Psychoanalýza pracuje s obsahom emancipácie ale používa na to skôr iné popisné prostriedky. Záverečná analýza má spočívať práve v uvedomení subjektu, že psychoanalytik (ktorý v analýze vystupuje zo zástupného miesta Other) nie je nositeľom riešení rozporov, ktorými subjekt trpí a ktoré sa prejavujú v jeho symptómoch. To prijatie symptómu a teda etika psychoanalýzy (o ktorých som písala vyššie) nespočíva vo vymazaní/napravení symptómov ani v ich nekritickej idealizácii ale v prebratí akejsi zodpovednosti, ktorú na seba človek počas svojho života v podobe symptómu preberá - ako jeho singulárny spôsob vzťahovania sa k sebe a k Other. Je to teda forma emancipácie - nie v zmysle zrušenia Other ale k postavenia sa mu "čelom" z pozície subjektu.

Keď si zoberieš momentálnu pandemickú situáciu, tak v nej niektoré tendencie jednotlivcov ale aj spoločnosti viacej vychádzajú na povrch. Poznanie "skrytej pravdy" môže pre mnohých predstavovať určité nadobudnutie stratenej kontroly nad situáciou, ktorú pod kontrolou nemajú. Môže byť spôsobom vysporiadavania sa s vlastnými úzkosťami, pretože väčšina ľudí potrebuje "akciu". Rovnako to bolo vidieť na začiatku pandémie, kedy pre mnohých bolo akciou šitie rúšok ale aj zvyšujúce sa tendencie ku celospoločenskej kontrole či hľadaní vinníkov ("pendleri", lyžiari, rómovia..). Mnohí ľudia odmietajú svoju zraniteľnosť v takejto situácii práve tým, že žijú tak a aj skutočne veria, že hrozba sa ich netýka, že je vymyslená, zveličená. V ďalších prípadoch to môže byť ozajstná individualistická kalkulácia skombinovaná s ignoráciou potrieb celého spoločenstva (ja som mladá, nemám veľké riziko, mňa sa to netýka, nebudem sa obmedzovať kvôli iným ľuďom, každý si je strojcom svojho zdravia - tí čo sú obézni, chorí atď. si za to môžu sami, tak nech nesú aj následky, ovce sa nechajú zmanipulovať strachom atď.).

My dvaja tu môžeme o tom filozofovať a snažiť sa o analýzu príčin, no najlepšie by bolo rozprávať sa s týmito ľuďmi a nechať ich nech pomenujú svoje pocity a východiská (hoci nám sa môžu zdať nekomplexné, pomýlené alebo sebecké). Zaujímavé je potom pozrieť sa, ako zapadajú jednotlivé stratégie, ktoré volia jednotlivci ale aj štáty, do obrazu celospoločenského a globálneho ohrozenia - a či strátegie, ktoré sú volené - znižujú riziko a negatívne dopady iba na mňa (v prípade krajín sa bavíme o dopade na štát) alebo pri svojich rozhodovaniach zohľadňujem svoje okolie (v prípade krajín globálne dopady).

Vezmi si napríklad takú očkovaciu stratégiu - to je momentálne vo vyspelých krajinách pekne vidno, ako idú do popredia neraz záujmy jednotlivcov a jednotlivých krajín, naproti spoločenským a globálnym záujmom. To nie je príklad konšpiračného myslenia a konania a predsa tu presakuje sebectvo, bezohľadňosť a neschopnosť myslieť v širších kontextoch a teda v konečnom dôsledku aj iracionalita.