V apríli 2023 sme sa presťahovali do Holandska. Moja žena, Nienke, je odtiaľto. 7 rokov bola v Žiline, prišla ako dobrovoľníčka na rok na Stanicu a ostala. Máme dve super deti, ktoré sme išli vždy odrobiť do Holandska a potom sme sa vrátili naspäť. Ale počas covidu sa vo mne niečo zlomilo a navrhol som, aby sme sa presťahovali do NL.
V zmiešaných, medzinárodných pároch je to vždy o tom, kde budeme bývať. Však to mnohí a mnohé poznáte. Nienke sa na Slovensku páčilo, že sa tu vela vecí dá zlepšiť, opraviť, vymyslieť. Už menej zábavné bolo ísť do nemocnice so zlomenou rukou alebo dúfať, že v pôrodnici budú hovoriť po anglicky.
Vnímal som, že od kedy sme sa stali rodičmi, Nienke začala chýbať jej veľká rodina. Má 4 sestry, všetky majú minimálne 3 deti, dobré vzťahy.
Tak som si povedal, že po 7 rokoch teda spravím kompromis ja a pôjdeme to skúsiť do Holandska.
Predstava, že budem musieť riešiť slovenské inštitúcie v rôznych životných situáciach a že sa budem hanbiť za to, ako niektoré veci fungujú a strach z toho, na aké učiteľky alebo doktorov alebo ja neviem koho budeme mať šťastie alebo smolu... skrátka urobil som asi prvé, naozaj racionálne a zásadné životné rozhodnutie, ktoré bolo ale zároveň emocionálne strašne ťažké. Opustiť celú žilinskú komunitu ľudí, v ktorej som posledných cca 18 rokov žil a odísť do cudzej krajiny, kde budem mať "len" svoju rodinku. Ale verím, že pre naše deti je lepšie vyrastať v holandskej spoločnosti. Bohužial.

Sme tu už rok a pol. Mal som naivnú, idealistickú predstavu, že tu začnem ako holandský živnostník robiť to, čo na Slovensku - kombinácia detských workshopov a technickej práce v umeleckej sfére. No ale začať od nuly - s dvoma malými deťmi, Nienke má full time job, nemáme peniaze na škôlky 5 dní v týždni, takže ja som vela doma s deťmi - ten freelancing sa rozbieha pomalšie, ako som si predstavoval. Aj znalosť holandčiny je dôležitejšia než som čakal. Lebo -schyzofrenicky si zároveň aj hľadám prácu, aj rozbieham živnosť. Musím skúšať všetko. A jasné, chcem robiť workshopy, ale neviem to ešte uplne samostatne s mojou lámanou holandčinou. Čo som čakal. Tak aspoň kade tade dobrovoľničím a budujem si sieť, networkujem.
Z Linkedinu je mi na grc. To som vzdal.

Uchádzal som sa o miesta upratovača v mcdonalde, umývača riadov, opravára bicyklov, skúšal som aj cloud/reliability engineer v jednej sympatickej IT firme - na to som nemal, ale bola to zaujímavá skúsenosť. Poslal som im namiesto motivačného listu video, v ktorom som o sebe hovoril. A to video som nahral na Raspberry a zahesloval som to ich DIČom. Ocenili originalitu, mal som s nimi stretko, velmi fajn. Len to nebola práca pre mňa :D
Na opravára bicyklov nemám požadované skúsenosti, na mcdonald som asi starý, lebo mladí ich podla zákona stoja menej.

Bol som z toho dosť v riti, že kvôli jazyku nedosiahnem na nejaké zaujímavé, zmysluplné práce a zároveň som starý/nekvalifikovaný/nemotivovaný na nejakú jednoduchšiu prácu. Boli sme rok v Groningene, kde je, tuším, 40 000 študentov - tí berú všetky brigádnické práce.

Každopádne, už skoro dva mesiace mám prácu. Upratujem izby v jednom miestnom hoteli. Moje kolegyne sú Ukrajinky, ktoré sem prišli, keď začala vojna. Sú super. Zarábam minimálku, mám 0-hodinovú zmluvu, ale vlastne je to aj trochu to, čo som chcel - žiadna zodpovednosť, jednoduchá práca, nemusím ďaleko dochádzať. Trvalo mi nejaký čas, kým som akceptoval túto novú situáciu, ale dnes som si povedal, že vlastne je to teraz takto okej. Je to začiatok.

A popri tom stále robím na diaľku pre Fest Anču a Sharpe a starám sa o ich weby.

A hľadám v našom novom bydlisku (prístavné mestečko Delfzijl) nové kontakty, ktoré ma dovedú k možnosti robiť workshopy pre miestne deti.

A pozitívna vec, ktorú si ešte stále asi plnohodnotne neuvedomujem, že sme kúpili dom. Len vďaka Nienkinej práci sme boli schopní dostať hypotéku - síce sme sa kvôli tomu presťahovali do tejto holandskej Kysuce, ale je tu klud, príjemní susedia a zároveň je to mesto-výzva. Je tu veľká komunita z Holandských antíl, ktorá zápasí s problémami ako u nás Rómovia. A je tu mrte robotníkov z východnej Európy. A je to úplne na severe. Neni to moc pekné mesto, ale - je tu pláž! 15 minút bicyklom od nášho domu. To je mega.

Ešte veľa iných vecí mám na srdci, ale už idem spať. Pokračovanie nabudúce. Možno mi toto písanie pomôže zvládať sociálnu izoláciu. čaute