Nemám lepšiu foto, ale mám príbeh. Koho zaujíma, prečítajte si.
Slovák Janko Blaško

V obci Tesárske Mlyňany majú krčmu Mlyňanku. Bez ohľadu na deň a naplnenos? krčmy ju zatvárajú o 21:00. Bez ohľadu na deň a čas v nej sedáva 74-ročný Slovák Ján Blaško, ktorý býva od krčmy len dvadsa? metrov.

„Je to prekliatie, býva? dvadsa? metrov od krčmy, radšej kebych dvadsa? minút, aspoň by som sa prešiel, ale takto, jóóóój“, hovorí pofajčievajúci pán Blaško, sediac vedľa hracieho automatu a za prázdnym stolom. „Ujo, prinesiem Vám niečo? Dáte si pivo?“ Jeho zvráskavená tvár a dobrácky pohľad pre mňa ukrývali životné tajomstvo. Prečo tu len tak sedí? Ako žije, ako žil a o čom taký človek premýšľa? „ Keby aspoň do jednej nohy“, hovorí starký. Pri pohľade naňho som si spomenul na Hanákove „Obrazy starého sveta“. Vyzeral presne ako jeden z tých krásnych ľudí, ktorí sa ocitli vo filme. Sediac pri vedľajšom stole s partiou kamarátov vo mne vzbĺkla myšlienka, že chcem zaži? svojho vlastného filmového hrdinu. Priniesol som mu vodku s borovičkou. Starký mi poďakoval a želal veľa dobrého. Prisadol som si a pripili sme si. Moje nesmelé „na zdravie“ rýchlo zaniklo v spŕške ďakovných slov, a tak sa pripíjalo na moju mlados? a na môj život. Spočiatku pri stole sedela aj jedna bezzubá pani, ktorej sme takmer vôbec nerozumeli. Ani ja ani pán Blaško. Zachytil som iba jej tvrdenie, že pán Blaško je chudák a skoro nič nemá. Pani zrejme myslela peniaze.
„Ľudia sú tu dobrí. Keď mi zhorel dom, veľmi mi pomohli.“ Nastala asi minútová pauza, počas ktorej sa pánovi Blaškovi vtisla slza do očí. „Len o vlas som oblokom ušiel. Pomohli mi vtedy všetci, jóóój“. Po pohľade do jeho úprimných očí som cítil, že náš rozhovor neskončí bedákaním a o ?ažkom živote. Spýtal som sa pána Blaška, aký prežil život. Odpovedal bez zaváhania, že krásny. „Nebanujem ani chvíľku“. Žil od Aše až po Michalovce, bol aj na Ukrajine, v Poľsku či vo Viedni. Priateľa má aj cigáňa, aj Maďara. Veľmi rád má Moravákov. Bol kováčom, pracoval v Bratislave na razení tunela, búral židovský cintorín kvôli stavbe mostu SNP. Priateľov má všade. Každý vraj vie, kto je Janko Blaško a jedným dychom vždy dodal, že jeho nebohá pani je tá povestná „stará Blašková“. Na rozdiel od ostatných dedinčanov, s ktorými sme sa v ten večer v krčme porozprávali, vždy bolo jasné, čo pán Blaško myslí vážne a čo zo žartu.


Počas rozhovoru som si opä? spomenul na Hanákov film a na otázku „čo je podľa Vás najdôležitejšie v živote?“ Na rozdiel od postáv vo filme odpovedal jednoznačne a bez zaváhania: „Priateľstvo“. Nepovedal to však z s bezmyšlienkovitou rozhodnos?ou krčmového burana. Povedal to s pokornou úprimnos?ou v hlase. Trochu nostalgicky a sentimentálne. V tvári sa mu dali číta? príbehy, ktoré prežil. Jeho smutný pohľad, ktorý v tom momente lovil dávne spomienky mi našepkal, že sa zhováram s človekom, ktorý je vyrovnaný so svojim osudom, ktorý mal a má rád život, ktorý si váži každého človeka, ktorý má dobré srdce a ktorý vie o čom hovorí.

Jeho, pre mňa prekvapujúci nadhľad, bol zrejmý aj pri hodnotení ľudí sediacich v krčme. „Krčmár nie je zlý, ale má svoje muchy. Ale ja mu to nebudem hovori?, načo by som mu ubližoval. A henten, čo vám tam ob?ažuje dievky je zas nadrbaný. Tak ma to mrzí, keď sa tu susedia občas pobijú. Nechápem, prečo to robia. Ja mám ľudí rád a vždy sa dá dohodnú?. Nikdy som nikomu neublížil. Nemám nepriateľov a všetci ma poznajú. Cítim, že sa ešte uvidíme. Si ty dobrý človek, úprimný. To já hneď vycítim, kto je aký. Ja už som zažil všelijakých ľudí. Vagabundov, zlodejov a kriminálnikov, vidie? im to v tvári.“

V tom prešiel okolo ten „nadrbaný“. Začal do mňa dobiedza?, že či som Herkules a opýtal sa pána Blaška: „kto je tento, toho nepoznám“. „Môj Priateľ“, odpovedal s rozhodnos?ou Slovák Ján Blaško.


www.zorad.blog.sme.sk