trosku som cakala, ze mi niekto pride nepriat, aby to trafilo aj mojich blizkych:)

ja si uvedomujem, ze pre mnohych ludi je to dost strasne. Ale to je pre mnohych ludi cely zivot a smrt*. Toto je podla mna z casti preto take desive, ze sme to "my" - zapadni, vzdelani, mladi, cisti, vonavi, alebo s cim sa kto identifikuje. ako pise dole losmonos, to, ze ja nemam strach alebo paniku, neznamena, ze mi je ich utrpenie ukradnute. Len nevidim dovod tomu venovat svoj mentalny priestor na ich aktivne lutovanie alebo strach o nich.

Podla mna rola strachu je aktivizovat k cinnosti, ktora ta/skupinu ochrani pred hrozbou. Ja som zvazila svoje moznosti, cim by som mohla aktivne prospiet - snazim sa viac komunikovat so znamymi, aby im nebolo smutno, nasila som nejake ruska pre kamosku, co je lekarka, ponukla som susedovi, ze mu nakupim a tam som usudila, ze prinos mojej aktivity asi konci a dalej by som mala sediet proste doma, pracovat ako keby sa nechumelilo a hrat mass effect. A prave preto sa pytam, ci je dovod panikarit - mala by som sa aktivizovat nejak viac? Chysta sa/deje sa nieco, o com neviem a na co by sa trebalo pripravit alebo comu by sa dalo pomoct?


inak, asi ta trosku trigerli tie uvodzovky okolo slova kriza - nemyslela som tym, ze to nepovazujem za dostacne zavazne aby to bolo hodne slova kriza, len som si nebola ista, ci je to to spravne slovo.

____
* - napriklad umieranie je jedna z veci, ktore to trochu vytiahlo do mainstreamu a myslim, ze by sa o tom malo via hovorit a riesit dostojnost smrti a uvedomit si, ze utilitaristicky kalkul, kto ma vacsiu sanci prezit je kazdodenna realita nasich nemocnic a nie nejaky vynimocny stav, ktory sa len teraz deje v taliansku.
Alebo ako vravis ty to, ze nielko rodin okolo teba smahom prislo o byvanie a uspory, to je podla mna absurdne a dufam, ze to povedie k prehodnoteniu socialnych systemov.