tomto svete - je to vedomie, ktoré skúma psychológia. Aj toto vedomie je súčas?ou sveta, je to čosi, čo rovnako ako veci prijímam ako existujúce. To znamená, že rovnako toto vedomie musí by? suspendované, „uzátvorkované“, aj ono tu musí zosta? ako fenomén. Ale aj tento fenomén sa práve ako fenomén musí niečomu ukazova? – a neukazuje sa vedomiu psychologickému, ale fenomenologickému. Tomu vedomiu, ktoré Husserl nazýva absolútnym čiže transcendentálnym. Všetko skúmanie prežitkov v reflexii sa deje na pôde tohto fenomenologického či transcendentálneho vedomia.

Až po týchto úvahách a predbežných krokoch je možné skúma? problém poznania a jeho objektivity. Problém poznania je problémom vz?ahu vedomia a jeho predmetu. Po prevedení aktu epoché je však existencia skúsenostného, transcendentálneho sveta „uzátvorkovaná“, a to čo ostáva je vedomie, teda celý prúd skúsenostného života so všetkými prežitkami, ktoré sa dajú študova? v reflexii.

Prežitok je určitý akt – akt myslenia, predstavovania, chcenia (myslím, predstavujem si, chcem). Súčasne je však každé vedomie vždy vedomím niečoho – myslím niečo, predstavujem si niečo, niečo nenávidím. Vedomie je vždy k niečomu zamerané, v každom prežitku je vedľa aktu prežívania niečo ako predmetný pól, ktorý je v rôznych spôsoboch prežívania identický. Tento vz?ah je základnou vlastnos?ou vedomia a bez tohto pólu, bez tohto vz?ahu vedomie vôbec nemôže existova? – bez tohto vz?ahu nemá zmysel hovori? o vedomí – vedomie je týmto vz?ahom. Podľa Husserla je vedomie charakterizované intencionalitou (zameranos?ou, smerovaním k niečomu, presahovaním k veciam).

Nemá zmysel pýta? sa, ako môže myšlienka prekroči? (transcendova?) samú seba k predmetu, pretože myšlienka je vždy transcendujúca. Vždy je to myšlienka niečoho, vždy čosi myslí – inak by bola ako myšlienka nemysliteľná. Maurice Merleau-Ponty (1908-1961) vyjadruje túto situáciu efektnou formuláciou: „Sme odsúdení k zmyslu.“ To všetko súvisí s tým, že k nášmu životu patrí (bez toho, aby sme si to uvedomovali) generálna téza sveta.

Fenomenológia chce skúma? veci tak, ako sa nám ukazujú. Predmety sa ukazujú nášmu vedomiu - sú intenciálne obsiahnuté v našich prežitkoch (pretože každý akt vedomia je vždy vedomím niečoho) a tieto prežitky možno skúma? reflexiou (skúma? ich štruktúru, to, ako je v určitých prežitkoch daný určitý typ predmetu). Celé toto skúmanie sa pohybuje na pôde fenomenologicky očisteného vedomia, ktoré Husserl nazýva absolútnym či transcendentálnym. Vedomie je však prúd, plynutie, a teda aj všetky prežitky sú súčas?ou tohto prúdu. Ak tento prúd nepochopíme, je skúmanie prežitkov neúplné, ak nie chybné. Fenomenológia sa tak musí zaobera? časom. Fenomenológia ukazuje, že sa všetko čo je, zjavuje alebo môže zjavova?. Iba vďaka zjavovaniu môže ma? čokoľvek zmysel, iba vďaka nemu žijeme vo svete existujúcich vecí, ktorému rozumieme. Vedomie je pre fenomenológiu univerzálnou sférou či pôdou zjavovania.

Ďalší zásadný objav fenomenológie súvisí s aktom epoché – s prechodom z prirodzeného životného postoja k postoju fenomenologickému, teda s vyradením generálnej tézy sveta. V našom každodennom svete nemožno objavi? žiadnu motiváciu k tomuto aktu – znamená to, že tento absolútny odstup od sveta ukazuje na istú základnú možnos? alebo schopnos? človeka, na schopnos? absolútnej dištancie, na zápornos?, ktorá je spojená s ľudskou existenciou - tá ale nie je iba negáciou - je objavom iného sveta. A keďže akt epoché uskutočňujem zo slobodného rozhodnutia, poukazuje to zároveň na problém slobody.

Husserlovský fenomenologický prístup vychádza z najelementárnejšej skúsenosti, z analýzy nášho vnímania – z jeho „intenciálnej štruktúry“. Korelátom vnemu je vnímaná vec. Ku každej veci však rovnako patrí okolie a pozadie (vec vnímaná ako izolovaná je teoretickou abstrakciou). Každá vec je vždy zasadená v určitých súvislostiach. Ak si napr. v mysli vybavujem nejakú vec, spolu s vecou si vždy vybavujem aj jej bezprostredné okolie, ale ani toto okolie nie je ohraničené – vždy som schopný vybavi? si aj jeho ďalšie „pokračovanie“. Husserl hovorí, že ku každému vnemu patrí horizont ďalších možných vnemov. Aj keď svoju pozornos? väčšinou výslovne na tento horizont neupriamujem, vždy ho môžem „vyplni?“ – vždy môžem odvráti? pozornos? od veci a sledova? to, k čomu ma odkazuje. Súčas?ou každého vnemu je teda určité očakávanie. V každom okamihu svojho života žijem v takomto očakávaní – vždy môžem nejako anticipova?, predvída?, teda tematizova? práve tie poukazy, ktoré tvoria horizont môjho prirodzeného života (nutnou podmienkou možnosti tohto predvídania je časovos? nášho vedomia). V očakávaní žijem práve preto, že môj život nie je životom medzi izolovanými vecami - je životom v bytostných súvislostiach. Nie však v súvislostiach kauzálnych, ale v súvislostiach zmyslu.