No teraz sa mi neda nepodelit o jednu z mojich podobnych udalosti.

Na vysokej sa viac ludi v mojom okoli, ktorych som respektoval, venovalo aikidu, takze som si k tomu sportu postupne budoval pozitivny vztah, aj ked iba pasivne. Po vysokej som si povedal, ze dozrel cas a skusim sa prihlasit aj ja. Zacal som chodit na treningy v Kosiciach. Bolo to fajn, ale... neslo mi to. Ludia tam s lahkostou robili piruety a ja som zamrzol pri trivialnostiach. Mam teraz rukou svihnut dolava? Doprava? A ktorou? No darmo, nebolo to pre sportove tela vobec trivialne.

Trening prebiehal tak, ze po rozcvicke trener na niekom ukaze nejaky hmat. Potom sa vsetci rozdelia do nahodnych dvojic a ten hmat cvicia par minut, kym sa trener nerozhodne pre hmat nasledujuci. Tentokrat som do dvojice dostal "Ďoďa", chlapika, ktoremu ocividne sport ani aikido nebolo cudzie. Najprv som ho par krat modelovo uchopil, on ma par krat modelovo hodil o zem a potom sa role mali obratit. Ďoďo ma chytil za kimono a ja som tam stal ako socha. Snazil sa odpozorovat, co mam vlastne s tym jeho uchopom robit. Stojim, obzeram sa, premyslam, Ďoďovi uz je dlha chvila a tak prebehne velmi strucny dialog (pocas treningu sa nerozpravalo), na ktory si odvtedy spomeniem snad aj par krat do tyzdna:
- Co sa deje? Preco necvicis?
- Rozmyslam, co s tym, neviem ako na to.
- Menej rozmyslat, viac cvicit!

na to som nieco skusil, Ďoďo naznakmi pomohol, az modelovo spadol na zem a pokracovali sme...

Taka blbost, ale fakt mam pocit, ze mi to v zivote silne pomaha.