Re[4]: Psychoanalyza a konšpiračné teórie :: Remember, remember, the velvet November


node:	Re[4]: Psychoanalyza a konšpiračné teórie
template:	4
parent:	Re[3]: Psychoanalyza a konšpiračné teórie
owner:	vposled [locked out]
viewed by:
created:	26.02.2021 - 12:52:18

cwbe coordinatez:
809096
8580402
8846180
8846190
8846279
8846293
8846306

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

neurons
stats|by_visit|by_K source tiamat K|my_K|given_K last commanders polls
total descendants::4
total children::1
1 ❤️

show[ 2 | 3] flat

Skutočnou emancipáciou nemyslím absolútnu alebo kompletnú emancipáciu od spoločnosti/iného, ale emancipáciu v pravom zmysle slova, nie falošnú.

Ja to chápem tak (opäť intuitívne), že každý človek má v liberálnej spoločnosti prirodzenú túžbu po emancipácii, oslobodení sa od toho, čo ho v rannom veku (a aj neskôr) násilne alebo nenásilne formovalo.

Hovorím v liberálnej spoločnosti len preto, že si nie som istý, či tomu tak bolo v primitívnych spoločnostiach alebo v spoločnostiach nejakých prísnych náboženských alebo štátnych kultov, kde splynutie s iným/spoločnosťou znamenalo prežitie.

V podstate s tým, čo si o Lacanovych myšlienkach napísala, súhlasím. Ak ale nemôžeme hovoriť o skutočnej emancipácii alebo o zdravom normálnom egu (asi v zmysle idealizácie), určite môžeme hovoriť o nezdravom egu a nezdravej emancipácii - nulovej.

Napríklad človek, ktorý by sa nikdy neemancipoval od rodiny/otca/matky a prebral by všetky mentálne vzorce a spoločenské rituály rodičov, by podľa mňa nemal "zdravé ego".

Tým nechcem povedať, že človek, ktorý zostal žiť u rodičov celý život a stretával sa najmä s rodinnými priateľmi a celý život bol voči rodine poslušný, musí mať nezdravé ego. Nie, ak si to sám pre seba kriticky vyhodnotil, že chce aby toto bola jeho životná cesta. Áno, ak proste tej emancipácie nebol schopný a zostal žiť v rodinnom aparáte, od ktorého sa nedokázal oslobodiť.

0080909608580402088461800884619008846279088462930884630608846542

Pomohlo by zadefinovať čo máš namysli "liberálnou" spoločnosťou. pretože to, čo označujeme ako "rodina" tiež prešlo svojim historickým vývojom a väzby na (biologickú) rodinu nie sú vo všetkých obodbiach vývoja ľudstva rovnaké-práve naopak, väčšinu zadokumentovanej existencie ľudstva zohrávali podružnú úlohu v rámci oveľa väčších komunít. Práve to, že človek je tvor, ktorého subjektivita sa utvára v rámci spoločenských vzťahov, vytvára jeho puto k Other (rodine, klanu ale môže to byť aj subkultúra - whatever) a toto puto - ak pretrváva - nerobí z človeka ešte nevyhnutne neslobodnú bytosť. preto by som bola opatrná s tým naväzovaním emancipácie výhradne na odpútanie sa od rodiny. To, že v modernej spoločnosti úloha rodiny (ako mediátora prežitia skrze zabezpečenie základných materiálnych potrieb) postupne upadá a umožňuje jednotlivcom budovať väzby aj mimo rodiny alebo miesta kde sa narodil, ešte neznamená, že to prináša emancipáciu.

Rodina teda nie je podľa mňa nevyhnutne problém. Emancipácia ľudí skrze individualizmus je iba zdanlivá a rovnako ako v minulosti vytvárala človeku útočisko komunita či rodina, dnes mu rovnaké útočisko môže vytvoriť aj zdanie vlastnej nezávislosti v rámci spoločnosti zdanlivo fragmentovanej na ďalšie individuality - čo je ešte horšie, pretože si svoju naviazanosť a závislosť neuvedomuje. Takýto človek môže byť pritom napríklad úplne "emancipovaný" od svojej rodiny..

008090960858040208846180088461900884627908846293088463060884654208846843

Nie to, že emancipácia od rodiny by bola nejaká kľúčová emancipácia, si nemyslím, som uviedol "napríklad", než som to celé začal popisovať, ale máš pravdu, že to je vlastne blbosť.

Keď nad tým tak uvažujem, tak emancipácia nie je moc psychoanalytický ani psychologický termín a používa sa najmä v súvislosti so spoločnosťou.

V psychológii človeka, tak ako píšeš, je emancipácia vo svojej totalite nemožná a nežiadúca (človek je a bude vždy previazaný so svojim okolím) a aj ako proces je vlastne nejasná - človek sa emancipuje od niečoho k nejakej väčšej individualite, ale tá väčšcia individualita, ako píšeš, môže byť len iluzórna. V psychike to nie je také jednoduché, že to zlé je mimo nás a dobré je v nás - v našej individualite a nezávislosti. Takže súhlas.

Aby som sa vrátil späť k téme konšpirácií - tak asi to netreba zbytočne psychologizovať, a možno je lepšie to popisovať ako spoločenský fenomén.

Mňa na tom po psychologickej stránke zaujal ten pocit oslobodenia / emancipácie / precitnutia k pravde, ktorí tí, čo konšpiráciám uverili, zažívajú a to, že sa v skutočnosti jedná o opačný pohyb, pohyb k strate racionality a samostatného uvažovania. Keďže sa zgrupujú a kvákajú tie isté mantry a všetkých naokolo vidia ako hlúpe ovce.

00809096085804020884618008846190088462790884629308846306088465420884684308847080

Psychoanalýza pracuje s obsahom emancipácie ale používa na to skôr iné popisné prostriedky. Záverečná analýza má spočívať práve v uvedomení subjektu, že psychoanalytik (ktorý v analýze vystupuje zo zástupného miesta Other) nie je nositeľom riešení rozporov, ktorými subjekt trpí a ktoré sa prejavujú v jeho symptómoch. To prijatie symptómu a teda etika psychoanalýzy (o ktorých som písala vyššie) nespočíva vo vymazaní/napravení symptómov ani v ich nekritickej idealizácii ale v prebratí akejsi zodpovednosti, ktorú na seba človek počas svojho života v podobe symptómu preberá - ako jeho singulárny spôsob vzťahovania sa k sebe a k Other. Je to teda forma emancipácie - nie v zmysle zrušenia Other ale k postavenia sa mu "čelom" z pozície subjektu.

Keď si zoberieš momentálnu pandemickú situáciu, tak v nej niektoré tendencie jednotlivcov ale aj spoločnosti viacej vychádzajú na povrch. Poznanie "skrytej pravdy" môže pre mnohých predstavovať určité nadobudnutie stratenej kontroly nad situáciou, ktorú pod kontrolou nemajú. Môže byť spôsobom vysporiadavania sa s vlastnými úzkosťami, pretože väčšina ľudí potrebuje "akciu". Rovnako to bolo vidieť na začiatku pandémie, kedy pre mnohých bolo akciou šitie rúšok ale aj zvyšujúce sa tendencie ku celospoločenskej kontrole či hľadaní vinníkov ("pendleri", lyžiari, rómovia..). Mnohí ľudia odmietajú svoju zraniteľnosť v takejto situácii práve tým, že žijú tak a aj skutočne veria, že hrozba sa ich netýka, že je vymyslená, zveličená. V ďalších prípadoch to môže byť ozajstná individualistická kalkulácia skombinovaná s ignoráciou potrieb celého spoločenstva (ja som mladá, nemám veľké riziko, mňa sa to netýka, nebudem sa obmedzovať kvôli iným ľuďom, každý si je strojcom svojho zdravia - tí čo sú obézni, chorí atď. si za to môžu sami, tak nech nesú aj následky, ovce sa nechajú zmanipulovať strachom atď.).

My dvaja tu môžeme o tom filozofovať a snažiť sa o analýzu príčin, no najlepšie by bolo rozprávať sa s týmito ľuďmi a nechať ich nech pomenujú svoje pocity a východiská (hoci nám sa môžu zdať nekomplexné, pomýlené alebo sebecké). Zaujímavé je potom pozrieť sa, ako zapadajú jednotlivé stratégie, ktoré volia jednotlivci ale aj štáty, do obrazu celospoločenského a globálneho ohrozenia - a či strátegie, ktoré sú volené - znižujú riziko a negatívne dopady iba na mňa (v prípade krajín sa bavíme o dopade na štát) alebo pri svojich rozhodovaniach zohľadňujem svoje okolie (v prípade krajín globálne dopady).

Vezmi si napríklad takú očkovaciu stratégiu - to je momentálne vo vyspelých krajinách pekne vidno, ako idú do popredia neraz záujmy jednotlivcov a jednotlivých krajín, naproti spoločenským a globálnym záujmom. To nie je príklad konšpiračného myslenia a konania a predsa tu presakuje sebectvo, bezohľadňosť a neschopnosť myslieť v širších kontextoch a teda v konečnom dôsledku aj iracionalita.

0080909608580402088461800884619008846279088462930884630608846542088468430884708008847088

výborne napísané, dík!