Pole "etiky túžby", ktoré otvára psychoanalýza, leží mimo dobra - v zmysle úžitku. Mnoho návodov na dobrý život stále operuje v kategóriách univerzálne platného dobra, resp. dobrého života. V skratke by sa dalo povedať, že najväčšia námietka voči takýmto návodom je niečo ako: nielenže neexistuje jedno dobro - dobro pre všetkých - dobro (ktoré trpiacemu/nespokojnému človeku) stále ako keby uniká. "Jediné univerzálne platné" tvrdenie, ktoré vieme o "dobre" povedať a ktoré by sa teda vzťahovalo na všetkých, je túžba, ktorá zostáva u väčšiny ľudí neobjavená. A jeden zo spôsobov, ako ju môže človek spoznávať, je práve cez prejavy toho, čomu hovoríme "svedomie" - v podobe pocitu viny - v prípade psychického utrpenia prejavujúceho sa až sebazničujúcimi alebo patologickými sklonmi. Je ťažko predstaviteľné, že nejaký návod určený masám, môže človeku sprostredkovať takéto veľmi individuálne poznanie jeho vlastného cieľa - naopak, je to "práca", ktorú musí človek urobiť "sám". a to asi nie je moc veľká útecha. Na druhej strane to neznamená, že sa máme bezbranne odovzdať a ignorovať svoje pocity nespokojnosti, frustrácie a utrpenia, pretože ukazujú práve na túto našu túžbu.

To, že žijeme v dobe, kedy sa iluzórne sprístupnenie centrálne zadefinovaného dobra čo najväčšiemu počtu ľudí, stalo politickou "úlohou" (ako protiklad napríklad k ešte nie tak dávnym časom, kedy bolo sledovanie osobného dobra kastovnou výsadou) je na druhej strane v ostrom protiklade k tomu, ako sú ľudia (ne)spokojní so svojimi životmi. Ako keby si stále nachádzali nové zámienky na nespokojnosť - akokoľvek sa zvýšila životná úroveň. Túžba (ktorá človeka poháňa a spôsobuje aj utrpenie) teda nie je to isté, čo potreba. Psychoanalýza potom poskytuje čiastočne odpoveď na otázku, že ako je možné, že napriek pokrytiu základných ale aj umelo vytvorených potrieb, sú ľudia nespokojní a stále žiadajú viac v nádeji, že toto bude "ono" čo ich uspokojí. Uspokojenie je napokon možno iba chvíľkové (dalo by sa to prirovnať až k závilosti).

Asi by som nesúhlasila úplne s tým, že predstava šťastia je scestná - možno len všeobecne rozšírená predstava o tom, čo znamená šťastie (znova ako predstava určitého dobra), sa nekryje s tým, k čomu je smerovaná túžba. To potom možno vytvára nedorozumenia a v konečnom dôsledku sklamanie, spomínanú frustráciu. To je myslím to, čo v závere seminára o etike psychoanalýzy Lacan najviac kritizuje - že konanie bežných ľudí je stále do veľkej miery motivované tými vonkajšími dobrami. Rovanko poznávanie a umenie, ktoré majú sublimačný potenciál - slúžia veľakrát nie túžbe, ale znova všeobecnej predstave dobra.

Pri nasledovaní tohto všeobecne zadefinovaného dobra v rozpore so singulárnou túžbou sa ľudia nemôžu nikdy zbaviť psychického utrpenia a "výčitiek svedomia". V prípade, že dajú prednosť kalkulu s dobrom pred túžbou, tak sa neustále previňujú voči sebe so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vychádzajú.