presne tie pocity som mala pri čítaní tvojho blogu. možno je to tým, že sama mám podobné .)

zároveň sa mi ale veľmi páči, ako si to uchopil

pre mňa tá chránená dielňa znamenala bezpečné prostredie, kde mi zvnútra nehrozí nejaké nebezpečenstvo, kde si sama riadim intenzitu toho čo ku mne prichádza a kde nevadí, keď ma zloží melancholická nálada alebo úzkosť. to v bežnom pracovnom prostredí neplatí a je to veľmi ťažké - veľmi mi chýba istá voľnosť, ktorú som zažívala pred tým. Zároveň ale prichádzam do kontaktu s veľmi zaujímavými témami, ľuďmi a ich osudmi, prežívaním. Zatiaľ to hodnotím ako najlepšie čo som urobila za posledné roky sama pre seba - že som sa odvážila vyliezť z tej chránenej dielne. Ja tiež neviem ako to pre mňa dopadne - momentálne sa mi tá chránená dielňa stala neudržateľná súbežne so zamestnaním - a tak sa ju učím úplne pustiť.

Naozaj ti ďakujem, že si sa podelil o tieto pocity. vyznie to asi hlúpo, ale veľmi som potrebovala pozdieľať toto prežívanie s niekým ďalším (a mne sa do písania o mojej situácii moc nechcelo :)