Séria rozhovorov s Deleuzem na vybrané témy, evokované písmenami abecedy. Na písmeno D comme Desir

Koncept túžby je pre Deleuzea a Guattariho kľúčový. Podobne ako pre lacanovskú psychoanalýzu, kde -veľmi zjednodušene – túžba (ktorá pramení z nevedomia) je organizovaná okolo symbolickej kastrácie, ktorá konštituuje subjekt – okolo prázdneho miesta/lacku – to je vyjadrením symbolickej kastrácie. U freuda je túžba neoddeliteľná od Oidipa a Oidipovho komplexu.

Kritike tohto psychoanalytického konceptu túžby a nevedomia od Deleuzea a Guattariho je venovaná ich spoločná kniha Antioidipus. Tiež vnímajú túžbu ako základný, konštitučný prvok ale odmietajú psychoanalytický koncept kastrácie, oidipov komplex a organizáciu nevedomia ako „javiska“, na ktorom sa odohráva oidipovská dráma.

Koncept túžby, ktorý predstavujú, má nasledovné hlavné charakteristiky

– túžba nikdy necieli na objekt, ktorý zdanlivo vyvoláva túžbu. Objekt túžby je teda iba reprezentantom niečoho „za“ – v tomto sa stále zhodujú so psychoanalýzou, no rozchádzajú sa v tom, čo je týmto hybným princípom „za“ objektom túžby. Najmä v klasickej freudovskej psychoanalýze je to oidipov komplex a strach z kastrácie alebo penis envy u žien. U Lacana sa tento koncept posúva viac do symbolickej roviny a hlavná úzkosť subjektu už nie je opisovaná ako reálny strach z kastrácie alebo uvedomenie si vlastnej kastrácie – reprezentantom sa stáva „lack“, ktorý má pre subjekt konštitučný a pre túžbu organizujúci charakter.

- Odmietajú fixnú /oidipovskú/ štruktúru, ktorá organizuje túžbu v nevedomí. Ich predpoklad je, že túžba je sama o sebe konštruktívna, nepotrebuje k tomu ani kastráciu ani lack. Jej základnou funkciou je akcia. Charakterizujú túžbu ako neustály tok, ktorý si hľadá vhodné cestičky a miesta – hýbe subjektom (ktorý je aparátom túžby), určuje jeho akciu a interakciu s inými aparátmi túžby.

- Nevedomie je miestom – továrňou, v ktorej je hnacou silou práve túžba.

- Pre klasickú psychoanalýzu je normálny stav neuróza, s ktorou sa človek vyrovanáva buď represiou alebo sublimáciou (veľmi zjednodušene povedané). Represia sa môže prejaviť rôznymi psychickými stavmi (obsesívna neuróza, hystéria), z ktorých sa psychoanalýza snaží subjekt dostať do stavu sublimácie (práca, medziľudské vzťahy, celkovo tvorivá činnosť). Naproti tomu stavy psychózy predstavujú prekročenie hranice, v rámci ktorých je možné dosiahnuť terapeutickú transferenciu a teda dosiahnuť sublimáciu. Preto je potrebné, aby sa zo psychotika stal najprv neurotik a až potom je možná analýza. Deleuze a Guattari proti tomuto protestujú – to, čo naývajú (v kontraste ku psychoanalýze) schizoanalýzou je demonštrovanie pravej podstaty nevedomia, toho ako nevedomie operuje. Psychotické delírium nie je podľa D a G výsledkom neuvedomelého a nespracovaného oidipovho komplexu ale je rýdzy prejav nevedomia a túžby, ktorá dokáže čerpať svoj materiál zo všetkého s čím sa kedy aparát túžby stretol ako s podnetom /vrátane národov, rás, prírody, histórie, kultúry/.

- Z toho vyplýva zásadný protiklad, resp. výčitka, ktorú D a G vznášajú voči psychoanalýze: že urobila z nevedomia akési javisko rodinných drám – naproti tomu DaG vkladajú do nevedomia oveľa širší politický, spoločenský, historický etc. matroš, ktorý nevedomie spracováva takým spôsobom, že dokáže produkovať singularitu vyjadrenú od individuálnej akcie a túžby, cez spojenectvá až po spoločenské zmeny. Odmietajú, že by sa nevedomie riadilo "štruktúrami" - a všetky snahy (najmä psychoanalýzy) štrukturovať ho na základe rodiinných vzťahov vnímajú ako formu idealizmu a jeden z prejavov buržoáznej zaprdenosti freudovej doby, z ktorej sa psychoanalýza nedokázala vymaniť.

e: typo