Psychoanalyza a konšpiračné teórie :: Remember, remember, the velvet November


node:	Psychoanalyza a konšpiračné teórie
template:	4
parent:	Acheronta movebo - psychoanalyticke forum
owner:	vposled [locked out]
viewed by:
created:	26.02.2021 - 00:50:49
updated:	26.02.2021 - 00:57:53

cwbe coordinatez:
809096
8580402
8846180

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

krokobox gomont

Len pár poznámok.

Konšpiračné myslenie je symptómom bezmocnosti.

Je výrazom podvedomej kolektívnej snahy zistiť, kde sa nachádzame a aké sily nás ovládajú.

Predmetom konšpiračného myslenia je impossible truth / nemožná pravda.

Konšpiračné myslenie nechce pravdu v konečnom dôsledku odhaliť, to by viedlo k zaniknutiu konspiračnej ťúžby a tak jedno mystérium je nahradzované a nasledované hneď ďalším, hľadanie nemožnej pravdy sa stáva nikdy nekončiacim procesom.

Hľadanie nových konšpiračných dôkazov je fetišizované - je dôležitejšie než poznanie.

Dôvod prečo je konšpiračné myslenie také príťažlivé spočíva najmä v tom, že človek túži pod ilúzornej jednote, medzi ním a svetom/jazykom/druhými ľuďmi. Konšpiračné myslenie nám dovoľuje kompenzovať nedostatok jednoty.

Konšpiračné myslenie je väčšinou naštartované nejakou traumatickou udalosťou, ktorá naruší symbolický stav vecí, symbolickú jednotu. Konšpiračná teória sa snaží zachrániť pôžitky tejto symbolickej jednoty tým, že prichádza s obrazom hrozby, hrozby, nepriateľa, ktorý nás pripravuje o pôžitok.

Vzostup konšpiračných teórií nie je symptómom toho, že by symbolický / spoločenský / náboženský / medicínsky / atď. poriadok čelí viac a väčším hrozbám, ale je symptómom neschopnosti / impotencie tohto poriadku. Tak ako New Age je syptómom upadajúcej sily cirkvi, tak je alternatívna medicína symptómom upadajúcej sily vedy.

00809096085804020884618008848382

Čítam takú dlhšiu esej, ktorá rozoberá rozdiely medzi lacanovskou psychoanalýzou a "autentickým šialenstvom" (o ktorom hovorí artaud a od ktorého sa neskôr ako BwO konceptu odrazia Deleuze s Guattarim). Tá esej má viacero vrstiev ale tu je pekne vysvetlená psychoanalytická teória "oslobodenia" subjektu (aj keď nie úplne komplexne). Možno ťa to bude zaujímať:

“UNE FORCE ANTIGONE”:

“The others who have died are not separated. They still turn around their dead bodies./ I am not dead, but I am separated”
(ARTAUD, The New Revelations of Being)

It is well known that, according to Lacan, the fictional, mythically impossible, character who fully embodies separation is the virgin Antigone. While interned at the asylum of Rodez, Artaud writes a short text entitled “Antigone chez le Français” in which he describes her act of separation. What does Artaud say about Antigone?

1. Antigone is the woman; she is the woman who is, “the formal embodiment of a woman”. Artaud implicitly inscribes her name in the list of his seraphic harem of filles-à-venir, also named, not accidentally, “daughters of the heart”. Who are they? Filles-à-venir are post-sexuated women that Artaud could love. According to an organic vision of life they are friends, potential lovers, grannies, an Afghan translator of Art and Death who has never existed in any birth-register, all bound together by an imaginary “inmixing of subjects”, as Lacan would call it.

An anti-family must be built and chosen: “You must decide between your parents and me”. Here one recovers an unexpected development of Artaudian asceticism: filles-à-venir are daughters of continence. They are perhaps daughters of a corps-à-venir, a body without organs, which the androgyne could only erroneously anticipate. A different notion of unity is at stake here, a unity of pure difference. Artaud’s daughters are not organically de-generated from him but neither are they descendent emanations of a capital One which by now appears insufficient. His are all “first-born” daughters. “We won’t get out, in the world as it is now made, from this idea of primogeniture, not the first son of his father, but the father of his first son”; “first” is a characteristic of the son/daughter as such. The father can only be father of a son/daughter who was not generated by him: like Artaud in relation to his “immortal little girls”. Filles-à-venir were never (organically) born and can never (organically) die: they are real and as such “undead”. Therefore one has to emphasise how the decline of the androgyne coincides for Artaud with a revaluation of woman who had previously been accused of interrupting the androgyne’s binary perfection, once and for all, by detaching herself from man (thus establishing a void, a difference).

2. Artaud and Antigone “deserve one another” for having both suffered, undergoing a “supreme inner combat” and being “tortured” by an “abominable notion of infinity”. Antigone managed to defeat it: this is proved by her name, “the name of a terrible victory”. Insofar as “names are not [always] given at random”, Artaud can say that Antigone has become her own name, “Antigone” now embodies an antagonistic force par excellence, “the force-Antigone of being”. He tells us that in order for her to achieve this status – i.e. symbolic separation, alienation from the Symbolic – Antigone had to defeat “all of that within us which is not being or ego [moi], but persists in wanting to be considered as the being of our ego”. Antigone has therefore succeeded in defeating alienation, both sexual/linguistic alienation in the Symbolic, for which “I is an Other” – the social unconscious which desires, speaks us and gives us a name – and imaginary alienation, for which the “ego is an other”, a false unity, an object that emerges through an alienated identification with the image of the other. It is also clear that for Artaud there are two kinds of being, a negative and a positive kind: the “dull [obtuses] forces” – once again a reference to stupidity – of the alienating being, the being which “is” in my place and through which I “witness myself”, are in fact opposed to the antagonism of a “contrary force”.

3. Artaud himself is attempting finally to defeat “all other egos which are other than myself”. He needs Antigone to help him in a “last combat” through which he should be able to become his real name; but he also knows that this same victory would entail the “burial of his brother the ego [moi]”, the death of his actual but never actualised “self”; the “true” self is itself a brother, a sibling or double, and it can emerge only as an (objectified) unachievable mirage of unity from an alienated standpoint. In other words, Artaud is well aware of the fact that Antigone’s victory is cruelly “terrible”, as he says. On this point, Lacan teaches us that the separation of the object from symbolic identity leads us to a “loss of reality”, i.e. “subjective destitution”.

4. Artaud also tells us how Antigone achieved her terrible victory over the “other egos”: “Separating from her soul the force which pushed her to exist”, dissociating herself from the alienating force which nevertheless made her exist. Social existence qua false being is alienated by definition; it is what Artaud elsewhere defines as “êtreté”, “beingbeen”, an objectified being, a state [état] which is not: “I know that this world is not”. Artaud specifies that Antigone separates herself from alienated existence by “finding a contrary force”, a force contrary to existence which allows her “to recognise herself as being different from the being she was living and which lived her”. Antigone’s terrible victory implies that she dies symbolically and in reality: what survives is the name of an antagonistic force of pure negativity which we might well name “death drive”.

One should also note how elsewhere in his works Artaud describes separation from the Symbolic in completely opposite terms: “It is me [moi], told me my ego [moi] which listens to me. And I [je] have replied: all egos are at this point since for what concerns me I [je] don’t listen to you”; “victory” here is equivalent to the uprising of a wild plurality of egos against the domination of a single ego. However, I do not believe that we are facing here a mere contradiction; beyond the apparent irreconcilability of these two alternatives one should in fact detect what Lacan himself describes as the two opposite but inextricable deadlocks of separation: tragedy and Buddhism.

The subject can be separated from the object in two different ways. More specifically, separation qua first stage of the traversal of the fundamental fantasy ($◊a), should literally be considered as the detachment of the symbolic (barred) subject from the imaginary object of desire. The consequence of this is the emergence of the object (cause of desire) – the object a – in its real void which can then lead to two complementarily opposite impasses; either the subject tragically identifies himself with his fundamental lack-of-being, his irreducible scission, precisely by overcoming all contingent alienations, thus losing the object, or else the subject identifies himself with the object a, thus “turn[ing himself] into a mummy”; this nirvanisation is by no means ascetic since it perversely takes the void of the object for the Real of the Thing: the radical alternative to tragedy is therefore psychotic perversion…

In Artaud’s terms, all this means that one can either obtain a cruel I – i.e. one’s real name – without the other (all other egos are in fact defeated and what was thought to be the “true” ego is “buried”), or a multiplicity of others, a proliferation of (other) egos without the I. Lacan suggests that psychoanalysis is able to overcome this impasse by re-subjectivising the object after its emergence as void, which means in Lacanese to individualise (the lack of) jouissance through the imposition of a new Master-Signifier.

In Seminar VII, Lacan’s famous reading of Antigone fails to distinguish between tragedy and Buddhism as two distinct negative outcomes of separation. If, on the one hand, Antigone acts tragically by saying “No!” to Creon, on the other, she also lives an extra-symbolic mummified life “in between two deaths”; Lacan reminds us that when she is “placed alive in a tomb” she is in fact a “still living corpse”. Here one should note that, according to Artaud, who continually invokes the image of the mummy, the latter is “eternally between death and life, it is corpse and foetus”: Antigone – and those who behave like her – is therefore someone who prefers to “die alive instead of living dead” (i.e. to exist in a symbolically alienated state).

More importantly, I would argue that Seminar VII does not tell us that separation might lead to an impasse; it does not explain how psychoanalysis should overcome the double deadlock of tragedy and mummification, the pure negativity of a destructive, albeit necessary, moment. Antigone “does not compromise her desire” to bury Polynices and in so doing achieves separation: in 1959-1960 this is for Lacan the fundamental ethical law of psychoanalysis; what is not sufficiently emphasised by him is the fact that Antigone does not return, that her act is self-destructive… On the contrary this fact should be stressed, given that, at least at this stage, Lacan seems to suggest tragedy as a (contradictory) model for the aim of psychoanalytical treatment.

It is for this same reason that Antigone must not entirely be taken as a model: she cannot epitomise the analysand; the analysand must provisionally be hystericised, as Lacan will say in Seminar XVII, but he does not have to become a tragic figure. Ten years after his reading of Antigone, Lacan will refute the identification of psychoanalysis with tragedy; as Miller correctly notes: “In The Ethics of Psychoanalysis Lacan had exalted transgression, whereas in Seminar XVII he makes fun of the transgressive hero” since, as he himself claims, “one transgresses nothing”, transgression is a “lubricious babble”… For Lacan it is certainly necessary to assume the real (of the) lack and the inconsistency of the Other’s “dull forces”. However, separation must be only fleeting. We cannot dwell in the lack. In other words, Lacan is also asking us to compromise our desire precisely in order to keep on desiring, that is to say, to dwell in a properly functioning though re-symbolised Symbolic; Lacan is asking us to compromise after not having compromised, to limit our non-compromised desire for the Void in order to impose a new way of desiring…

More precisely, I am proposing to read the injunction “do not compromise your desire!” in two mutually implied ways. Its first moment corresponds to Antigone’s assumption of the lack, her distancing from the Symbolic; its second moment corresponds to carrying on desiring without falling into the void.

If desire is the desire of the Other, desire of desire – and desire is for Lacan the essence of man qua parlêtre –, “do not compromise your desire” can and must also mean “keep on desiring!”… “Do not compromise your desire” also means “do not give up the Other!”, do not give up the dimension of the socio-linguistic, symbolic Other which is made possible only by desiring… “Change it but do not give it up!”… The desire of the Other, which we are qua parlêtre, also corresponds to the desire to remain within the Other.

Active subjectivisation is possible only in the intersubjective Symbolic after we have temporarily suspended it and “reshaped” it through the imposition of a new Master-Signifier and the emergence of a new (partly subjectivised) jouissance connected to it. In other words, the political truly starts at the very point where the evil purity of an anarchic and destructive ethics – which nevertheless constitutes the precondition of the former – is compromised.

According to Seminar XI this subjectivisation can be achieved through psychoanalytical treatment, in what Lacan defines as the “traversal of the fundamental fantasy”. Briefly, the latter means:
1. Detaching the object a from the barred subject $;
2. Achieving the void of separation (subjective destitution);
3. Re-subjectivising that same void through sublimation.

It will then take another six years for Lacan to elaborate this notion into a sketch of a psychoanalytical politics of anti-ideological jouissance. Ideology turns out to be nothing but the jouissance which fails to recognise the lack – its lack, the jouis-sans… – and as a consequence individually to subjectivise it; the control of jouissance is left to the Other.

Such a politics is outlined in Seminar XVII with the elaboration of the four discourses, a significant political contribution which still awaits in-depth analysis. In this renewed theoretical context the tragic figure of Antigone would stand for the embodiment of a radicalised, self-destructive hysteric (an impossibly mythical figure) who, after having discovered that the Master/Other is barred, would decide to sacrifice herself in a gesture that reacts against its inconsistencies: as a consequence, she would not undermine the existing Other, but would ultimately sacrifice herself for its maintenance or, at best, for the père-verse mirage of another consistent Other; precisely by deciding to collapse into the void of the lack Antigone refuses to accept it.

The results achieved by Lacan in Seminar XVII are then further complicated by his re-working of the symptom in 1975-76: the latter seems to suggest that any possible subjectivisation of jouissance has to undergo the radical destabilisation of “non-triggered” psychosis and the successive creation of a (partly) “personalised” Symbolic – one’s “non-tragic” name – by means of one’s writing, the marking of one’s jouissance through the written letter. In other words, what I am also suggesting here is that Lacan’s reading of Joyce, far from being a literary-clinical case-study, represents his most mature formulation of a psychoanalytical ethics and politics.

0080909608580402088461800884838208848438

dakujem, precitam si.

00809096085804020884618008846190

src?

0080909608580402088461800884619008846279

mňa to až tak neuspokojilo ten článok.

je zaujímavý, ale chýbalo mi tam pár dôležitých vecí, ktoré sa sám seba pýtam a pohľadám ich teda inde.

mne intuitívne príde, že tí ľudia, ktorí prepadnú konšpiráciám pri tom prežívajú emancipáciu. To, že veria konšpiračnej teórii ich emancipuje/oslobodzuje, aspoň to tak cítia.

Zažívajú pocit oslobodenia, nadobudnutia nezávislosti od nedôveryhodnej spoločnosti, okolia, atď.

Toto je predsa udalosť, ktorú človek už párkrát zažil. V puberte/postpuberte a potom ešte predtým, keď bol dieťa.

Sú ľudia, ktorí neprešli emancipáciou v detskom ani pubertálnom/postpubertálnom veku, vo veku mladej dospelosti, tí, ktorí zvyknú prepadnúť konšpiračným teóriám, v ktorých nájdu falošnú emancipáciu?

Sú tí, ktorí boli vychovávaní represívne v rodine aj v spoločnosti tí, ktorí prepadnú konšpiračným teóriám, pretože sa nevedeli v takomto prostredí emancipovať?

Ak hovorím o falošnej emancipácii, tak mám na mysli aj to, že dospelý človek, ktorý nadobudol akú takú nezávislosť, nežije už s rodičmi, finančne je nezávislý, dokázal si vybudovať vlastné vzťahy, ktoré nie sú vzťahmi zdedenými z rodiny, už postráda tie represívne fyzické protipóly, fyzicky sa nemá od čoho emancipovať.

Samozrejme, nie je emancipovaný mentálne, stále rozmýšľa v zdedených šablonách a a kultúrnych stereotypoch, atď a tá potreba emancipácie je hlboko podvedomá, v podstate si ju vôbec neuvedomuje, lebo je obklopený svoj alt right alebo kresťanskými alebo alko-rurálnymi kamošmi.

V tom myslím, že je to konšpiračné myslenie falošnou emancipáciou, pretože v skutočnosti reaguje na tú podvedomú túžbu po emancipácii, človek zažíva kompletnú emancipáciu, ale nie smerom k individuálnej nezávislosti a racionalite ale smerom k iracionálnemu odporu voči všetkému. Taká emancipácia od rozumu, ktorá sa tvári ako emancipácia k rozumu.

V podstate je to až kafkovské. Človek, ktorý hľadá emancipáciu si myslí, že ju našiel, ale v skutočnosti sa uväznil v najhoršom mentálno-respresívnom aparáte aký kedy zažil.

EDIT: Ešte je zaujímavá otázka, prečo je konšpiračné myslenie represívny aparát? Ja si myslím, že preto, lebo nepripúšťa pochybnosť a vyžaduje absolútnu intelektuálnu poslušnosť, ale pritom je každý krok smerom k poslušnosti sprevádzaný falošným pocitom emancipácie. V podstate je to ako keby otec s tou najabsolutistickejšou výchovou celý čas pôsobil ako kamoš s pivkom a bongom a celá represia prebiehala v psychopatickom divadle, kde sú významy otočené.

Nejak po týchto líniách by som si chcel o tom niečo nájsť.

008090960858040208846180088461900884627908846849

rozmyslam tak nad tym, mam par znamych, ktori prepadli konspiraciam, ale vobec mi na nich ten motiv emancipacie nesedi. samozrejme ze rozni ludia to mozu mat inak, ale ja tam skor vidim to, ze konspiracna teoria nejak spravne "nasada" na pocity menejcennosti (Adler), a ludom ktori su dlhodobo citia menejcenni a nedoleziti dava moznost identifikovat sa s nejakym vyssim principom, teda buduje silnejsi pocit identity.

Nachylnejsi budu imo menejcenne sa citiaci paranoidne ladeni jedinci, ktori svoje nenaplnene potreby (ovladat ostatnych, byt superiorny) projikuju na druhych -> ostatni ma chcu ovladat. aj ked psychoanalyza neni moj cup of tea, mam tu jednu skvelu knihu - Psychoanalyticka diagnoza od Nancy McWilliams - a ona tam popisuje ten vzorec s paranoiditou. Sice nespomina konspiracne teorie ale celkom mi to sedi.

00809096085804020884618008846190088462790884684908846863

Neviem, či motív, ale zážitok áno. Vieš..., to, keď kričia na ostatných ste ovce s pocitom, že oni uvažujú, ale tí ostatní len hlúpo následujú. To je predsa situácia emancipácie/oslobodenia/precitnutia, nie? Alebo?

Motívov bude asi veľa a rôznych...

To, s tým nenaplnená potreba ovládať vyústi do paranoje, ostatní ma chcú ovládať, sa mi páči aj mi to sedí.

V konšpiračnej komunite má každý možnosť byť preacher a kázať ostatným.

Z môjho okolia tomu dosť prepadli dvaja kamoši. Jeden totálne, sanitky húkajú prázdne, na staromáku tancuje slovanské tance, olíž semienko a zapamätá si tvoju DNA.

Je to projekcia, ale myslím si, že keby sa ma niekto pred desiatimi rokmi spýtal, kto z mojich kamošov prepadne konšpiráciám, povedal by som týchto dvoch.

A tu začína moja ďalšia teória :)

Oni mali vždy záľubu v iracionálne a konšpiračný svet im podľa mňa dal možnosť túto vlasnosť plne rozvinúť.

0080909608580402088461800884619008846279088468490884686308847183

keď kričia na ostatných ste ovce s pocitom, že oni uvažujú, ale tí ostatní len hlúpo následujú. To je predsa situácia emancipácie/oslobodenia/precitnutia, nie?
no praveze to nemusi byt emancipacia ako oslobodenie. skor si predstavujem pocity zadostucinenia - "ja som vedel ze som lepsi ako oni, ale teraz sa to konecne ukazalo".

ten rozmer slobody ako nadobudnutia nezavislosti mi tu nesedi, pretoze oni (aspon z mojho pozorovania) nie su nezavisli, naopak velmi potrebuju tie "ovce", aby im mohli tieto svoje nazory co najcastejsie prezentovat, konfrontovat sa, su vlastne zavisli na tej konfrontacii. inak by ten nazor ako taky nemal sam o sebe cenu, tu nadobuda az v momente konfrontacie, tj ma socialnu hodnotu, lebo svojho nositela stavia do urcitej pozicie.
stale to vidim o poziciach, identite (vratane potreby niekam patrit) a menejcennosti / nadradenosti.

a samozrejme ako tu ddd naznacil, to bude imo urcite aj o obmedzenej kognitivnej kapacite, ale to sem uplne az tak nepatri, kazdopadne zaujimavy vyskum nedavno vysiel https://kyberia.sk/id/8845996

e: este k tomu ze "oni potrebuju tie ovce" - to neznamena ze ovce musia byt pritomne, ale ovce su potrebne kvoli nutnosti vymedzit sa voci niekomu. takze nemusi dochadzat ku komunikacii priamo s ovcami, staci medzi sebou o tom, ze ake su ostatni ludia ovce- tj vymedzuju sa, volame to positioning

00809096085804020884618008846190088462790884684908846851

mne pride ze to je v prvom rade coping problem. emancipacia alebo identifikacie mi pridu sekundarne potreby oproti spracovaniu vnimania.

0080909608580402088461800884619008846279088468490884685108846864

nerozumiem. rozveď to pls.

0080909608580402088461800884619008846279088468490884685108846852

ja sa len snazim o psychoanalyticke vysvetlenie v psychoanalytickom fore :)
samozrejme ze dalsie discipliny psychologie by k tomu povedali tiez svoje

008090960858040208846180088461900884627908846500

konspiracia je asi tak siroky pojem ako droga

00809096085804020884618008846190088462790884650008846845

preto sa o tom tak dobre filozofuje :)

008090960858040208846180088461900884627908846293

Neviem ci je nieco ako “skutocna” emancipacia (v zmysle subjekt vs spolocnost) mozna. Lacan hovori o etike psychoanalyzy, kedy subjekt prijme svoj symptom ako vychodzi bod svojho vztahovania sa k Other (spolocenskemu poriadku) ale je to emancipacia v ramcoch “mozneho”. V tej lacanovskej psychoanalyze je vztah k Other klucovy pre vznik subjektu a nie je mozne ho obist.
Lacan kritizuje “egoanalyzu “, ktora stavia skor na akejsi predstave zdraveho (v zmysle “normalneho “) ega.

Tiez si myslim, ze pri prepadnuti konspiracnemu sposobu zmyslania o svete a spolocnosti zohrava ulohu tuzba vymedzit sa a istym sposobom aj oslobodit z opresivnych struktur. Je to jeden zo sposobov.

00809096085804020884618008846190088462790884629308846306

Skutočnou emancipáciou nemyslím absolútnu alebo kompletnú emancipáciu od spoločnosti/iného, ale emancipáciu v pravom zmysle slova, nie falošnú.

Ja to chápem tak (opäť intuitívne), že každý človek má v liberálnej spoločnosti prirodzenú túžbu po emancipácii, oslobodení sa od toho, čo ho v rannom veku (a aj neskôr) násilne alebo nenásilne formovalo.

Hovorím v liberálnej spoločnosti len preto, že si nie som istý, či tomu tak bolo v primitívnych spoločnostiach alebo v spoločnostiach nejakých prísnych náboženských alebo štátnych kultov, kde splynutie s iným/spoločnosťou znamenalo prežitie.

V podstate s tým, čo si o Lacanovych myšlienkach napísala, súhlasím. Ak ale nemôžeme hovoriť o skutočnej emancipácii alebo o zdravom normálnom egu (asi v zmysle idealizácie), určite môžeme hovoriť o nezdravom egu a nezdravej emancipácii - nulovej.

Napríklad človek, ktorý by sa nikdy neemancipoval od rodiny/otca/matky a prebral by všetky mentálne vzorce a spoločenské rituály rodičov, by podľa mňa nemal "zdravé ego".

Tým nechcem povedať, že človek, ktorý zostal žiť u rodičov celý život a stretával sa najmä s rodinnými priateľmi a celý život bol voči rodine poslušný, musí mať nezdravé ego. Nie, ak si to sám pre seba kriticky vyhodnotil, že chce aby toto bola jeho životná cesta. Áno, ak proste tej emancipácie nebol schopný a zostal žiť v rodinnom aparáte, od ktorého sa nedokázal oslobodiť.

0080909608580402088461800884619008846279088462930884630608846542

Pomohlo by zadefinovať čo máš namysli "liberálnou" spoločnosťou. pretože to, čo označujeme ako "rodina" tiež prešlo svojim historickým vývojom a väzby na (biologickú) rodinu nie sú vo všetkých obodbiach vývoja ľudstva rovnaké-práve naopak, väčšinu zadokumentovanej existencie ľudstva zohrávali podružnú úlohu v rámci oveľa väčších komunít. Práve to, že človek je tvor, ktorého subjektivita sa utvára v rámci spoločenských vzťahov, vytvára jeho puto k Other (rodine, klanu ale môže to byť aj subkultúra - whatever) a toto puto - ak pretrváva - nerobí z človeka ešte nevyhnutne neslobodnú bytosť. preto by som bola opatrná s tým naväzovaním emancipácie výhradne na odpútanie sa od rodiny. To, že v modernej spoločnosti úloha rodiny (ako mediátora prežitia skrze zabezpečenie základných materiálnych potrieb) postupne upadá a umožňuje jednotlivcom budovať väzby aj mimo rodiny alebo miesta kde sa narodil, ešte neznamená, že to prináša emancipáciu.

Rodina teda nie je podľa mňa nevyhnutne problém. Emancipácia ľudí skrze individualizmus je iba zdanlivá a rovnako ako v minulosti vytvárala človeku útočisko komunita či rodina, dnes mu rovnaké útočisko môže vytvoriť aj zdanie vlastnej nezávislosti v rámci spoločnosti zdanlivo fragmentovanej na ďalšie individuality - čo je ešte horšie, pretože si svoju naviazanosť a závislosť neuvedomuje. Takýto človek môže byť pritom napríklad úplne "emancipovaný" od svojej rodiny..

008090960858040208846180088461900884627908846293088463060884654208846843

Nie to, že emancipácia od rodiny by bola nejaká kľúčová emancipácia, si nemyslím, som uviedol "napríklad", než som to celé začal popisovať, ale máš pravdu, že to je vlastne blbosť.

Keď nad tým tak uvažujem, tak emancipácia nie je moc psychoanalytický ani psychologický termín a používa sa najmä v súvislosti so spoločnosťou.

V psychológii človeka, tak ako píšeš, je emancipácia vo svojej totalite nemožná a nežiadúca (človek je a bude vždy previazaný so svojim okolím) a aj ako proces je vlastne nejasná - človek sa emancipuje od niečoho k nejakej väčšej individualite, ale tá väčšcia individualita, ako píšeš, môže byť len iluzórna. V psychike to nie je také jednoduché, že to zlé je mimo nás a dobré je v nás - v našej individualite a nezávislosti. Takže súhlas.

Aby som sa vrátil späť k téme konšpirácií - tak asi to netreba zbytočne psychologizovať, a možno je lepšie to popisovať ako spoločenský fenomén.

Mňa na tom po psychologickej stránke zaujal ten pocit oslobodenia / emancipácie / precitnutia k pravde, ktorí tí, čo konšpiráciám uverili, zažívajú a to, že sa v skutočnosti jedná o opačný pohyb, pohyb k strate racionality a samostatného uvažovania. Keďže sa zgrupujú a kvákajú tie isté mantry a všetkých naokolo vidia ako hlúpe ovce.

00809096085804020884618008846190088462790884629308846306088465420884684308847080

Psychoanalýza pracuje s obsahom emancipácie ale používa na to skôr iné popisné prostriedky. Záverečná analýza má spočívať práve v uvedomení subjektu, že psychoanalytik (ktorý v analýze vystupuje zo zástupného miesta Other) nie je nositeľom riešení rozporov, ktorými subjekt trpí a ktoré sa prejavujú v jeho symptómoch. To prijatie symptómu a teda etika psychoanalýzy (o ktorých som písala vyššie) nespočíva vo vymazaní/napravení symptómov ani v ich nekritickej idealizácii ale v prebratí akejsi zodpovednosti, ktorú na seba človek počas svojho života v podobe symptómu preberá - ako jeho singulárny spôsob vzťahovania sa k sebe a k Other. Je to teda forma emancipácie - nie v zmysle zrušenia Other ale k postavenia sa mu "čelom" z pozície subjektu.

Keď si zoberieš momentálnu pandemickú situáciu, tak v nej niektoré tendencie jednotlivcov ale aj spoločnosti viacej vychádzajú na povrch. Poznanie "skrytej pravdy" môže pre mnohých predstavovať určité nadobudnutie stratenej kontroly nad situáciou, ktorú pod kontrolou nemajú. Môže byť spôsobom vysporiadavania sa s vlastnými úzkosťami, pretože väčšina ľudí potrebuje "akciu". Rovnako to bolo vidieť na začiatku pandémie, kedy pre mnohých bolo akciou šitie rúšok ale aj zvyšujúce sa tendencie ku celospoločenskej kontrole či hľadaní vinníkov ("pendleri", lyžiari, rómovia..). Mnohí ľudia odmietajú svoju zraniteľnosť v takejto situácii práve tým, že žijú tak a aj skutočne veria, že hrozba sa ich netýka, že je vymyslená, zveličená. V ďalších prípadoch to môže byť ozajstná individualistická kalkulácia skombinovaná s ignoráciou potrieb celého spoločenstva (ja som mladá, nemám veľké riziko, mňa sa to netýka, nebudem sa obmedzovať kvôli iným ľuďom, každý si je strojcom svojho zdravia - tí čo sú obézni, chorí atď. si za to môžu sami, tak nech nesú aj následky, ovce sa nechajú zmanipulovať strachom atď.).

My dvaja tu môžeme o tom filozofovať a snažiť sa o analýzu príčin, no najlepšie by bolo rozprávať sa s týmito ľuďmi a nechať ich nech pomenujú svoje pocity a východiská (hoci nám sa môžu zdať nekomplexné, pomýlené alebo sebecké). Zaujímavé je potom pozrieť sa, ako zapadajú jednotlivé stratégie, ktoré volia jednotlivci ale aj štáty, do obrazu celospoločenského a globálneho ohrozenia - a či strátegie, ktoré sú volené - znižujú riziko a negatívne dopady iba na mňa (v prípade krajín sa bavíme o dopade na štát) alebo pri svojich rozhodovaniach zohľadňujem svoje okolie (v prípade krajín globálne dopady).

Vezmi si napríklad takú očkovaciu stratégiu - to je momentálne vo vyspelých krajinách pekne vidno, ako idú do popredia neraz záujmy jednotlivcov a jednotlivých krajín, naproti spoločenským a globálnym záujmom. To nie je príklad konšpiračného myslenia a konania a predsa tu presakuje sebectvo, bezohľadňosť a neschopnosť myslieť v širších kontextoch a teda v konečnom dôsledku aj iracionalita.

0080909608580402088461800884619008846279088462930884630608846542088468430884708008847088

výborne napísané, dík!

0080909608580402088461800884619008846239

https://books.google.com/books/about/Routledge_Handbook_of_Conspiracy_Theorie.html?hl=sk&id=8DjSDwAAQBAJ

kapitola 5