Zacina mi byt z ludi z ekohnutia v mojom okoli stale viac a viac na vracanie.
Ved oni nic neriesia, iba seba a tie neustale natahovacky koli zanedbatelnym detailom, alebo charakter prace pri ktorom sa uz uplne staca povodny zamer, alebo efekt.
Jednoducho sa nic nedeje, iba to umiera. Aj v ludoch...

Neviem co si s tym pocat, ale kazdopadne sa mi z vas chce vracat. Vy viete o ktorych z vas hovorim... Mam pocit, ze si tymi vecami iba v sebe nieco riesite ale za rok vas tu uz nebude, budete riesit rodinu, pracu a pod. Netvrdim ze je to zle, ale mne to pride dost smiesne, zvlast ked ku mne doliehaju tie "tazke" slova, a ked vnimam vase idealy ako si v nich hoviete. Ako by ste nechceli vidiet dalej za plôtik, ktory ste si zo svojich myšlienok postavili.
Myslim si ze ozajstny uspech treba vidiet v tom, ked clovek dokaze popriet aj to najzakorenenejsie presvedcenie v sebe preto, aby nasiel ozajstnu pravdu. Inac sa asi nikam nepohneme.
Ked sa to tak vezme, tak ani vlastne neverim, ze sa to este vobec niekedy niekam pohne. Pretoze tejto Zemi to zas tak velmi nevadi, ze ju nicime. Ono ked sa to tak vezme, tak to je uplne jedno. Vsetci sledujeme spolocne jeden ciel aj ked ideme tymi najroznejsimi a najnepochopitelnejsimi cestami. A z tohto pohladu si vlastne uvedomujem, ze ja osobne by som najviac lutovala svoju smrt, a tym ze sa dokazem vcitit do druhych bytosti, si do nich dokazem predstavit svoju bolest z mojej vlastnej smrti a tak ich chapem. A tak je to aj s kazdy ostatnym. Takze vlastne to nevadi nam ako spolocnosti, alebo celku, ale vadi to nam ako jednotlivcom. (na jednotlivcox nezalezi)- Ked sa s tym my ako jednotlivci vyrovname, tak na tom vlastne absolutne nezalezi. Ono to je naozaj jedno ludia. Riesime to iba koli svojmu egoizmu a ze si dokazeme svoj egoisticky pocit predstavit v druhych, pricom to nenazyvame egoistickym, je to to iste...

Vsetci berieme tuto problematiku z opacneho konca ako by sme mali.
Najprv skocime do hlbokej vody a az potom sa ucime plavat. A myslime si aka je ta voda v pohode, ze je vlastne plytka a pritom sa v tom pomaly zaciname topit.
Ale teraz som si uvedomila, aka je ta voda hlboka a ze vlastne nebudem mat moznost nikdy uplne preskumat jej dno, zatial co ostatny stale ziju v iluzii, ze voda je plytka a nie je sa coho bat... mnohy sa v tom rychlo utopia a potom sa horkotazko dodriapu na breh a uz sa k tomu nikdy nevratia.
Mam pocit, ze uz ako tak plavat viem, ale ako sa tak okolo obzeram, asi som jedina ktora spozorovala to ze ta voda je naozaj velmi hlboka..